Vaše Eminencie, Excelencie, ctení úradní predstavitelia, vážené dámy a vážení páni!

Som veľmi rád, že sa môžem podieľať na tomto záverečnom okamihu Dialógu „(Re)thinking Europe [(znovu)premyslenie Európy]. Prínos kresťanstva k budúcnosti európskeho projektu“, ktorý usporiadala Komisia episkopátov Európskeho spoločenstva (COMECE). Osobitne chcem pozdraviť jej predsedu, Jeho Eminenciu kardinála Reinharda Marxa, ako aj váženého pána Antonia Tajaniho, predsedu Európskeho parlamentu; ďakujem im za ich úctivé slová, ktoré mi len pred malou chvíľou adresovali. Každému jednému z vás by som chcel vyjadriť moje úprimné uznanie, že ste sa v tak hojnom počte zapojili do tejto dôležitej oblasti diskusie. Ďakujem!

Dialóg týchto dní poskytol príležitosť v širšom zmysle uvažovať nad budúcnosťou Európy z mnohých uhlov pohľadu, vďaka prítomnosti rozličných osobností z prostredia náboženského, politického, akademického alebo z prostredia občianskej spoločnosti. Mladí ľudia mali možnosť predložiť návrhy svojich očakávaní a svojej nádeje, konfrontujúc sa tak so staršími; títo zo svojej strany zas mali príležitosť ponúknuť svoj kôš plný úvah a skúseností. Je dôležité, že toto stretnutie chcelo byť predovšetkým dialógom v duchu slobodnej a otvorenej konfrontácie, skrze ktorú je možné sa vzájomne obohatiť a osvetliť cestu budúcnosti Európy, resp. putovanie, na ktoré sme všetci povolaní sa vydať, aby sme zdolali krízy, ktorými práve prechádzame a čelili výzvam, ktoré na nás čakajú.

Hovoriť o prínose kresťanstva k budúcnosti kontinentu znamená predovšetkým pýtať sa na úlohu, akú máme ako kresťania dnes v týchto krajinách, ktoré boli v priebehu storočí tak bohato formované vierou. Aká je naša zodpovednosť v čase, keď tvár Európy stále viac naberá črty plurality kultúr a náboženstiev, zatiaľ čo pre mnohých je kresťanstvo chápané ako prvok minulosti, vzdialený a cudzí?

Ľudská osoba a spoločenstvo

Na sklonku starovekej civilizácie, keď sa sláva Ríma menila na ruiny, ktoré ešte i dnes môžeme v meste obdivovať; zatiaľ čo nové národy vyvíjali tlak na hranice starovekej ríše, istý mladík nechal nanovo zaznieť slová žalmistu: «Miluje niekto život a túži po šťastných dňoch?»[1]Položením tejto otázky v prológu svojej Reguly, sv. Benedikt dal do pozornosti svojich súčasníkov, ako aj tej našej, ponímanie človeka, ktoré sa radikálne líši od toho, akým sa vyznačovala grécko-rímska klasika a ešte viac od toho násilníckeho chápania, ktoré charakterizovalo vpády barbarov. Človek už nie je iba civis, občan vybavený privilégiami, ktoré si mohol užívať v ničnerobení; už nie je viac miles, bojovník slúžiaci práve vládnucej moci; a najmä už nie je viac servus, výmenný tovar zbavený slobody, určený len na ťažkú prácu.

Sv. Benedikt sa nehľadí na sociálne postavenie, ani na bohatstvo, či dosiahnutú moc. Apeluje na spoločnú podstatu každej ľudskej bytosti, ktorá – v akýchkoľvek podmienkach by sa nachádzala – vždy bude túžiť po živote a šťastných dňoch. Pre Benedikta neexistujú roly, existujú osoby: nie sú tu adjektíva, ale substantíva. A to je práve jedna zo základných hodnôt, ktorú prinieslo kresťanstvo: zmysel pre osobu, stvorenú na Boží obraz. Na základe tohto princípu budú vystavané kláštory, ktoré sa stanú kolískou ľudského, kultúrneho, náboženského a dokonca aj ekonomického obrodenia kontinentu.

Prvý a azda najväčší prínos, ktorý kresťania môžu priniesť dnešnej Európe je pripomenúť jej, že nie je zbierkou čísel alebo inštitúcií, ale je utvorená z ľudských osôb. Žiaľ, je treba poznamenať, že často sa diskusia obmedzuje iba na debatu o číslach. Nie sú to občania, sú to voličské hlasy. Nie sú to migranti, sú to kvóty. Nie sú to pracujúci ľudia, ale ekonomické ukazovatele. Nie sú to chudobní, sú to prahy chudoby. Konkrétnosť ľudskej osoby sa takto zredukovala na abstraktný princíp, pohodlnejší a upokojujúci. Rozumieme, aký to má dôvod: osoby majú konkrétnu tváre, zaväzujú nás k reálnej, skutkovej, „osobnej“ zodpovednosti; čísla nás zamestnávajú úvahami, ktoré sú aj potrebné a dôležité, no predsa len vždy zostanú bez duše. Poskytujú alibi našej vlažnosti, lebo sa nás nikdy bytostne nedotýkajú.

Vidieť v druhom predovšetkým osobu znamená zdôrazniť to, čo nás s ním spája. To, že sme osobami, nás spája s ostatnými a robí nás spoločenstvom. Takže druhý prínos, ktorí kresťania môžu ponúknuť budúcnosti Európy je znovuobjavenie zmyslu príslušnosti ku spoločenstvu. Nie náhodou si zakladatelia Európskeho projektu zvolili toto slovo na označenie nového politického subjektu, ktorý sa práve utváral. Spoločenstvo je tým najväčším protiliekom na individualizmus, ktorý charakterizuje našu dobu, na tú na Západe dnes rozšírenú tendenciu žiť a vnímať samých seba izolovane od druhých. Nesprávne sme pochopili koncept slobody, ak ho interpretujeme akoby išlo kvázi o povinnosť byť sami, byť slobodnými od akýchkoľvek väzieb; a ako následok toho sa vytvorila spoločnosť bez koreňov, zbavená zmyslu pre akúkoľvek príslušnosť a dedičstvo. A toto je podľa mňa závažné.

Kresťania si uvedomujú, že ich identita je založená predovšetkým na vzťahoch. Sú začlenení ako údy v spoločnom tele, ktorým je Cirkev (porov. 1 Kor 12,12), kde sa každý so svojou vlastnou identitou a osobitosťou slobodne podieľa na jej spoločnom budovaní. Obdobne možno nájsť túto vzťahovosť aj v oblasti v medziľudských vzťahov a v oblasti občianskej spoločnosti. Pred druhými každý objavuje svoje prednosti i chyby; svoje silné stránky a svoje slabosti: inak povedané, objavuje svoju tvár, chápe svoju identitu.

Rodina, ako prvé spoločenstvo, ostáva tým najzákladnejším miestom tohto objavovania. Vyniká v nej rôznosť a zároveň je ponorená do jednoty. Rodina je harmonická jednota rozdielností medzi mužom a ženou, ktorá je o to pravdivejšia a hlbšia, o čo viac je plodná, schopná otvoriť sa pre život a pre druhých. Rovnako, občianske spoločenstvo je živým vtedy, ak vie byť otvorené, ak vie prijať rozdielnosti a dary každého jednotlivca a ak zároveň vie generovať nový život, ako aj rozvoj, prácu, inováciu a kultúru.

Ľudská osoba a spoločenstvo sú teda základmi Európy, na ktorej budovaní sa ako kresťania chceme a môžeme podieľať. Tehly takej stavby sa volajú dialóg, začlenenie, solidarita, rozvoj a mier.

Miesto dialógu

Dnes si celá Európa, tiahnuca sa od Atlantiku až po Ural, od Severného pólu až po Stredozemné more, nemôže nechať ujsť príležitosť stať sa predovšetkým miestom pre dialóg, ktorý by bol úprimný a konštruktívny, kde všetci zúčastnení majú rovnakú dôstojnosť. Sme povolaní budovať takú Európu, kde sa môžeme stretávať a vzájomne diskutovať na všetkých úrovniach, v istom zmysle tak ako to bolo v prípade starovekej agory. Takým bolo totiž námestie polisu. Nie iba miestom obchodnej výmeny, ale aj srdcom politického života, ústredím, kde sa pripravovali zákony pre spoločné dobro všetkých; miestom s výhľadom na chrám, čo človeka neustále upozorňovalo na to, že popri horizontálnej dimenzii každodenného života nemôže nikdy zabúdať ani na jeho transcendentálny rozmer, ktorý pozýva hľadieť poza to, čo je prchavé, prechodné a provizórne.

To nás núti vziať do úvahy pozitívnu a konštruktívnu úlohu, ktorú má vo všeobecnosti náboženstvo pri budovaní spoločnosti. Mám na mysli napríklad prínos medzináboženského dialógu v prospech vzájomného spoznávania sa kresťanov a moslimov v Európe. Žiaľ, istý laicistický predsudok, ktorý je ešte stále v kurze, nie je v stave vnímať pozitívnu hodnotu náboženstva pre spoločnosť v jeho verejnej a objektívnej úlohe, a radšej ho odsúva do sféry čisto súkromnej a citovej. Takto sa vytvára dokonca aj nadvláda uniformného myslenia[2], dosť rozšíreného na medzinárodných zhromaždeniach, ktoré vníma potvrdenie náboženskej identity ako nebezpečenstvo pre seba a svoju hegemóniu, a ktoré nakoniec končí pri tom, že umelo vytvára opozíciu medzi právom na náboženskú slobodu a ostatnými základnými ľudskými právami. Tým vlastne spôsobuje ich „rozvod“.

Uprednostňovať dialóg – akýkoľvek dialóg – je základnou zodpovednosťou politiky, a bohužiaľ, často badať, ako sa politika premieňa skôr na miesto stretu medzi protikladnými silami. Dialóg hlasov nahradili výkriky plné nárokov a požiadaviek. Človek má často dojem, že spoločné dobro už viac nie je primárny cieľ; tento nezáujem vníma čoraz viac ľudí. V dôsledku toho v mnohých krajinách nachádzajú živnú pôdu extrémistické a populistické skupiny, ktoré kladú protest za jadro svojho politického odkazu, avšak bez toho, že by ponúkali alternatívu konštruktívneho politického projektu. Dialóg sa nahrádza buď sterilnou konfrontáciou, ktorá môže dokonca ohroziť občianske spolunažívanie, alebo hegemóniou politickej moci, ktorá blokuje a zabraňuje skutočnému demokratickému životu. V jednom prípade sa ničia mosty a v tom druhom sa stavajú múry. A dnes Európa pozná oboje.

Kresťania sú pozvaní podporovať politický dialóg, zvlášť tam, kde je ohrozovaný a kde sa zdá, že prevažuje konflikt. Kresťania sú povolaní prinavrátiť dôstojnosť politike, chápanej ako najvyššia služba spoločnému dobru, a nie ako držanie moci. To si vyžaduje aj adekvátnu formáciu, pretože politika nie je ,umením improvizácie’, ale vysokým vyjadrením sebazapierania a osobného odhodlania v prospech spoločenstva. Byť lídrom si vyžaduje štúdium, prípravu a skúsenosť.

Inkluzívne prostredie

Spoločnou zodpovednosťou lídrov je napomáhať k takej Európe, ktorá bude inkluzívnou komunitou, neuväznenou v istom základnom nepochopení: začlenenie nie je synonymom plochého vyrovnávania rozdielov. Naopak, autentické začlenenie je vtedy, ak sa dokážu oceniť rozdiely, prijímajúc ich ako spoločné a obohacujúce dedičstvo. V tejto perspektíve sú migranti viac zdrojom, než záťažou. Kresťania sú povolaní seriózne premýšľať nad Ježišovým výrokom: „Bol som pocestný a pritúlili ste ma“ (Mt 25,35). Zvlášť zoči-voči dráme migrantov a utečencov, nemožno zabúdať na fakt, že tu máme dočinenia s ľudskými osobami, z ktorých si nemožno vyberať či ich vyradiť ako sa nám zapáči podľa politickej, ekonomickej či dokonca náboženskej logiky.

To však nie je v rozpore s povinnosťou každej vládnej autority riešiť migračnú otázku «s cnosťou vlastnou tomu, kto vládne, a tou je rozvážnosť»[3], ktorá musí brať do úvahy rovnako potrebu mať otvorené srdce, ako aj možnosti pre plné integrovanie tých, ktorí prichádzajú do krajiny, na úrovni sociálnej, ekonomickej i politickej. Nemožno uvažovať tak, že fenomén migrácie je proces bez rozlišovania a bez pravidiel, ale nemôžu sa ani vztyčovať múry ľahostajnosti alebo strachu. Samotní migranti zo svojej strany nesmú zanedbávať vážnu povinnosť poznať, rešpektovať a tiež asimilovať kultúru a tradície národa, ktorý ich prijíma.

Priestor solidárnosti

Zasadiť sa za inkluzívne spoločenstvo znamená budovať priestor pre solidaritu. Byť spoločenstvom si totiž vyžaduje, aby sme sa navzájom podporovali, a teda nemôžu to byť iba na niektorých, čo budú znášať ťarchy a prinášať mimoriadne obety, zatiaľ čo ostatní zostanú zabarikádovaní v bránení svojich privilegovaných pozícií. Taká Európska únia, ktorá by pri vyrovnávaní sa so svojimi krízami neobjavila zmysel toho, čo znamená byť jednotným spoločenstvom, ktoré sa vzájomne podporuje a  pomáha si – a nie iba množinou malých záujmových skupín –, by nielen zlyhala pred jednou z najdôležitejších výziev vo svojej histórii, ale stratila by aj jednu z najväčších príležitostí pre svoju budúcnosť.

Solidárnosť: slovo, ktoré, ako sa neraz zdá, by niekto chcel vylúčiť zo slovníka. Solidárnosť, ktorá v perspektíve kresťanov nachádza svoje opodstatnenie v tom, že je súčasťou prikázania lásky (porov. Mt 22,37-40), nemôže inak ako byť životodarnou miazgou vitálneho a zrelého spoločenstva. Spolu s iným kľúčovým princípom ­– princípom subsidiarity –, sa netýka iba vzťahov medzi štátmi a regiónmi Európy. Byť solidárnym spoločenstvom znamená mať starosť o tých najslabších v spoločnosti, o chudobných, o všetkých tých, čo sú vyradení z ekonomického a sociálneho systému, počínajúc starými ľuďmi a nezamestnanými. Ale solidárnosť si vyžaduje aj to, aby sa obnovila spolupráca a vzájomná podpora medzi generáciami.

Od šesťdesiatych rokov minulého storočia tu vládne generačný konflikt, ktorý nemá precedens. Pri odovzdávaní novým generáciám tých ideálov, ktoré vytvorili veľkú Európu, možno so zveličením povedať, že sa tu pred tradíciou dalo prednosť zrade [tal. tradizione/tradimento, pozn. prekl.]. Po odmietnutí toho, čo sme dostali od otcov tak nasledovalo obdobie dramatickej sterility. Nielen preto, že sa v Európe rodí málo detí – naša demografická zima –, a že tak mnohým bolo upreté právo sa narodiť, ale aj preto, že sme zistili, že nie sme schopní odovzdať mladým ľuďom hmotné a kultúrne prostriedky na to, aby sa vedeli popasovať s budúcnosťou. Európa zažíva istý druh nedostatku pamäte. Opäť sa stať solidárnym spoločenstvom znamená objaviť hodnotu vlastnej minulosti, v záujme obohatenia vlastnej prítomnosti a odovzdania nasledovníkom nádejnej budúcnosti.

Veľa mladých ľudí sa ale cíti byť zmätenými vo vzťahu k chýbajúcim koreňom a perspektívam, sú vykorenení, ako tí, «ktorými sem-tam hádže a zmieta hocijaký vietor klamlivého ľudského učenia» (Ef 4,14); niekedy aj „zajatcami“ majetníckych dospelých, ktorí len ťažko zvládajú úlohu, ktorá im prislúcha. Bremeno vzdelávania je ťažké, nielen ponúkať súbor technických a vedeckých vedomostí, ale najmä vynaložiť sily „pre napomáhanie integrálneho rozvoja ľudskej osoby, ako aj dobra pozemskej spoločnosti a budovania humánnejšieho sveta“[4]. To si vyžaduje zaangažovanie sa celej spoločnosti. Vzdelávanie je spoločnou úlohou, ktorá si žiada aktívnu účasť súčasne rodičov, školy a univerzity, náboženských inštitúcií a občianskej spoločnosti. Bez vzdelávania sa nevytvára kultúra a vysychá živé tkanivo spoločenstiev.

Zdroj rozvoja

Európa, ktorá seba opäť objaví ako spoločenstvo, bude istotne zdrojom rozvoja pre seba i pre celý svet. Rozvoj sa tu rozumie v zmysle, ktorý dal tomuto slovu blahoslavený Pavol VI. «Aby bol rozvoj ozajstný, musí byť úplný, t. j. musí povznášať celého človeka a každého človeka. Ako to veľmi správne podčiarkol istý vynikajúci odborník: ‚My nesúhlasíme s tým, aby sa oddeľoval hospodársky prvok od ľudského, rozvoj od civilizácie, do ktorej sa vpisuje. Nám ide o človeka, o každého človeka, o každú ľudskú pospolitosť, áno, o celé ľudstvo‘»[5].

Je isté, že na rozvoji človeka sa podieľa práca, ktorá je podstatným faktorom dôstojnosti a dozrievania osoby. Potrebná je práca a potrebné sú i adekvátne podmienky pre prácu. V minulom storočí nechýbali významné príklady kresťanských  podnikateľov, ktorí pochopili ako úspech ich podnikania závisí predovšetkým na ponuke pracovných príležitostí a dôstojných podmienok pre zamestnanie. Je treba opäť začať od ducha takéhoto konania, ktoré je tiež tým najlepším protiliekom na poruchy rovnováhy, spôsobené globalizáciou bez duše, globalizáciou na spôsob guľovej plochy, ktorá tým, že jej viac záleží na zisku ako na ľuďoch, vytvorila rozsiahle zátoky chudoby, nezamestnanosti, vykorisťovania a sociálnych neduhov.

Bolo by tiež vhodné znovu objaviť nevyhnutnosť konkrétnej práce, najmä pre mladých ľudí. Dnes sa mnohí vyhýbajú prácam v sektoroch, ktoré raz boli kľúčovými, lebo sú považované za namáhavé a málo výnosné, pričom ale zabúdajú na to, ako sú nevyhnutné pre rozvoj človeka. Čo by sme robili bez úsilia ľudí, ktorí svojou prácou prispievajú k nášmu každodennému stravovaniu? Čo by sme robili bez trpezlivej a vynaliezavej práce tých, čo tkajú oblečenie, ktoré si obliekame alebo čo stavajú domy, v ktorých bývame? Mnohé z profesií, ktoré sa dnes považujú za druhoradé, sú fundamentálne. Sú takými z pohľadu spoločenského, ale najmä sú nimi kvôli uspokojeniu, ktoré pracujúci majú z toho, že sa mohli stať užitočnými pre seba a pre druhých skrze ich každodenné úsilie.

Je rovnako aj na vládach, aby vytvárali ekonomické podmienky, ktoré napomôžu zdravému podnikaniu a primeraným úrovniam zamestnanosti. Politike zas najmä prináleží reaktivovať účinný kolobeh, ktorý – počnúc investíciami v prospech rodín a vzdelávania – umožní harmonický a pokojný rozvoj celej občianskej spoločnosti.

Prísľub mieru

Nakoniec, úlohou kresťanov v Európe má byť vytváranie prísľubu mieru. Toto bol hlavný princíp, ktorým boli pobádaní signatári Rímskych zmlúv. Po dvoch svetových vojnách a krutých násilnostiach národa proti národu, nastal čas prehlásiť právo na mier.[6] Je to právo. Ešte i dnes však vidíme, akým je mier krehkým dobrom a ako logiky uvažovania niektorých jednotlivcov i krajín vytvárajú riziko, že prídu nazmar odvážne sny zakladateľov Európy.[7]

V konečnom dôsledku, byť tvorcami pokoja (porov. Mt 5,9) neznamená iba úsilie vyhýbať sa vnútorným napätiam, pracovať na ukončení početných konfliktov, ktoré skrvavujú svet, alebo dopomáhať k úľave tomu, kto trpí. Byť šíriteľmi mieru znamená stať sa propagátorom kultúry mieru. To si vyžaduje lásku k pravde, bez ktorej nemôžu existovať pravé ľudské vzťahy, a hľadanie spravodlivosti, bez ktorej sa zas útlak stáva normou vládnutia akéhokoľvek spoločenstva.

Mier si žiada aj kreativitu. Európska únia si zachová vernosť svojej úlohe v prospech mieru v tej miere, v akej nestratí nádej a bude schopná obnovy, aby mohla odpovedať na potreby a očakávania svojich občanov. Pred sto rokmi, práve v týchto dňoch, sa začala bitka pri Caporette, jedna z najtragickejších v Prvej svetovej vojne. Bola vrcholom vyčerpávajúcej vojny, akou bol prvý svetový konflikt, a nadobudla smutný primát v množstve nespočetných obetí kvôli smiešne malému dobývanému územiu. Z tejto udalosti sa môžeme poučiť, že ak sa človek zabarikáduje vo svojich pozíciách, nakoniec podľahne. Nie je teda vhodný čas na budovanie zákopov, ale je čas na odvahu pracovať naplno v záujme sna otcov-zakladateľov zjednotenej a svornej Európy, spoločenstva národov túžiacich zdieľať spoločný osud rozvoja a mieru.

Byť dušou Európy

Eminencie, Excelencie, ctení hostia,

Autor Listu Diognetovi tvrdí, že «čím je duša v tele, tým sú kresťania vo svete»[8]. V tejto dobe sú pozvaní prinavrátiť dušu Európe, aby obnovili jej svedomie, nie preto, aby obsadzovali priestory moci – toto by bol prozelytizmus -, ale aby animovali procesy[9], ktoré vytvoria nové dynamiky v spoločnosti. To je presne to, čo robil sv. Benedikt, nie náhodou vyhlásený Pavlom VI. za patróna Európy: on sa neunúval obsadzovať priestory toho zblúdeného a zmäteného sveta. Podopieraný vierou hľadel viac do diaľky a z malej jaskyne Subiaca dal život nákazlivému a nezastaviteľnému hnutiu, ktoré prepísalo do novej podoby tvár Európy. Nech on, ktorý bol «poslom pokoja, dosahovateľom jednoty, učiteľom civilizovanosti»[10], nech ukazuje aj nám, kresťanom dneška, ako z viery vychádza vždy radostná nádej, schopná premieňať svet. Ďakujem.

Nech Pán žehná všetkých nás, nech žehná našu prácu, nech žehná naše národy, naše rodiny, našich mladých, našich starších, nech žehná Európu.

Nech vás žehná Všemohúci Boh, Otec, Syn a Duch Svätý. Veľká vďaka. Ďakujem.

(Preklad: Slovenská redakcia VR, Martina Korytiaková, Jozef Bartkovjak SJ)