Vaša aktuálna kniha Rekonštrukcia slovenských dejín žne značný úspech a teší sa veľkej obľube medzi ľuďmi, ktorí sa nepohybujú v akademických kruhoch. Očakávali ste takýto úspech aj medzi laikmi?

Úprimne? Ani vo sne. Takýto typ vedeckých publikácií sa dnes u nás predáva v nákladoch 500 – 600 kusov a nikomu ani nezišlo na um, že sa z nej stane bestseller. Vydavateľ sa bál pustiť na trh 3 000 kusov a teraz nestačí plniť objednávky. Kniha sa v priebehu piatich týždňov dvakrát vypredala a stále je o ňu obrovský záujem. O to viac mu treba poďakovať za odvahu.

Ale najviac som, prirodzene, vďačný čitateľom. Lebo keď sa našlo toľko ľudí, ktorí k našim dejinám nemali nijaký vzťah, ktorí (ako sa mi priznali) nikdy neprečítali žiadnu historickú knihu, tak si hovorím, že keby nič iné, tak toto malo zmysel.

Ako na váš úspech nazerajú akademici? Stretli ste sa aj s kritikou?

To je veľmi rôzne. Vážim si uznanie a priaznivý posudok nášho najvýznamnejšieho medievalistu, vedúceho Katedry slovenských dejín FF UK v Bratislave profesora Martina Homzu.

Našli sa aj kolegovia, ktorí sa na mňa síce pozerajú cez prsty – ako napríklad jedna archeologička, ktorá napísala, že dvanásť rokov pracuje v základnom výskume a nikto ju nikdy takto neocenil – ale ja si ich prácu vysoko vážim. Ibaže niekto musí byť schopný urobiť aj syntézu a vysvetliť ľuďom to podstatné. Toto historické povedomie totiž budeme potrebovať ako povinnú výbavu v turbulentných časoch, do ktorých sa ženieme.

Ktoré udalosti vo vašom živote či verejnej oblasti vás podnietili napísať rekonštrukciu slovenských dejín?

Poviem to takto: tú knihu som nosil v hlave trinásť rokov. Akousi predlohou k nej bola séria 19 článkov o našej ceste k národnej emancipácii od vzniku spisovnej slovenčiny až po vznik nezávislej Slovenskej republiky pod názvom Filozofia slovenských dejín, ktoré som uverejňoval od septembra 2007 do januára 2008 v týždenníku Slovo. Mali vynikajúci čitateľský ohlas a veľa ľudí si želalo, aby som ich vydal knižne. Lenže ja si ctím žáner a štýl – to, čo je článok, nie je odborná štúdia a to, čo je publicistické, nie je náučné. Nefandím tejto móde vydávať si články knižne, hoci keby som tak urobil, tak mám dnes na konte 50 zväzkov ako Gabriel Daniel Lichard (smiech). A tak som sa pustil do nového spracovania našich národných dejín. Chýbal mi v nich duch a tvorivé premýšľanie o nás. Fakty zväčša poznáme, ale ako ich uchopiť pre budovanie štátu?

V priebehu práce som však zistil, že koreň nášho problému tkvie v staršom období. Nie že by nebolo spracované, ale nebolo uchopené z hľadiska podielu slovenského etnika na dejinách štátu na území Slovenska. Snažil som sa k tomu pristupovať tvorivo a viac o našej histórii uvažovať ako konštatovať, poskytnúť čitateľovi viac súvislostí ako známych faktov, aby sa mohol v tej spleti zorientovať a pochopiť, že identita Slovenska sa formovala od najstarších čias.

Kniha vznikla z príspevkov dobrovoľných darcov. Ešte pred tým, ako ste sa dozvedeli, že Akadémia policajného zboru vám nepredlží pracovnú zmluvu, uvažovali ste, že by kniha vyšla pod hlavičkou tejto organizácie?

K tomu by som sa nerád podrobnejšie vracal. Táto vedecká monografia mala pôvodne vyjsť ako učebný text pre Akadémiu PZ, bola už v tlači. Ale keď ma rektorka škaredo podrazila a podpásovo poohovárala, že som tam nič nerobil, povedal som si, že načo hádzať perly sviniam, keď to môže vyjsť v komerčnom vydavateľstve.

O tom, že som urobil dobre, svedčí aj fakt, že na Akadémii PZ mi navrhli náklad 250 kusov, že vraj to nikto čítať nebude. Dnes sa na to pozerám už len s úsmevom a zadosťučinením.

V úvode knihy uvádzate, že Slovenskú republiku zakladali technokrati moci, ktorých k takému riešeniu donútili vonkajšie okolnosti. Ktoré osobnosti našich dejín mali podľa vás stáť pri zrode SR?

To je veľmi hypotetická otázka, ale prekliatím našich moderných dejín je, že náš štát nezakladali ľudia, ku ktorým by sa mohla prihlásiť celá spoločnosť ako k zjednocujúcim osobnostiam otcov zakladateľov. Všetci vieme, čo znamená pre Nemecko Bismarck, pre Taliansko Garibaldi, pre Spojené štáty Washington a Jefferson, pre Česko Masaryk.

Slovenskú republiku nezakladali dlhoroční bojovníci za štátnu nezávislosť, ani myslitelia, ktorí o štáte premýšľali. Mnohí to u nás nechcú počuť, ale hlavným architektom vzniku vojnovej republiky bol Adolf Hitler a tej demokratickej Václav Klaus. Nebol tu žiadny odboj či zápas za nezávislosť, k samostatnému štátu sme boli dotlačení ako k poslednej z možností.

Preto u nás založenie štátu stále skôr rozdeľuje, než spája. Toto všetko sú veci, ktoré nesmieme zametať pod koberec, zavrávať ich alebo natierať na ne iný význam, musíme si ich poctivo vydiskutovať a vyrovnať sa s nimi. Ak chcete, akú mal o nezávislom demokratickom Slovensku predstavu nejaký mysliteľ, ktorý sa mohol stať štátnikom, čítajte Romana Kaliského. Ale on nebol v prvej línii. A preto tvrdím, že ak si chceme štát udržať a zjednotiť sa na ňom, mali by sme ho metaforicky „založiť odznova“, teda pokúsiť sa o novú ústavu a druhú republiku. Ale to je dlhý proces, ktorý presahuje možnosti tohto rozhovoru.

Natíska sa však otázka, aké vlastnosti by mali mať ľudia, ktorí by mali stáť pri zrode „novej“ republiky SR?

Jednoznačne to musia byť osobnosti so štátnickým rozmerom, pričom si uvedomujem, že slovo „štátnik“ dnes (keď je za štátnické gesto považovaná aj vynútená demisia) strašne zdevalvovalo. U nás si ešte stále značná časť verejnosti myslí, že keď sa niekto dostane do štátnej funkcie, automaticky sa z neho stáva štátnik. Štátnik je však politik, ktorý dokáže dovidieť za horizont budúcich volieb, formulovať dlhodobé záujmy štátu a prijať predvídavé rozhodnutia, ktoré ovplyvnia dejiny. Ale predovšetkým to musia byť osobnosti, ktorým na Slovensku skutočne záleží, ktorí rozumejú jeho dejinám, kultúre, filozofii a geopolitike tohto priestoru.

Zakladatelia štátov ako Jefferson alebo Masaryk boli prototypmi „filozofov na tróne“. Často som sa prichytil pri myšlienke, že by som sa chcel rozprávať s Kollárom, Štúrom alebo Masarykom. Tí ľudia fascinujúco rozmýšľali o svojom národe, o Európe, o našom geopolitickom ukotvení, mohli ste s nimi vášnivo polemizovať, ale vždy ste vyšli z takej rozpravy obohatení.

Za kým zo súčasnej politickej elity mám ísť, keď sa chcem porozprávať o parlamentných rečiach Ľudovíta Štúra, Viliama Paulíny-Tótha, Ferdinanda Jurigu či Pavla Blaha? Čítal z nich vôbec niekto Medveckého Slovenský prevrat, Hodžove Zobrané spisy alebo aspoň jeho Federáciu v strednej Európe? Premýšľali niekedy o slovanskej otázke tak ako Kollár v Rozprave o slovanskej vzájomnosti, Štúr v Slovanstve a svete budúcnosti alebo Beneš v Úvahách o Slovanstve? Poznajú politické úvahy davistov alebo Ursínyho Spomienky na Slovenské národné povstanie? Čo o tejto krajine vlastne vedia, na čo nadväzujú, kam ju chcú posunúť? Chápete, čo chcem povedať? Keď bola ešte politika ušľachtilým povolaním v zmysle definície Maxa Webera, toto nebola nejaká nadstavba, ale povinná výbava každého, kto chcel patriť medzi politickú elitu.

Dnes nám však vládne tretia liga a tento hlboký podpriemer sa navyše marketingovo oslavuje. Podstatou politiky však nemôže byť rozdeľovanie dotácií, to je robota pre úradníka. Štát by mali viesť a najmä zakladať len tí najlepší z najlepších, ktorí mu rozumejú.

Vráťme sa k vašej knihe. Jadro tvorí prierez života Slovanov od obdobia pred ich príchodom na naše územie až po ideológiu všeslovanskej vzájomnosti. Ktorá kapitola sa vám písala najľahšie, pretože vás najviac zaujala?

Vaša otázka má viac rovín. Asi najľahšie sa mi písala časť o 18. storočí, z tohto obdobia mám totiž najviac napublikované. Ale aj pri nej som si uvedomil, že všetko sa to mohlo skončiť inak, že vyústenie našich dejín do štúrovského hnutia vôbec nebolo jednoznačné. Nemám rád romantizujúci termín „národné obrodenie“, lebo Štúr našu modernú identitu nevzkriesil, on ju vytvoril. Preto som tú knihu ukončil tam, lebo to je už úplne nový príbeh.

Z hľadiska formovania našej identity ma však najviac fascinoval stredovek. Nie Veľká Morava, ale Uhorsko rozhodlo, že sme sa stali Slovákmi, v ňom vykryštalizovala slovenská národnosť a my sme sa na tvorbe stredovekého kráľovstva a neskôr budovaní habsburskej ríše výrazne podieľali. Ibaže na toto všetko sme zabudli, trestuhodne sme sa vzdali tejto časti dejín a dnes musíme náš vlastný podiel na nich rekonštruovať spod nánosov rôznych ideológií, dobového chápania a samozrejme, aj nacionalizmu. Preto ten názov.

Ako sa ako historik pozeráte na film Slovania, ktorý aktuálne môžu Slováci sledovať na televíznych obrazovkách?

Budem sa to snažiť povedať čo najláskavejšie: neviem, čo za kmeň to tam pobehoval, ale Slovania to neboli. Viem do istej miery pochopiť argument, že tvorca si prispôsobuje historický film vždy aj svojmu umeleckému zámeru, čo si vyžaduje istú mieru fikcie. Viem zobrať do úvahy aj fakt, že dej sa odohráva v 7. storočí, o ktorom máme tak málo písomných prameňov, že sa popúšťa uzda fantázii oveľa ľahšie. Ale aspoň nejaké základné identifikačné znaky Slovanov a ich spôsobu života by sa mali zachovať. A tu ich nenachádzam takmer žiadne. Od príbytkov cez výstroj až po spôsob života je to samý nezmysel.

Nechcem vás unavovať detailmi – že žrec nemal vyholenú lebku, ale naopak dlhé vlasy, fúzy a bradu – že ich obydlia neboli veľké a priestranné zruby, ale malé drevozemné domčeky vyhĺbené do zeme – presne také ako vidíte v seriáli Barbari – že bojovníci a roľníci nebývali spolu – že ich ženy sa neriadili kresťanskou morálkou, tomu by sa ozajstní Slovania naozaj smiali, ale presne naopak: muž neskúsenú pannu zvyčajne zavrhol, lebo ak ju iný nechcel, nebolo v nej niečo dobré atď. To je môj pohľad historika.

Ak by som sa však mal vyjadriť k seriálu ako filmový fanúšik, tak poviem len toľko, že slovenská kinematografia sa za posledných desať rokov konečne naučila robiť marketing, ale ešte stále sa nenaučila robiť zmysluplný, originálny a najmä pútavý príbeh. Ten scenár je čistá katastrofa. A herecké výkony? Bez právneho zástupcu sa k nim radšej nevyjadrím.

Môžu sa čitatelia tešiť na ďalšiu knihu v podobnom duchu a forme ako je Rekonštrukcia slovenských dejín? Ktorú tému je podľa vás potrebné podrobne analyzovať?

Áno, ja som už svojim fanúšikom avizoval akési pokračovanie tejto knihy, ale to už bude trochu iný žáner. Pripravovaná kniha Slovenský príbeh bude súborom najdôležitejších udalostí moderných slovenských dejín od kodifikácie spisovného slovenského jazyka až po vznik nezávislej Slovenskej republiky prerozprávaných beletrizovanou formou. Pôvodne ma k nej inšpiroval alebo skôr vyprovokoval seriál České století, pri ktorom som úplne rozčarovaný zistil, že im z neho vypadol Štefánik – akoby ani neexistoval – a z niektorých slovenských osobností urobili slabochov. Tak som si povedal, že toto za nás nikto neurobí, svoje dejiny si musíme obhájiť sami.

Pôvodný projekt som ponúkol RTVS, tá však uprednostnila komerčný formát Slovenský panteón. Vôbec ma to neodradilo, práve naopak. Myslím si, že táto téma si vyžaduje väčšiu poctivosť, aby bola využiteľná aj na školách. No a mnohí ma stále presviedčajú, aby som vydal svoje najlepšie statusy knižne. Zatiaľ ma nezlomili – z dôvodov, o ktorých som už hovoril -, ale ak sa mi podarí vybrať spomedzi nich nejaké nadčasovejšie, možno si doprajem takýto darček k päťdesiatke.

Zuzana Franková