Môj profil 
Predplatné
Návrh zmeny zákona o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve (tzv. tlačový zákon) od poslancov Dušana Jarjabka a Miroslava Číža (Smer-SD) totiž predpokladá opätovné zavedenie inštitútu práva na odpoveď, ktorý bol do slovenského právneho poriadku zavedený v roku 2008, ale ktorý bol novelou zákona v roku 2011 pozmenený tak, že došlo k obmedzeniu možností jeho uplatnenia. Týmto návrhom sa možnosti uplatnenia práva na odpoveď rozširujú v zmysle pôvodného znenia tlačového zákona.
Treba zdôrazniť, že predmetom práva na odpoveď by malo aj podľa tohto návrhu byť len skutkové tvrdenie – nevzťahuje sa teda na hodnotiace úsudky.
Právo na odpoveď je prvkom tlačového práva niektorých európskych krajín, napríklad Francúzska, ktorý vychádza zo zásady „audiatur et altera pars“, teda „nech je vypočutá tiež druhá strana“. Na návrh sme sa spýtali jedného z jeho autorov, Dušana Jarjabka.
Hlavné správy: Myslíte, že váš návrh novely zákona v parlamente prejde?
Jarjabek: Neviem čo nás čaká v druhom čítaní. Možno tam nastanú ešte nejaké spresnenia. V každom prípade by som ešte chcel, a budem o tom hovoriť aj s kolegom Čížom, aby sa k tomuto návrhu vyjadrili aj členovia takej veľkej profesnej asociácie, ako je Slovenská asociácia novinárov. To je organizácia 650 novinárov, ktorí sú spoločensky tak potlačení a prehliadaní, akoby ani neexistovali.
Najradšej by som bol, keby rozprava o tom návrhu ešte pokračovala. S kolegom Čížom sme si povedali, že tá novela vlastne splnila účel: začalo sa rozprávať o médiách. Doteraz totiž verejný diskurz o médiách ako keby ani nebol. Teraz sa však opäť začalo hovoriť o niektorých veľmi aktuálnych témach, dokonca v medzinárodnom kontexte – dokonca sa dnes spochybňujú aj veci, ktoré boli medzinárodne vyrokované.
Toto totiž nie je len náš, slovenský problém, ale celoeurópsky. Nie náhodou komisia pre médiá pri Európskom parlamente prijala názor, ktorý si osvojili všetky členské štáty, že do septembra 2020 musí byť v každej členskej krajine urobený nový mediálny zákon, ktorý bude zohľadňovať aktuálne požiadavky na tlačové médiá, elektronické médiá, internet, vrátane rôznych nových druhov médií, ktoré sa na internete objavujú.
Hlavné správy: Aký je prínos vášho návrhu novely tlačového zákona?
Jarjabek: To nie je prejav nejakej svojvôle. Doba sa pohla dopredu a dnes už nemôžeme argumentovať tak, ako sme argumentovali pred desiatimi rokmi. To nehovoríme my, to hovoria všetci tí, ktorí sa zaviazali, že do roku 2020 prijmú v národných parlamentoch úplne nový zákon o médiách, systémovo o všetkých druhoch médií, ktoré v mediálnom priestore existujú. My to všetko robíme aj preto, aby platili rovnaké pravidlá hry pre jednotlivé médiá, čo teraz nie je. Je napríklad bežné, že tlačové médiá majú aj svoju elektronickú verziu, čo zatiaľ v žiadnom zákone nie je riešené.
Opakujem, to nie je iba slovenská záležitosť. To, o čom my v tejto chvíli hovoríme, to je iba zlomok toho, čo bude musieť ten principiálne nový zákon vyriešiť. Všetky európske krajiny sa zaviazali prijať taký mediálny zákon, ktorý sa bude zaoberať aj anonymitou, urážkami rôzneho typu, ktoré dnes existujú a sú nepostihnuteľné, právom na odpoveď, či právom na opravu. Preto to, ako dnes proti nášmu návrhu niektorí vystupujú, mi pripadá ako účelové.
Hlavné správy: Naša opozícia veľmi protestuje najmä proti znovuzavedeniu práva na odpoveď. Na nedávnej verejnej debate na túto tému právny expert opozície pán Kamenec vyslovil názor, že politik by nemal mať rovnaké práva ako iní občania, pretože má zase iné možnosti ako komunikovať. Čo si myslíte o takomto postoji?
Jarjabek: Poznám tento názor a z duše s ním nesúhlasím. Je tu predsa Všeobecná deklarácia ľudských práv OSN a Ústava Slovenskej republiky, ktorá v paragrafe 19 jasne hovorí, že každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti, na ochranu mena, na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života, atď.
Ústava celkom jednoznačne hovorí, že všetci sme si rovní a nikde nie je povedané, že verejní funkcionári nie. A okrem toho, tí verejní funkcionári, to nie sú iba poslanci: to sú aj rektori, prorektori, dekani, krajskí, okresní funkcionári… tých by sme všetkých mali vylúčiť z práva na opravu, či prípadne inak diskriminovať?
Každý z mojich kolegov vie uviesť príklad, má osobnú skúsenosť s neférovými útokmi zo strany médií. Hovoria nám, veď urobte tlačovku. Ale mám robiť tlačovku vždy, keď niekto napíše, že chodím z roboty neskoro domov, a pritom to nie je pravda, alebo v prípade nejakej inej podobnej nepravdy? A okrem toho, to nie je v rovine medzi novinárom a politikom, že ja niečo poviem a on o tom napíše. Ak nejaké médium uverejní o mne niečo, s čím mám problém, tak to je môj problém, to je vec, ktorá sa dotýka mňa, ktorú musím vysvetľovať mojej rodine, manželke, deťom. To teda nie je tento prípad, čo hovoria novinári, že vraj máme veľa možností ako tieto veci komunikovať. Nie – ja chcem mať moje vlastné právo na opravu a na odpoveď, tak ako ho má mať každý občan.
Ivan Lehotský
.jpeg)
.jpg)
.JPG)
