Príspevok strednej Európy k diskusii o úlohe osobnosti pri zjednocovaní Európy

Bratislava 11. marca 2018 (HSP/slovenske slovo/Foto: TASR- Michal Svítok)

Medzi ľudské činitele, ktoré udržujú európsku civilizáciu patrí ľudská osoba a osobnosť

V tlači prebehla správa, že sa chystajú oslavy 200 výročia narodenia Karla Marxa v Trevíri, jeho rodisku. Údajne to má byť za účasti čelných predstaviteľov EU. Preto je namieste aby stredná  Európa nie len kriticky pripomenula túto osobnosť, ale hlavne pripomenula aký zástoj  zaujíma tento ľudský činiteľ v jej vlastných snaženiach. Stredná Európa má skúsenosť s pokusom o komunistický experiment totalitou v nedávnom období.

Stredná Európa bola vyspelou súčasťou Európy. Preto tu nemôže platiť výhovorka, že komunizmu sa nepodaril, pretože vyžaduje vyspelú poznatkovú spoločnosť a vyspelé ekonomické prostredie, ako svojho času komentoval komunizmus v Rusku T.G. Masaryk. Komunizmus chápal osobnosť materialisticky. To znamená, že  popieral konečnú úlohu duchovnosti pri jej utváraní . Najmä pri úlohách  dejinného sociálneho rozvoja spoločnosti. Popieral duchovnosť ako činiteľa, ktorý  by personalizoval  tento  rozvoj. Marxisticko dialektický prístup k osobnosti zase predpokladal, že  odstránením záporných javov sa vyjaví dobro a tak robil dobro závislé od zla. Iba toľko dobra koľko bolo odstránené zla v podobe kapitalistického vykorisťovania  človeka. Triedna nenávisť bola hnacím motorom tohto procesu a nedokázala vyjadriť lásku. Spoločnosti chýbala láska. Ale aj kapitalistickej spoločnosti neraz chýbala láska. S týmto má stredná Európa a východná Európa svoju skúsenosť, ktorá nie je dobrá. Preto aj stanoviská  krajín V4  súvisia vo väčšej, alebo menšej miere s obnovou osobnosti v kresťanskom duchu. Osobnosť v kresťanskom duchu sa chápe ako činiteľ, ktorý môže prispieť  k udržaniu civilizácie. V marxistickom chápaní dialektiky vývoja spoločnosti, nespokojná masa proletariátu pomohla komunistom zaujať moc, výhody a výsadné postavenie.

Následne, ale komunizmus potreboval jednotlivca, ktorý by komunizmus uskutočnil, rozvíjal. Toto nemohla urobiť masa.  Komunistická výchova mala  z človeka tejto masy urobiť indivíduum spôsobilé budovať komunistickú spoločnosť, čo predpokladalo, istú podobu osobnosti. Naviac tak sa dalo zabezpečiť aby nebodaj táto masa sa  neobrátila proti aktérom komunizmu. Osobnosť v komunizme bola neslobodná, závislá od determinánt materialistickej povahy. Ak aj vystúpila z anonymity masy, vstúpila do novej anonymity iba materialisticky determinovaných procesov. Osobnosť iba ako objekt materialistický chápaného dejinného vývoja. Vyčleňovanie osobnosti z masy sa odohráva v tomto nevyhnutnom prúde, ktorý bol garantovaný generálnou líniou strany. Takto neslobodná osobnosť si nevytvárala svoju etiku ako prejav slobody a rozhodovania sa pre príslušnosť k hodnotám, ktoré sú k človeku v transcendentnom vzťahu.  Čo znamená, že ich nemôže  naplniť bezo zbytku, ale tým, že o to usiluje sa formuje k lepšiemu. Naopak platilo, že komunistické dobrá je možné a treba naplniť  úplne, pretože sa týkali iba materiálnej stránky hodnôt. Vyššie hodnoty neboli docenené.   Toto úplné napĺňanie komunistický chápaných hodnôt sa kontrolovalo. S čím súvisia aj politické procesy.  Trestanecké tábory, gulagy v Rusku.  V našich podmienkach najmä  jáchymovský koncentračný tábor. Novou náplňou osobnosti  bola triedna uvedomelosť. Triedou sa tu rozumela robotnícka trieda ako oslobodená od vykorisťovania, čo malo aj reálny základ. Pretože v kapitalizme tých čias bola vykorisťovaná a sociálne encykliky sa v praxi neuskutočnili v potrebnej miere.  Bola to triedne uvedomelá osobnosť.  Ale táto línia na Západe neskončila  zánikom proletariátu, ústupom komunizmu, ale oživila ju sexuálna revolúcia. Potom čo v revolučné masy študentských nepokojov v šesťdesiatich rokoch minulého storočia na Západe, rozrušili tradičnú podobu kultúry, ktorá chcela mať vzťah ku kresťanstvu, bolo potrebné aby vystúpili z anonymity nespokojnej masy a prijali individuálnu podobu , dnes by sme povedali  „genderickej“ povahy. Môžeme povedať genderickú osobnosť. Ide osobnosť nového  obsahu ktorá za zdroj svojho vzniku vďačí iba a iba sociálnej štruktúre, vonkajším zdrojom sociálno materiálneho sveta. Materializmus sa zachoval v transformovanej podobe ako jej zdroj.  Takáto nová osobnosť svoju identitu čerpá iba zo sociálneho prostredia a to dôsledne až k popretiu svojej pohlavnosti. Táto sociálna štruktúra dáva identitu z vonku. Osobnosť prestáva byť neopakovateľná, jedinečná, stáva sa iba sériovým javom.  Obetovať takto  chápaného človeka, ako sériový jav,  nie je problém , ak toto vyžadujú vyššie záujmy. To je riziko pre moderných ľudí. Je zrejme, že radikálne revolúcie toto praktizovali. A v modifikovanej podobe môžu praktizovať aj dnes. Tento vývoj sa zakladal na západe a chce expandovať ako sexuálna revolúcia do celého sveta, aj toho po novembri 1989 v strednej Európe.

A iste aj táto skutočnosť sa podieľala na tom, že  ani po roku 1989, nedošlo k potrebnej obnove osobnosti v kresťanskom duchu. Bola tu aj iný  problém. Nebolo skúsenosti s prechodom od komunistického experimentu ku kapitalizmu. Je známe, že sa rada Európy sa pýtala amerického ekonóma M. Friedmana, čo robiť so štátmi bývalého komunistického bloku. Odpovedal privatizovať, privatizovať a privatizovať. Ale v roku 2002 čestne priznal, že sa mýlil, že bolo treba najsamprv transformovať právny systém a až potom privatizovať.

Nasledovalo desaťročie divokej privatizácie.  Zapríčinilo  ťažké poškodzovanie možnosti ľudskej osobnosti v možnostiach jej  obnovy. Naopak jej materialistická determinácia sa umocnila šokovou terapiou. Následne vzbudením pudu sebazáchovy a s ním všetkých známych aj ešte neznámych negatívnych javov, ktoré sa postupne vyplávajú na povrch, bez komplexnejšieho vyjadrenia. A to aj za pomoci   novinárov. Takže na jednej strane boli novinári zakrývajúci tento negatívny vývoj spoločnosti rozličnými zábavnými témami a zase novinári, ktorí vyplavovali tieto záporné javy. Tým sa začalo hovoriť investigatívny novinári. Neraz  iritujúc takto spoločnosť. Nie je to ich chyba, ale celej spoločnosti, že sa nepokúša prehodnotiť doterajší vývoj spoločnosti, diskusiou o tom čo udržuje civilizáciu a čo ju podrýva. Demokracia k tomu dáva podmienky.   V takomto, na zákonnosť chudobnom prostredí, sa osobnosť ľahko vyprázdňovala, strácal svoju podstatu. Môže sa stať obeťou davových prejavov. Môže hľadať niečo čo by prikrylo tento stav, nejakým klišé, alebo  aj niečím   kladným. Celkom oprávnene napríklad slušnosťou. Lenže  človek v daných situáciách spoločenského života  sa môže chovať slušne, ale  to neznamená, že vždy aj mravne.  Urobí napríklad zlo, veľké zlo a nikto ho nerozpozná, pretože sa chová „slušne“. Preto by malo ísť o mravnú spoločnosť. Aj mravnosť možno predstierať, ale jej požiadavky sú hlbšie založené a predpokladajú požiadavku zvnútornenia hodnôt, ako predpoklad regulácie etického správania človeka.  Teda má ísť o mravnú obnovu spoločnosti a to bez osobnosti nepôjde.

Aj v deväťdesiatich rokov bola snaha, mimo iné, prekonať túto degradáciu ľudskej osobnosti národným vzopätím, ale tak ako dnes apel na toto národné vzopätie mal ťažkosti povedať v čom by to malo byť. Pretože by sa malo hovoriť o obnove osobnosti v kresťanskom duchu. Ale naviac, toto by už dnes narážalo na elementy sexuálnej revolúcie, ktorá šíri povedomie slobody od všetkého čo imponuje. Oproti slobode, ktorú rakúsky mysliteľ a psychoterapeut V. E. Frankl nazval slobodu k niečomu, čo predpokladá religiózny, náboženský  rozmer, ako súčasť prirodzenosti človeka, v jeho biologicko psychologicko duchovných realitách.

Stredná Európa, najmä krajiny V4,  odmietajú relikty sexuálne revolúcie. Medzi ktoré patrí gender ideológia a imigráciou  menené chápanie ľudskej osobnosti.  V stredoeurópskom prostredí prebieha zápas  o právo  vyjadriť myšlienku, že ľudská osobnosť je vo vzťahu k duchovnu. Je oprávnená snaha aplikovať kresťanský chápanú osobnosť do podmienok spoločenského rozvoja. Paradoxne môže narážať na stereotypy akademického chápania problému v kresťanstve, kedy sa problematika  vylepšuje na ťažko dostupnej úrovni kresťanskej  akademickej pôdy. V jej uzavretom prostredí, ktoré jej témy stráži, aby sa nepošpinili v životnej praxi. Tomu zodpovedá aj kritický nedostatok diskusie o tom v kresťanskej kultúrnej tlači. Jej scvrknutie sa   na veľmi zriedkavo, cez rok,  vydávané periodiká.  Marxizmus naopak pochopil dôležitosť aplikácie svojho chápania osobnosti do životnej praxe a následne sa z toho učil. Výsledok je snaha obsadiť všetky civilizačné inštitúcie a zmeniť ich tak aby dominovalo marxistické, alebo neomarxistické, alebo genderové chápanie osobnosti. Stredná Európa má v historickej pamäti skúsenosť s tým marxizmom.    Preto sa bráni istambulskému dohovoru, imigrantskej dobrodružnej politike západu. Vlády V4 sú v súčasnosti v tomto zajedno. Čo teba oceniť. Je viacero zdrojov rozvoja tejto duchovnej osobnosti Európana.  Bude to antická skúsenosť s udržiavaním povedomia, že žijeme na pomedzi časnosti a večnosti. Že okrem otázok okolo toho čo je, či nie je univerzum, vesmír je tu aj otázka okolo cnosti človeka, ako ju nastolil Sokrates. A že ona sa pýta po tom personálnom jave, ktorý predpokladal aj vo vesmíre, ktorý sa vynára ako Boh. Človek sa mu  chce  pripodobniť. A to nie len zakázaným ovocím  z rajského stromu, čo pozorujeme aj v súčasnosti, ale  aj rozvojom svojich cnosti, ako cesty rozvoja svojej prirodzenosti.  Osobnosť kresťana nie je ponechaná bez podpory duchovnej povahy, ktorej referenčným bodom je Kristus.  Za povahou európskej osobnosti sú aj  ďalšie  biblické skúsenosti. Ale nakoniec je to aj mimo iné vzťah ku kresťanstvu a jeho analektike. Analektika  vyjadruje skutočnosť , že v rozdieloch sú  vopred dané vzdialenosti. Tieto umožňujú  harmonizáciu. Nemusí to byť iba dialektika. Ale ak aj je, je tu rozum bádavý, ktorý skúma to čo sa nedá exaktne zmerať , ale je dôležité a je vyjadrené v symboloch. Ale je tu tiež rozum  činorodý, zameraný k technológiám. Obidva sú súčasťou kresťanskej osobnosti. Rozum bádavý má brániť expandovaniu iba rozumu činorodého a jeho technologických moci. A zlých trúfalosti.  Ako to vyjadril sv. Tomáš Aquinský.  Ten sa pýta sa, je trúfalosť zla? Odpovedám nie je. Aj Abrahám bol trúfalý, keď prosil  za Sodomu a Gomoru až po desať spravodlivých. Ale Abrahám mal pokoru pred Bohom.   Sv. Tomáš potom robí záver, iba tá trúfalosť je dobrá, ktorá má  pokoru pred Bohom. Stredná Európa zažila čo je to  trúfalosť bez pokory pred Bohom v komunistickom experimente. Ale zažila to aj východná Európa, osobitne Rusko. Preto by sa nemalo vylučovať. Niektoré štáty strednej Európy majú preto rezervovaný prístup k sankciám.   Stredná Európa má preto tendenciu nastoľovať v rozličnej podobe vlastné videnie problémov, ktorými odmieta rodovú ideológiu, odmieta imigráciu ako zámernú snahu zmeniť povahu tejto religiozitou ovplyvnenej osobnosti Európana. A jeho inštitúcii.

A práve táto skúsenosť strednej Európy môže byť jej príspevkom k legitimite diskusii o tom čo udržuje európsku civilizáciu.

Stanislav Hvozdík