Členka Pápežského výboru pre historické vedy pripomína, že novosprístupnené vatikánske archívy nepochybne poskytnú nové poznatky, vybrúsia detaily, prispejú k poznaniu vnútorných rozhodovacích procesov a súvislostí a k plnému poznaniu postavy Pia XII.

Pápež František ohlásil, že o rok sa bádateľom otvoria archívy z pontifikátu pápeža Pia XII. Čo to vo všeobecnosti znamená a aký je prínos tohto kroku? 

Vatikánske archívy skrývajú nesmierne množstvo historických dokumentov, ktoré tvoria chrbtovú kosť pamäte Európy, ba celého sveta. Časť tohto bohatstva bola po prvýkrát sprístupnená pre historický výskum v roku 1881 zásluhou pápeža Leva XIII., ktorý tak chcel nielen prispieť k rozvoju modernej historickej vedy, ale v čase, keď v európskom politickom aj intelektuálnom priestore dominoval otvorene či latentne proticirkevný liberalizmus, zároveň jasne signalizovať, že“Katolícka cirkev sa nebojí pravdy o svojich dejinách, obáva sa iba poloprávd a od nich sa odvíjajúcich pokrivení,” ako pri príležitosti otvorenia archívov vyhlásil. V duchu tejto dodnes aktuálnej zásady potom jeho nástupcovia sprístupňovali ďalšie, chronologicky mladšie fondy vatikánskych archívov. V roku 1985 ohlásil vedúci vatikánskej delegácie na Svetovom kongrese historikov v Stuttgarte rozhodnutie Jána Pavla II. otvoriť fondy z pontifikátov Pia X. (1903-1914) a Benedikta XV. (1914-1922), v roku 2006 sprístupnil Benedikt XVI. dokumentáciu pontifikátu Pia XI. (1922-1939).

Od šesťdesiatych rokov 20. storočia neutíchalo volanie odbornej verejnosti, ale aj médií rôzneho druhu, aby Svätá stolica uvoľnila pre historický výskum dokumenty z obdobia pontifikátu Pia XII. (1939-1958), teda pápeža, ktorý viedol lodičku Kristovej Cirkvi v pohnutom období európskej krízy 1939, druhej svetovej vojny a povojnového nástupu komunistickej vlády vo východnej časti Európy, rozdelenia sveta na dva bloky a studenej vojny. Tlak na Svätú stolicu sa týkal predovšetkým obdobia druhej svetovej vojny a domnelého pápežovho „mlčania” k jej tragickým udalostiam, najmä k holokaustu. Svätá stolica reagovala na tieto tlaky vydaním monumentálnej dvanásťzväzkovej edície dokumentov z obdobia druhej svetovej vojny Actes et documents du Saint Siège relatifs à la seconde guerre mondiale, ktorá jasne ukázala, že pápež zoči voči žiadnej krivde a nespravodlivosti nemlčal, aj keď niekedy hovoril pozorne a obozretne, aby si neuzavrel priestor, v ktorom viac než slová mali hovoriť činy.

Najneskôr od sprístupnenia pontifikátu Pia XI. v roku 2006 sa ďalší krok smerom k otvoreniu archívov jeho nástupcu už všeobecne očakával. Príprava tohto kroku však od hŕstky vatikánskych archivárov vyžadovala trpezlivú a náročnú prácu spracovania a inventarizácie rozsiahlych fondov dlhého pontifikátu vrátane foliácie a opečiatkovania každého jednotlivého dokumentu a čiastočnej digitalizácie, čo zabralo mnoho rokov. Treba však dodať, že jeden relatívne samostatný a uzavretý fond pacelliovského pontifikátu bol z rozhodnutia Jána Pavla II. otvorený pre historický výskum ešte v roku 2004. Išlo o fond Vatikánskeho informačného úradu Ufficio Informazioni Vaticano (1939-1947), charitatívnej organizácie, ktorú založil Pius XII. po vypuknutí vojny a ktorej cieľom bolo sprostredkúvať správy o vojnových zajatcov, internovaných a nezvestných a poskytovať im charitatívnu pomoc najrozličnejšieho druhu. Dokumenty tohto veľkého fondu, ktorý obsahuje temer poltreťa tisíca archívnych jednotiek, jasne ukazujú monumentálne dielo kresťanskej lásky a veľkorysosti pápeža Pia XII, ktorý v hodine ťažkej skúšky ľudstva počas svetovej vojny i bezprostredne po nej iba v tejto jednej oblasti pomohol viac než dvom miliónom utrápených rodín – toľko je uchovaných osobných kartotečných záznamov v jeho registrácii.

Rozhodnutie pápeža Františka o sprístupnení fondov pontifikátu Pia XII., zverejnené v deň 80. výročia voľby tohto významného pápeža, znamená, že odborná historická verejnosť dostane od marca 2020 k dispozícii obrovský dokumentačný materiál viacerých vatikánskych archívov: Historického archívu Sekcie pre vzťahy so štátmi Štátneho sekretariátu, ktorý uchováva “zahraničnopolitické” dokumenty Svätej stolice, Vatikánskeho tajného archívu, v ktorom je uložená väčšia časť dokumentácie Štátneho sekretariátu, archívy nunciatúr, niektorých kongregácií, osobná dokumentácia a poznámky pápeža Pacelliho, ale aj niekoľko osobitných fondov ako napríklad Pápežská pomocná komisia ako charitatívna pokračovateľka diela Pápežského informačného úradu. Rozhodnutie pápeža Františka sa ďalej týka samostatných archívov Kongregácie pre náuku viery, Kongregácie pre evanjelizáciu národov, Kongregácie pre východné cirkvi a ďalších dikastérií.

Zásadný význam má aj skutočnosť, že dokumentácia pontifikátu Pia XII. bude sprístupnená celá v chronologickej úplnosti. Doteraz totiž hlavnú pozornosť historikov – ani nevraviac o istej politickej publicistike – priťahovala najmä prvá časť pontifikátu, predovšetkým roky vojny, zatiaľ čo povojnové roky zostávali v úzadí. Rozhodnutie otvoriť celý pontifikát jasne ukazuje, že pôsobenie a dielo tohto významného pápeža nemožno redukovať na niektoré obdobia a mediálne populárne témy, ale treba ho chápať v integrite, teda neoddeľovať vojnu od povojnového obdobia, neabsolutizovať „politika” na úkor „dušpastiera”, ale interpretovať aj pápežovo diplomaticko-politické pôsobenie z perspektívy jeho teologických postojov a primárneho náboženského poslania.

Štúdium dokumentácie Pia XII. bude nepochybne veľkým prínosom k historickému poznaniu, zásadné zmeny v interpretácii pontifikátu sa však očakávať nedajú. Vláda Pia XII. nie je neznámou kapitolou dejín, ale boli jej už doteraz venované nespočetné štúdie, ktorých množstvo by zaplnilo celé knižnice a ktoré na základe výskumu iných, dávno prístupných dokumentov štátnej, cirkevnej i súkromnej proveniencie i publikovaných vatikánskych dokumentov nazhromaždili obrovský fundament poznania o pápežovi Pacellim, jeho Kúrii a jeho pontifikáte. Novosprístupnené vatikánske archívy nepochybne poskytnú nové poznatky, vybrúsia detaily, prispejú k poznaniu vnútorných rozhodovacích procesov a súvislostí a k plnému poznaniu postavy Pia XII., teológa neobyčajnej hĺbky, v ktorej máme veľa čo objavovať, neúnavného pastiera duší i jemnocitného diplomata, pápeža jasných rozhodnutí a postojov, ale tiež človeka nesmiernej lásky a veľkorysosti k biednym, prenasledovaným, k človeku v každej životnej situácii. Nejaké „zemetrasenie” v historickom poznaní však nenastane a kto by si očakával prevratné senzácie, zostane sklamaný rovnako, ako zostali sklamaní lovci lacných senzácií po sprístupnení dokumentov Pacelliho predchodcu Pia XI.

Môže sprístupnenie archívov Pia XII. napomôcť aj badáteľom zo Slovenska, ak áno, ako konkrétne? 

Necelé dve desaťročia pontifikátu Pia XII. (1939-1958) boli kľúčovým obdobím nielen pre dejiny Katolíckej cirkvi a pre dejiny sveta, ale aj pre Slovensko. Štúdium vatikánskej dokumentácie z tohto obdobia bude teda nepochybne prínosom aj k rozšíreniu poznania našich slovenských dejín, tak z obdobia prvej Slovenskej republiky 1939-1945, ako z povojnového temer poldruha desaťročia 1945-1958, o ktorom z pohľadu vzťahov medzi Slovenskom resp. Slovákmi doma i v exile a Svätou stolicou vieme vzhľadom na pramennú situáciu relatívne menej. Dôležitosť tejto archívnej dokumentácie je o to zrejmejšia, že vtedy vo veľkej väčšine katolícke Slovensko prechovávalo k pápežovi veľkú úctu, slovenskí politici doma i neskôr v exile v ňom videli nielen najvyššiu cirkevnú autoritu, ale často tiež jedinú ochranu slovenských záujmov v medzinárodnom kontexte a samotný Eugenio Pacelli už ako kardinál štátny sekretár a neskôr ako pápež Pius XII. slovenskú situáciu dobre poznal, vieru a oddanosť slovenského národa si hlboko vážil, sprevádzal jeho úsilie o autonómiu a samostatnosť, ale mal tiež súcit a úctu ku každému utrpeniu, ktoré priniesla vojna horúca i studená a robil všetko preto, aby ho zmiernil. Veľkú úctu prechovával Pius XII. k viacerým slovenským osobnostiam, napríklad k ťažko skúšanému biskupovi Jánovi Vojtaššákovi, ktorého po vypuknutí najtvrdšej komunistickej perzekúcie v roku 1949 považoval za nosný pilier Katolíckej cirkvi na Slovensku.

Mali ste možnosť osobne venovať sa tejto osobnosti a ako konkrétne? 

Výskumom osobnosti a diela Eugenia Pacelliho ako apoštolského nuncia v Bavorsku a neskôr v Berlíne, kardinála štátneho sekretára Svätej stolice a napokon pápeža sa popri inej práci venujem už dlhé roky a publikovala som na túto tému niekoľko desiatok štúdií a článkov. Analyzujú jeho postoj k udalostiam a vývoju na Slovensku resp. po roku 1945 aj k slovenskému exilu, ale aj všeobecné črty jeho pontifikátu, jeho teológiu zasadného významu, ale aj jeho zástoj v medzinárodnej politike, od európskej krízy 1938-1939 cez udalosti druhej svetovej vojny až po povojnové obdobie rozdelenej Európy a studenej vojny. Ako jedna z prvých historikov som pracovala aj s fondom Vatikánskeho informačného úradu a jeho výsledky prezentovala na jednom zo zasadnutí vatikánsko-ruskej konferencie historikov, minulý rok na kongrese Medzinárodnej komisie pre výskum dejín kresťanstva som referovala o Pacelliho postoji k mníchovskej kríze 1938, spolupísala som kolektívne dielo o Katolíckej cirkvi v rokoch 1939-1945, ktoré vyjde na Pápežskej Gregoriánskej univerzite, a v poslednom čase som osobitne nasmerovala svoj výskum na povojnové obdobie, postoj Pia XII. k etablovaniu komunizmu v stredovýchodnej Európe a k situácii studenej vojny, jeho podiel na formovaní podzemnej cirkvi na Slovensku a jeho blízky vzťah k slovenskému exilu. Povojnovej kapitole pápežskej diplomacie sa venuje aj knižka, ktorej som spoluautorkou a ktorá v spolupráci so Spišskou diecézou a s Fakultou kánonického práva v Benátkach vyšla v minulom roku vo vatikánskom vydavateľstve Libreria Editrice Vaticana pod názvom Umlčaná cirkev a pápežska diplomacia 1945-1965.