Bratislava 29. septembra (TASR) – Spolu s Nemeckom a Českou republikou bolo Slovensko zaradené medzi najúspešnejšie krajiny vlaňajšej pátracej operácie Interpolu. Pre Slovensko je výsledkom celosvetovej akcie Infra-Red zadržanie troch z 11 najhľadanejších Slovákov a odhalenie miest, kde sa skrývajú ďalší. Podrobnosti o pátraní po najhľadanejších osobách a ďalšie zaujímavosti prináša TASR v rozhovore s riaditeľom Úradu medzinárodnej policajnej spolupráce Prezídia Policajného zboru Jaroslavom Paľovom a riaditeľom Národnej ústredne Interpolu Róbertom Garajom v rámci multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky.

-Interpol vlani pracoval na 44 veľkých operáciách. Na koľkých z nich sa podieľala aj bratislavská Národná ústredňa?-

Garaj: Centrála Interpolu v Lyone má niekoľko oddelení, ktoré sa venujú rôznym odvetviam kriminality: kyberkriminalita, kriminalita proti životnému prostrediu, drogové či pátracie oddelenie atď. Každé z týchto oddelení vyvíja určité operácie. Niektoré z nich sa nás vyslovene netýkajú, a to buď z teritoriálneho alebo vecného hľadiska, napríklad operácia proti pirátstvu v Somálsku, či operácia proti pašovaniu slonoviny v rámci Afriky a podobne. Zapojili sme sa do medzinárodnej pátracej operácie Infra-Red, predtým do Infra-SEA, vtedy išlo o pátranie po páchateľoch sexuálnych deliktov v juhovýchodnej Ázii. Zapájali sme do operácie vo vzťahu k motorovým vozidlám, tých operácií bolo veľa. Mnohé operácie stále pokračujú. Vyberáme si ich podľa toho, aby korešpondovali s potrebami Policajného zboru a záujmami Slovenskej republiky.

-Ako sa prišlo na to, že treba spustiť akciu ako Infra-Red?-

Paľov: Vyžiadala si to samotná situácia. Zistili sme, že máme ľudí, o ktorých vieme, alebo tušíme, kde sú, ale do tých krajín sme sa nevedeli prepracovať našimi bežnými prostriedkami, respektíve tamojšia polícia nereagovala tak, ako by reagovať mala. Práve preto sa v Lyone (v centrále Interpolu – pozn. TASR) vytvoril špecializovaný tím a tento sprostredkoval kontakty v krajinách, kde je koncentrovaných pomerne veľa utečencov, ktorí sa vyhýbajú trestnému konaniu. Tento tím robil podporu pre jednotlivé národné ústredne Interpolu.

-V čom je operácia Infra-Red účinnejšia oproti tomu, keby slovenská polícia pátrala po hľadaných osobách iba sama?-

Garaj: Účinnejšia je v tom, že zástupcovia konkrétnych krajín sú vyslaní do centrály v Lyone, kde na mieste koordinujú spoluprácu s domovskými krajinami, podľa konkrétnych požiadaviek. Bez podobnej operácie prebieha medzinárodná spolupráca tak trochu anonymne. Pošlete žiadosť o pátranie po osobe a musíte čakať, ako bude spracovaná cieľovou krajinou. Čiže tá operácia pridáva vážnosť tým krajinám, ktoré sa do toho zapoja, berú to ako prioritu a veľmi rýchlo idú aj previerky aj efektivita. Na základe operácie Infra-Red bol lokalizovaný a zadržaný Karol Mello. To, že bol prepustený, je vec súdna, k tomu sa my nepotrebujeme vyjadrovať. Vďaka tejto operácii boli zadržaní a deportovaní na Slovensko Viliam Mišenka aj Baki Sadiki.

-Takže považujete operáciu za úspešnú?-

Garaj: Jednoznačne áno. Boli sme vyhodnotení ako jedna z najúspešnejších krajín v rámci operácie Infra-Red, spolu s Nemeckom a Českom. Je to aj vďaka úzkej spolupráci s pátracími zložkami kriminálnej služby, či už na teritoriálnej úrovni alebo na Prezídiu Policajného zboru, od ktorých čerpáme informácie k hľadaným osobám. Nám sa podarilo zo zoznamu 11 osôb tri osoby zadržať a ďalšie lokalizovať, pričom ďalšia činnosť okolo osôb stále prebieha. Na ďalších veľmi intenzívne pracujeme. Na základe tohto nám generálny sekretariát ponúkol účasť v ďalšej operácii Infra-Amerika, ktorá sa bude odohrávať na jeseň v strednej Amerike.

-Podarí sa dostať Karola Mella z Belize?-

Garaj: Otázka nestojí, či sa ho podarí dostať z Belize, ale či sa ho podarí dostať pred kompetentný súd. Dokiaľ budú zákonné dôvody, dovtedy sa aj po menovanej osobe bude pátrať a vyvíjať aktivita s cieľom postavenia menovaného pred spravodlivosť.

Paľov: To, že nám ho nevydali, to je problém súdny, pretože o vydaní musí rozhodnúť sudca. Slovenská republika prevzala všetky dohody, ktoré sme mali ako Československá republika so Spojeným kráľovstvom Veľkej Británie. Keďže Belize bolo súčasťou Spojeného kráľovstva ako jedna z kolónii a oni tiež sukcesovali zmluvy, podľa nášho právneho názoru, sukcesovali aj zmluvu o vydávaní zločincov. Bohužiaľ, stále sa o to naťahujeme, ale to už je vecou justičných orgánov, či tá dohoda platí alebo neplatí, a ak áno, či bude alebo nebude extradovaný. Niektoré veci aj na náš vkus trvajú dlho, ale je to ako o tých božích mlynoch.

-Ak viete, že hľadaný človek sa nachádza v nejakom štáte, zvažujete, či ho zadržíte aj podľa toho, či by jeho vydanie mohlo byť úspešné?-

Garaj: Pátranie je aj o určitej taktike. Nie je to jednoduchá vec na spôsob, dnes niekto povie, že dáme osobu do pátrania a zajtra nám ju niekto zadrží. Je to šachová hra. Niektoré prípady nám trvajú pol roka – rok a musíme zvážiť všetky pre a proti, lebo ten človek sa vydaniu na spravodlivosť automaticky bude brániť. Boli by sme amatéri, keby sme nerátali aj s tou situáciou, ktorá nastane päť minúť po zadržaní osoby.

-Podľa čoho sa vyberali mená hľadaných, ktoré slovenská polícia zapojila do operácie Infra-Red?-

Garaj: Každá krajina, ktorá na operácii participuje, môže do operácie zahnúť maximálne 15 osôb, ktoré sú najhľadanejšími v danej krajine. Akcia sa volá Infra-Red kvôli tomu, že musia byť súčasťou červeného obežníka (musí na nich byť vydaný medzinárodný zatykač – pozn. TASR) a je v gescii každej krajiny, aby si vybrala tých top. Veľa mien je takých, o ktorých sa v médiách veľa nevie, ale pritom spáchali závažné zločiny.

-V ktorých krajinách sa zločinci, ktorých hľadá slovenská polícia, skrývajú najčastejšie?-

Paľov: Situácia sa stále mení. Na svete je síce množstvo krajín, s ktorými nemáme ošetrené dohody o vydávaní zločincov a médiá sa často chytajú na to, že niekto nebude vydaný, lebo s touto krajinou nie je uzavretá dohoda o vydávaní zločincov, stále však existuje zásada reciprocity. Záleží od nás a od druhej strany, nakoľko sme schopní spolupracovať a nakoľko sme schopní sa dohodnúť. Napríklad Baki Sadiki bol vydaný na základe zásady reciprocity, nie na základe dohody o vydávaní zločincov.

Garaj: Na začiatku pátracieho procesu sa väčšinou nedá povedať, kde presne hľadaná osoba je. Pracuje sa s viacerými verziami, vyhodnocujú sa dostupné informácie, prebieha medzinárodná komunikácia.

-Keď bol v roku 2011 Karol Mello prepustený na slobodu, bývalý generálny prokurátor na tlačovke povedal, že je v Kosove. Čo si myslíte o takýchto výstupoch?-

Garaj: Takáto informácia sa nám nikdy nepotvrdila.

-Nebola to pravda?-

Garaj: Takáto informácia sa nám nikdy nepotvrdila.

Paľov: My pracujeme s faktami, tie fakty berieme od svojich partnerských zložiek. Neviem, odkiaľ pochádzali tieto informácie, ale ak by sa brali ako oficiálne informácie, tak asi by to nemali povedať. Už len preto, že by sťažili pátranie.

-V roku 2007 odfotili slovenskí reportéri Karola Mella na pláži v španielskom Alicante. Čo sa dialo potom? Prečo bol medzi hľadanými až do roku 2011?-

Paľov: Tá osoba bude stále hľadaná, kým ju nedostaneme pred sudcu, ktorý vydal zatykač. Tieto informácie berieme ako podporné informácie, overujeme si ich.

-Aký je rozdiel medzi pátraním po zločincoch a pátraním po nezvestných deťoch?-

Garaj: Spôsob je v podstate rovnaký, lebo musíte pracovať s informáciami, analyzovať ich, hľadať určité stopy, len dôvod je samozrejme rozdielny. U detí ide v zásade o dve možnosti, buď ho uniesol niekto cudzí, alebo ho zobral jeden z rodičov. Veľmi citlivo treba rozlišovať medzi únosom a porušením práv zverenej osoby.

Paľov: Napríklad v prípade Adama Azaba. Veľmi ťažko sa bude spolupracovať s arabskými krajinami, kde v prípade syna je pre štát ako rodič dôležitý otec. Keby to bolo dievča, možno máme oveľa jednoduchšiu pozíciu pri hľadaní toho dieťaťa. Keďže je to chlapec, tak, bohužiaľ, tamojšie právo je také. Nedá sa očakávať, že to bude mať rýchly spád, alebo, že to pôjde rýchlo. Chápem, je veľmi ťažké znášať, keď matke zoberú dieťa, no treba si uvedomovať odlišnosti už vtedy, keď sa vydáva za takéhoto občana. Ak sa nepohodnú, je veľmi vysoké riziko, že otec si zoberie dieťa a odíde. Nám sa s nimi veľmi ťažko spolupracuje, pretože aj tamojšia polícia je povinná rešpektovať ich legislatívu. Síce od nás preberú nejaké žiadosti, aj formálne nám nejakú odpoveď dajú, ale konajú v zmysle vlastného práva.

Garaj: Veľký problém je aj geopolitická situácia v krajinách ako Egypt alebo Blízky východ. Z nášho pohľadu je prioritou, že sa tam stratil slovenský občan, ale z ich pohľadu je v krajine občianska vojna a polícia musí chrániť verejný poriadok. Nemáme žiadne páky donútiť zahraničného partnera, aby dislokovali celý tím policajtov a obrazne povedané – hľadali ihlu v kope sena. Veľakrát nás obviňujú, že nerobíme, ale v skutočnosti je situácia oveľa zložitejšia.

Paľov: V prípade malých detí v náš neprospech hrajú aj zmeny dieťaťa. Viete si predstaviť, ako sa jeho výzor zmení v troch a v šiestich rokoch. Hľadať dieťa podľa nejakých fyzických znakov je takmer nemožné, stratí sa medzi ostatnými. Nemáme ho s čím ani porovnávať, to znamená, vizuálne sa nedá zistiť, že toto dieťa je to, po ktorom je vyhlásené pátranie. Zmeniť meno, nahrať stratu dokladov a získať inú identitu, tam sa nám strácajú stopy. Dospelého človeka sa vždy ľahšie hľadá ako dieťa.

-Po tom, čo sa teraz deje v Egypte, je šanca nájsť Adama Azaba menšia?-

Paľov: Keď si predstavíte hlavné mesto, kde je nejakých 12-14 miliónov obyvateľov s okrajovými časťami, ktoré vyzerajú ako naše getá, a ten chlapec výzorom totálne zapadne do tej komunity, mám vážne pochybnosti, že tá šanca tam nejaká bude, až kým sa samé dieťa nerozhodne, alebo nedá signál, že je tam. Je falošná predstava, že tam je to tak isto ako u nás na Slovensku, že sa pozriem do nejakého registra obyvateľov, že si vyhľadám dieťa v nejakom registri škôl, či je prihlásené ako žiak, také veci tam neexistujú. S tým sa nedá pracovať, tam to takto nefunguje. Tam ani autá nezaregistrujú a ak sa pozriete do arabských pasov, každý sa narodil 1. januára, pre nich toto nehrá rolu. Hľadať niekoho bez identifikačných dát, je veľmi ťažké. Aj stotožnenie dospelej osoby podľa vzhľadu je po dvoch-troch rokoch pátrania veľmi ťažké.

Garaj: Často sa stáva, že výzor osoby je časom na úteku zmenený. Máme prípady zadržaných osôb, ktoré nám jednoznačne identifikuje až daktyloskopia.

Paľov: To je tiež problém u detí, že väčšinou v databázach nemáme ani DNA, ani odtlačky prstov.

-Čiže v prípade manželstiev, ak jeden z rodičov odíde s dieťaťom, vy musíte čakať, kým to bude kvalifikované ako únos?-

Garaj: My musíme v každom prípade čakať na vydanie platného medzinárodného zatýkacieho rozkazu.

Paľov: Sú prípady, ktoré realizujeme aj z vlastnej iniciatívy, ale musí tam byť zákonný dôvod.

-Realizujú sa v rámci Interpolu akcie podobné Infra-Red, ktoré sú zamerané na deti?-

Garaj: Zatiaľ nebola takáto operácia.

Paľov: Tých únosov nebolo až tak veľa, sú to skôr výnimky. Väčšinou sú to rodičovské nezhody a nejasnosti s tým, komu je zverené dieťa. Zoberie ho jeden z rodičov, ten druhý nahlási, že ho uniesli, ale to nie je únos. V pravom slova zmysle sa to za únos nedá považovať.

-Ako môže národná ústredňa prispieť k predchádzaniu diváckeho násilia na futbalových štadiónoch?-

Garaj: Ešte donedávna národná ústredňa plnila úlohu NFIP, čo je národný futbalový kontaktný bod pre medzinárodnú spoluprácu, čo sa týka diváckeho násilia a extrémizmu na štadiónoch. Táto zložka neskôr bola v rámci prezídia vytvorená ako samostatný útvar. My máme v dostatočnom predstihu informácie, koľko fanúšikov prichádza, koľko z nich je rizikových, menej rizikových alebo bezproblémových, máme trasy, cez ktoré prídu, vieme zistiť, kde sú kúpené vstupenky, v ktorých sektoroch budú umiestnení. Tieto informácie postupujeme našej polícii, ktorá následne priamo realizuje tie opatrenia na štadiónoch alebo na trasách, na ktorých tí fanúšikovia idú.

Paľov: Získavame informácie nielen cestou Interpolu, ale aj cestou policajných pridelencov, ak sa jedná o futbalové kluby z krajín, v ktorých ich máme. Napríklad mnohé balkánske štáty nie sú súčasťou siete NFIP, tým pádom sme museli akýmkoľvek spôsobom získať tieto informácie. Keď do Žiliny prichádzali Bosniaci, ktorí nie sú členmi NFIP, tak sa tieto veci realizovali aj cez kolegov dislokovaných v Belehrade, Chorvátsku a Budapešti a oslovovali sme cez Interpol aj Sarajevo.

-V rámci tohto balíka dostávate aj informácie o totožnosti rizikových fanúšikov, aby sa mohli napríklad odfiltrovať už na letisku?-

Paľov: Až takto do detailov sa to nedá, lebo nikto nemá komplexný zoznam fanúšikov. Ale zväčša sú tam poverené osoby alebo tí, ktorí to organizujú. Teraz sme mali telefónne čísla na jednotlivých vedúcich skupín.

-Nahrávate do systému Interpolu aj tie osoby, ktoré sa na slovenských štadiónoch nevedia vpratať do kože?-

Garaj: Systém nakladania s dátami v rámci Interpolu nepozná samostatnú databázu diváckeho násilia. Interpol má presne zadefinované podmienky, za ktorých možno vkladať údaje o osobách do jednotlivých databáz. Do budúcnosti sa síce pripravuje databáza rizikových fanúšikov, ale projekt je zatiaľ rozpracovaný. Opakujem, vkladať údaje ako meno, priezvisko a dátum narodenia do nejakej databázy Interpolu je striktne obmedzené legislatívnymi pravidlami.

Rozhovor s Jaroslavom Paľovom a Róbertom Garajom je súčasťou multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky, v rámci ktorého prináša TASR každý týždeň rozhovory, fotografie a videá osobností slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického, kultúrneho a športového života.

UPOZORNENIE: TASR vydáva k rozhovoru zvukové záznamy a fotoreportáž

pec dab