Môj profil 
Predplatné
Na snímke kandidát na funkciu prezidenta SR Viliam Fischer Foto: TASR/Martin Turanovič
Bratislava 1. marca (TASR) – Prezident by nemal byť len hlavou, ale aj srdcom národa, mal by spájať ľudí a zmierňovať napätie v politike. Zároveň by mal iniciatívne tlačiť reprezentantov výkonnej a zákonodarnej moci k riešeniu konkrétnych problémov, od nezamestnanosti až po zle organizovaný systém zdravotníctva. V rámci projektu rozhovorov s prezidentskými kandidátmi to pre TASR povedal autor prvej transplantácie srdca na Slovensku, aktuálne občiansky kandidát na post prezidenta Viliam Fischer.
Hovorí, že ako lekár je proti vojenským misiám, ktoré stoja ľudí zdravie a životy, ako prezident by však rešpektoval záväzky SR voči NATO. Podporuje európsku integráciu Slovenska, ako aj široký dialóg prezidenta s odbormi, mimovládnymi organizáciami a zástupcami zamestnávateľov. Ovláda päť jazykov, vrátane maďarčiny a v športe si trúfa poraziť ostatných prezidentských kandidátov. Mimoriadne sa zaujíma o reformy v zdravotníctve, tvrdí, že v rezorte je dostatok financií, len nie sú dobre využívané.
“Ja by som nenavrhoval sólové zvýšenie platov. Treba zvýšiť všetkým. Lekár nemôže byť bez sestry, sestra bez lekára, bez ošetrovateľa, bez upratovania… Skrátka, ak zvýšiť, tak všetkým. Ja už som povedal, že financií je dosť. Som presvedčený, že sa to dá, ale všetkým,” reagoval Fischer na otázku, či sa stotožnil s tým, že za zvýšením platov lekárov automaticky nenasledovalo aj porovnateľné u sestier.
Nachádzame sa v Národnom ústave srdcových a cievnych chorôb v Bratislave. Vznik tohto špičkového pracoviska sa úzko spája s vaším menom. Ako k tomu prišlo?
Mali sme kardiocentrum na Partizánskej ulici v Bratislave. Premiér Vladimír Mečiar na mňa vyvíjal veľký tlak, aby sme urobili historicky prvú transplantáciu srdca na Slovensku. Bol to medicínsky aj politický problém. Predsa len, malo to byť po prvýkrát.
Niečo ako prvý let slovenského kozmonauta…
Áno, niečo unikátne, čo si všímajú aj zahraničné médiá. Ja som tvrdošijne odmietal urobiť to na Partizánskej, čo sa aj mnohí čudovali, či nechcem byť slávny. Ale ja som nechcel byť slávny za každú cenu. Profesor Fabián, ktorý riadil kardiologickú časť prípravy operácie, zdôrazňoval, že prvá transplantácia musí byť úspešná. Ale nemocnica na Partizánskej je bývalý kláštor. Jedným z najväčších nebezpečenstiev pri transplantácii sú infekcie. Povedal som nie, pokiaľ nebude nový ústav. Napriek veľkému tlaku vlády, hlavne premiéra, som to odmietal. Až jedného dňa zavolal premiér, že keď nechcem urobiť transplantáciu na Partizánskej, tak budeme mať nový ústav. Takže tento ústav je spojený nie len s mojím menom, ale aj s menom expremiéra Mečiara. Je možné, že keby sme tú transplantáciu urobili na Partizánskej, tak tento ústav ani nemáme.
Samotný Mečiar mal, nakoniec aj doteraz má, problémy so srdcom. Myslíte si, že ho k podpore výstavby ústavu mohol motivovať aj vlastný zdravotný stav?
Nie, myslím si, že rozmýšľal politicky. Vtedy sa to všetko točilo okolo tej transplantácie. Potom sa odoperovali tisíce operácií a prinavrátil sa život a kvalitný život mnohým pacientom, ďaleko väčšiemu počtu, ako by to bolo možné na Partizánskej… Tam sme mali dve operačné sály, kde sa robilo všetko. Tu máme šesť sál. Je to predsa len veľký rozdiel. Ale myslím si, že hlavný dôvod bol medicínsko–politický, veľmi chcel, aby sa tá transplantácia spravila.
Médiá sa rady pýtajú prezidentských kandidátov, aký je ich názor na dekriminalizáciu, prípadne legalizáciu ľahkých drog. Vo vašom prípade má táto otázka opodstatnenie aj v tom, že ste lekár. Aký je váš názor na možnosť zníženia trestov za drogy, ako je napríklad marihuana?
Legalizáciu aj ľahkých drog považujem za absolútne nešťastie. Staviam sa výrazne proti tomu. Robím medicínu dlhé roky a viem, čo je to návyk. Nie len na drogy, aj na lieky. Začnete ľahkými drogami a potom pokračujete. To máte ako s cigaretou. Dáte si jednu a za chvíľu fajčíte aj desať – dvadsať denne. Jednoducho, žiadne drogy.
V parlamentných voľbách v roku 1998 vaše meno figurovalo na kandidačnej listine HZDS, ale na absolútne nezvoliteľnom mieste. Chceli ste sa takto odmeniť Mečiarovi za podporu pri realizácii projektu NÚSCH?
Trafili ste klinec po hlavičke. Ja mám “beťársku česť”. Keď Mečiar dal postaviť túto nemocnicu a ozvali sa o pár mesiacov, či by som nešiel pomôcť, tak som to považoval za svoju povinnosť. Keď hovoríte o tom nezvoliteľnom mieste, tak sme sa jednoducho dohodli. Všetci si mysleli, že budem v prvej desiatke. Aj vrcholní politici v HZDS. Ale ja som vtedy nechcel robiť politiku, ani som ju nerobil.
Niečo sa zmenilo, kandidujete na post prezidenta Slovenskej republiky. Čo vás motivovalo?
Veľa vecí. V prvom rade medicína. Samozrejme, aj iné dôvody. Ale v medicíne sú tak neuveriteľne veľké rezervy… V rezorte je absolútne dostatočné množstvo peňazí. Je na platy všetkých zamestnancov, len treba zdravotníctvo pretransformovať. Čítam programy politických strán už roky. Všetky sa s tým stotožňujú, ale nikto s tým nevybehol. Pred dvoma rokmi som napísal pani ministerke pätnásť bodov, od optimalizácie siete – sme v Európskej únii a máme o šesťtisíc lôžok v priemere viac ako západné štáty EÚ. Na druhej strane máme štrnásťtisíc čakateľov na lôžka dlhodobého charakteru. Preto hovorím, nerušiť. Pretransformujme drahé nemocničné lôžka na lacné dlhodobé. Má to teda aj sociálny aspekt. Ďalej, som jednoznačne za jednu poisťovňu. Malé Slovensko, máme tretinu obyvateľov v porovnaní s New Yorkom, načo sú nám tri poisťovne. Máme o dva – tri dni dlhšie pacientov v nemocniciach než krajiny EÚ. To je tiež ekonomicky neúnosné. Celý svet všetko čo sa dá, tlačí do ambulantnej starostlivosti. Moderná technika to umožňuje. Alebo – u nás máme drahé prístroje, ako je CT, magnetická rezonancia pomaly v každej dedine. Koľko robia? Šesť hodín, osem hodín denne? Majú robiť 24 hodín denne. Náklady na lieky… atď. To sú rezervy, ktoré vieme využiť.
To je tá medicínska motivácia. A čo tie ostatné?
Napríklad nezamestnanosť máme 13,5 percenta. Aj keď to nepatrí priamo pod prezidentskú právomoc, prezident môže pomôcť svojimi názormi, analýzami svojho tímu.
Ako by podľa vás mala vyzerať spolupráca prezidenta s parlamentom a vládou? Máte v prípade svojho zvolenia v pláne pravidelne vystupovať v pléne Národnej rady so správou o stave republiky, prípadne sa zúčastňovať na rokovaní vlády?
Mám v tejto otázke jasno. Aj keď má prezident kompetencie dané ústavou, má možnosť aktívnejšie a dôslednejšie vstupovať do vzájomných vzťahov medzi koalíciou a opozíciou. Najmä keď vidíme vzájomnú rivalitu a boj týchto strán, ktorý je na škodu celej spoločnosti a doplácajú naň všetci občania. V takýchto prípadoch by som ako prezident určite vyzval predstaviteľov pravice aj ľavice, aby si sadli za okrúhly stôl s cieľom dosiahnuť dohodu. Ja som občiansky kandidát, nepatrím k žiadnej politickej strane. Viac by som chcel spolupracovať s predstaviteľmi sociálnych partnerov, s mimovládnymi organizáciami. Osobitnú pozornosť by som ako prezident venoval organizáciám, ktoré reprezentujú zamestnancov, odborovým organizáciám. Tu vidím značné rezervy.
Keď zdravotné sestry prostredníctvom svojej odborovej organizácie bojovali za plošné zvýšenie platov, nie všetci lekári sa s tým stotožnili. Kritickí boli najmä lekári zo súkromnej sféry. Ku ktorej z týchto názorových skupín sa prikláňate vy ako lekár?
Bol som trochu nemilo prekvapený, keď som sa dočítal, že prešovskí lekári žiadajú zvýšenie platov sólovo. Ja by som nenavrhoval sólové zvýšenie platov. Treba zvýšiť všetkým. Lekár nemôže byť bez sestry, sestra bez lekára, bez ošetrovateľa, bez upratovania… Skrátka, ak zvýšiť, tak všetkým. Ja už som povedal, že financií je dosť. Som presvedčený, že sa to dá, ale všetkým.
Sú podľa vás právomoci prezidenta dostatočné, alebo by sa mali rozšíriť?
V Ústave SR je napísané, že hlavou Slovenskej republiky je prezident. Dodal by som, že prezident by mal byť aj srdcom národa. Ja by som právomoci prezidenta nemenil, podľa mňa sú dostatočné. Bolo by to, akoby sa menili pravidlá hry počas športového zápasu. To nejde. Právomoci sú dostatočné, ak je prezident ochotný byť aj razantný a povedať či pravici, alebo ľavici aj nepríjemné veci. Funkcia prezidenta je silná, len to musí vedieť využiť, musí mať odvahu a dôveru občanov.
Prezident spoluformuje aj zahraničnú politiku štátu. Ak budete zvolený, budete mať záujem zúčastňovať sa na dôležitých summitoch Európskej únie? Kam bude smerovať vaša prvá zahraničná cesta vo funkcii prezidenta SR?
Ja nie som euroskeptik. Slovensko je súčasťou Európy a po stáročia patrilo viac k západnej ako k východnej časti. Od roku 2004 sme plnoprávnym členom EÚ. Prezident by mal rešpektovať zásadu, že zahraničná politika je len jedna. Nemôže byť odlišná zahraničná politika vládna, prezidentská, parlamentná, atď. Čo sa týka slovensko–maďarskej otázky, vlády môžu mať na niektoré otázky aj rozdielne názory, ale dôležité je, že medzi obyčajnými ľuďmi nepanuje nepriateľstvo. Ja som prešiel skutočne maďarské dediny, slovenské dediny a mestečká, ľudia si medzi sebou rozumejú. Myslím si, že sa táto maďarsko–slovenská problematika niektorými politikmi nafukuje.
Z ktorej strany, z maďarskej alebo slovenskej?
Z obidvoch. Ja ovládam aktívne päť jazykov, výborne hovorím maďarsky. Znalosť jazyka je tiež dôležitá.
A prvá cesta do zahraničia?
Tá je predsa úplne jasná, Česko.
Nie je až taká jasná, jeden z prezidentských kandidátov sa už vyjadril, že jeho prvá cesta by smerovala do Poľska…
To je jeho problém. Historicky sme s Českou republikou zviazaní a aj náš príklad pokojného rozchodu s Čechmi vítal celý svet… Ja si myslím, že jednoznačne cieľom mojej prvej cesty by bolo Česko.
Prezident je aj hlavný veliteľ Ozbrojených síl SR. Slovenská republika je členom NATO. Ako vnímate účasť slovenských jednotiek v rámci NATO? Mala by SR vo všeobecnosti pokračovať v mierových misiách?
Z medicínskeho pohľadu je pre mňa každá vojna neprijateľná. My zachraňujeme životy a o tie vo vojnách ľudia prídu. Ako lekár by som mal teda povedať, že som jednoznačne proti. Ale otázka tu stojí inak. Sme členom NATO, ako republika sme sa tam dobrovoľne prihlásili. V prípade krízy sa spoliehame na ochranu NATO. A z toho vyplývajú aj určité záväzky. Ako prezident by som nemal inú voľbu ako rešpektovať súčasný stav.
Jednou z kompetencií prezidenta je aj vymenúvanie či odvolávanie vysokých štátnych úradníkov a sudcov. Ako by ste ako prezident pristupovali k výkonu tejto kompetencie?
Neriešil by som to slepo, automaticky nejakým podpisom. Ak pravidlá hry dovoľujú, aby som ako prezident vyjadril iný názor ako napríklad Národná rada… Cez medicínu som však dospel k jednej veci, ja som veľmi kolektívny typ človeka. Čokoľvek idem robiť, aj tú transplantáciu, to sme sa skutočne pripravovali štyri roky a prešiel som všetko možné, noci vo Viedni, debatoval som so špičkovými kardiochirurgmi. Ak sa jedná o takúto vážnu vec, dal by som si veľký pozor na to, aby som sa poradil s veľmi širokým okruhom odborníkov. Snažil by som sa maximálne objektivizovať situáciu. A ak by som dospel k tomu, že rozhodnutie bolo nesprávne, riešil by som to inak.
Vo vašom živote zohral veľkú úlohu šport. Ako by sa to prejavilo na vás ako prezidentovi?
Šport považujem za druhú polovicu môjho života. Venujem sa tomu aktívne. Bol som futbalista, hral som v doraste za reprezentačné družstvo Československa. Bol som prezidentom Slovana. Vyzerá to tak, že idem znovu pomôcť Slovanu, možno vo funkcii šéflekára. Venujem športu obrovskú pozornosť. Viete prečo? Dočítal som sa, že na Slovensku máme 14 percent obéznych detí. Každé ôsme až deviate dieťa je obézne. To je tragédia. Ak sa hovorí o tom, že sa ide zvyšovať priemerný vek obyvateľstva, tak až tieto deti dorastú, bude sa znižovať. Tretina detí nechodí na telocvik. Som rád, že minister Čaplovič ide zvýšiť telocvik na školách aspoň o jednu hodinu. Ale teraz počúvam, že niekde až tretina necvičí, majú to podpísané od lekárov alebo od rodičov. Všetky tie papiere od doktorov by bolo treba prekontrolovať. Keď človek chodí po Slovensku, je tu neskutočné množstvo dospelých ľudí s nadváhou. Skracujú si život. Druhá vec je, že kvalita života nemôže byť dobrá. Ak máte dobrú fyzickú kondíciu, viac vládzete aj psychicky. Ja som exemplárny príklad. Škoda, že niekto neorganizuje športové hry kandidátov na prezidenta. Poviem na rovinu, v stolnom tenise, v tenise, v plávaní, cyklistike, ak by ma niekto porazil… No, možno v niektorej disciplíne, v plávaní, súčasný premiér. Ale v ostatných disciplínach si trúfam. Fyzicky na sebe robím sedemkrát do týždňa. Pritom stíham denne hodinu – dve čítať odbornú literatúru. Aj teraz, keď sa pripravujem na prezidentské voľby.
Viete si predstaviť, že by ste si to ako prezident zariadili podobne ako pán Galis, ktorý je zároveň poslancom aj trénerom? Teda, že by ste robili športového šéflekára aj prezidenta zároveň…
Ako prezident by som asi nemohol byť šéflekárom v Slovane. Ale svoje vedomosti môžete odovzdávať ďalej, či ste prezident, alebo nie ste. Bol som šéflekár národného mužstva na majstrovstvách sveta v Afrike v roku 2010. Myslím si, a Vlado Weiss mi v tomto určite dá za pravdu, že dvadsať až tridsať percent výkonnosti tvorí dobrý medicínsky dozor.
