Presne v deň 21.augusta ráno sme boli aj so známymi na odchode z Bulharska. Úplne rozrušení sme sa dozvedeli správu, že Československo v noci obsadili Rusi – tak sa to prezentovalo – a že bulharské a maďarské hranice sú pre nás zablokované. Svoje hranice však otvorila Juhoslávia a asi po 10 dňoch pobytu v tejto priateľskej krajine som sa cez Rakúsko vrátil do Bratislavy. Myšlienka na emigráciu ma nenapadla ani na sekundu. Domov, čo sa deje doma!

Mrzelo ma, že v tých pohnutých chvíľach obsadenia našej krajiny som nebol doma. Zato moja mama bola šťastná, že som sa zdržal v zahraničí. Určite by som bol medzi tými, čo presviedčali vojakov, aby sa vrátili naspäť do ich vlasti a asi by sa pominula od strachu. Už bolo po všetkom, v mojom vnútri lomcoval hnev a nenávisť voči okupantom, smútok nad nevinnými obeťami. Na jeseň som nastúpil na vysokú školu a všetko začalo ísť akosi po starom. Bol založený Socialistický zväz mládeže s povinným členstvom, Dubček skončil ako prvý tajomník strany a prešiel za šéfa Federálneho zhromaždenia. Husák a ďalší neobľúbení ľudia, s masívnou mediálnou podporou, začali hovoriť o poučení z krízového vývoja a o potrebe očisty spoločnosti od buržoáznych a kontrarevolučných živlov. Bolo treba nejako ďalej žiť, tak sme žili. Ekonomika fungovala, bola plná zamestnanosť, stavalo sa množstvo nových bytov, nemocnice, športoviská, mladomanželské pôžičky, výrobky pre deti s nulovou daňou, masívna propaganda, že predbehneme západný svet. Nikoho nepopravili, niekoho občas zatvorili, ale opäť prepustili, tak sme svorne prežívali. Peťulo Dubček, môj konškolák a syn Alexandra Dubčeka, mi pri futbale na margo otcových aktivít s Bolonskou univerzitou povedal: Čo ten náš tatko stále špekuluje, len nám robí problémy…

V roku 1977 som už bol po vojenskej službe na západnej hranici, kde sme úporne bránili našu krajinu pred krvilačným, ale hmlistým nepriateľom. Pracoval som na Slovenskom cenovom úrade. Žili sme v centrálne riadenom štáte, hlavnou úlohou úradu bolo zabezpečovať stabilitu cien. Žiadna neviditeľná ruka trhu sa nekonala. V jeden deň bola zvolaná mimoriadna porada úseku, kde som pracoval. Hlavná téma – odmietnutie Charty 77. Predseda straníckej organizácie KSČ prečítal odsudzujúce vyhlásenie a spýtal sa, či má niekto pripomienku. Prihlásil som sa s tým, že by som rád videl text toho, o čom mám hlasovať. Samozrejme, že som ho nedostal, nebol k dispozícii. Priznám sa, ruku proti Charte 77 som pri hlasovaní zodvihol tak, ako všetci prítomní. Mal by som sa za to hanbiť? Vďaka tomu som neprišiel o zamestnanie.

Prišli 80-te roky, opäť sa postupne začalo diskutovať. O novej forme riadenia, chozrasčote, vyrojili sa rockové kapely, začal som mať nejasný pocit, že sa čosi hýbe, podobne, ako pred rokom 1968. Do toho nastúpil Gorbačov, jeho perestrojka a glasnosť. To sa už nedalo zastaviť. V Ekonomickom časopise sa objavovali články o skúsenostiach so zavádzaním trhových prvkov do ekonomiky v Poľsku a Maďarsku, maďarskí politológovia už otvorene otvorili o tom, že trh a súťaž musia vstúpiť aj na politickú scénu. To bolo ďaleko za horizontom predstáv revolučného roka 1968, kedy sa ešte vedúca úloha KSČ nespochybňovala, aj keď signály už boli.

November 1989 som vnímal ako pozitívny šok. Zmŕtvychvstanie ducha roka 1968, avšak už bez vedúcej sily KSČ. Z eufórie udalostí som mal zvýšený tlak. Strnulý centrálny režim riadenia a oklieštený politický systém neboli udržateľné a viedli k zaostávaniu východných krajín za Západom. Na druhej strane som už vtedy otvorene varoval, že na cestu ku kapitalizmu nie sme pripravení, že treba postupovať opatrne a gradualisticky za účasti štátu. V roku 1991 sa však presadila Klausova radikálna reforma. V priebehu roka 1991 ceny vyleteli o 60% a nezamestnanosť na Slovensku vzrástla z 2% na 11%. Pri zostavovaní ekonomického programu pre v tom čase opozičné HZDS som opäť oprášil východiská Šikovej ekonomickej reformy z roku 1968. Musel som sa usmiať, boli nepoužiteľné.

Za každým spoločenským pohybom stoja ľudia. Aj za tým v roku 1968, aj za tým v roku 1989, aj za súčasným stavom. Nadšenie ľudí v roku 1968 bolo obrovské, rovnako ako nadšenie ľudí v roku 1989. Aj očakávania ľudí boli obrovské. Ako by sa spoločenské zmeny tzv. Pražskej jari z roka 1968 premietli do života občanov, ak by proces nebol prerušený vpádom vojsk Varšavskej zmluvy, nevieme. S istotou však vieme povedať, že sloboda a demokracia v spoločnosti nemôžu fungovať bez slobody a demokracie v politickom živote, t.j. bez plurality politických strán a slobodných volieb. Plnohodnotná ekonomika tiež nemôže fungovať bez rozsiahlych privátnych foriem vlastníctva a otvorenej súťaže na voľnom trhu. Pravdepodobne, aj po roku 1968, pokiaľ by došlo k naplneniu nie celkom vyhranených predstáv demokratizačného procesu, za hranicami našej vlasti by ako jastraby číhali nadnárodné spoločnosti, aby sa zmocnili strategického majetku štátu a obsadili naše trhy. Rovnako by pomalšie, či rýchlejšie prebehla privatizácia, liberalizácia cien, postupne dochádzalo k roztváraniu nožníc medzi tými chudobnejšími a bohatšími. Prosto povedané, o 30 rokov skôr by sme narazili na všetky tie problémy, s ktorými sa trápi súčasná spoločnosť, bez ohľadu na to, či je západná, východná alebo slovenská. Ak témou roka 1968 bol socializmu s ľudskou tvárou, nie je niekde pred nami čas na tému kapitalizmus s ľudskou tvárou?

Sergej Kozlík, podpredseda Národnej Koalície