Môj profil 
Predplatné
Slovensko 31. mája (HSP/Foto: Mária Čapáková)
Pokročilá hodina. Mesto spí. Kým zaspím ja, bude nový deň… Taký je život zdravotníka odovzdaného službe. Občas premýšľam o tom, prečo som si nevybrala nejaké jednoduché zamestnanie, pohodlnú kanceláriu, ráno človek príde, poobede odíde, nie je zaťažený prácou na smeny, víkendy má zaručene voľné… A potom si poviem – ale chcela by som vôbec robiť niečo iné? Aj keď som to skúsila, vrátila som sa naspäť do nepohodlia prebdených nocí.
Premýšľam o ľuďoch, ktorí potrebujú túto obetavú službu – o chorých či zranených – odkázaných na pomoc iných, dúfajúcich, že im bude poskytnutá pomoc… O dianí na pohotovostiach sa nehovorí príliš pozitívne. Ľudia čakajú príliš dlho, personál je nervózny, podráždený, často si nedáva servítku pred ústa a že aj pacientom vynadajú – žiaľ, aj to sa stáva. Ale správne to určite nie je.
V laboratóriu mi to tak nepríde. Kontakt s pacientom je minimálny. Ale keď personál z pohotovosti prinesie materiál, naozaj badať stres, rýchlosť, ako prídu a odídu… Človek, ktorý vyhľadal ich pomoc, by toto však pocítiť nemal. Niekedy idem pacientovi odobrať vzorku krvi z prsta ja. A vidím – mnohí sú skľúčení, ubolení, vystrašení… Úsmev a milé slovo trochu odľahčia situáciu. Pokiaľ nejde o malé dieťa, ktoré sa bojí. V takom prípade nepomáha takmer nič. To sa len nestíham čudovať, koľko sily sa v tom malom telíčku nájde…
Ale na niektoré stretnutia s pacientmi si zaspomínam rada. Na mladú ženu s Down syndrómom, ktorá bojovala sama so sebou – raz mi dala ruku, aby som ju pichla do prsta, vzápätí ju rýchlo stiahla a napokon po láskavom dohovore svojej mamy a mojom povzbudení ruku vystrela a prv ako som ju stihla pichnúť, rozplakala sa tak úprimne, až to vyvolalo úsmev na mojej tvári…
…malé dievčatko, ktoré v sebaobrane zaťalo nechty do mojej ruky, čo ma prekvapilo tak, že som v momente rezignovala a nechala jej otecka, nech si to s ňou vyrieši sám…
…a úsmevy kolegov z pohotovosti zakaždým, keď odchádzam od plačúceho dieťaťa a nesiem si ťažko nadobudnutú vzorku – zase si tá najhoršia?
Ľudia po operáciách, prebúdzajúci sa, ešte bez toho, aby reálne rozlíšili, čo je skutočnosť a čo sen, starí ľudia na oddelení, s kožou krehkou ako papier, s bolesťami a s otázkou v očiach…
Raz sa mi stalo, že po odchode z paliatívneho oddelenia som chytila vnútornú paniku a povedala som si, že nechcem byť stará a chorá…
Ale človek si časom zvykne a naučí sa, že toto všetko je súčasť života, neoddeliteľná, a tak, ako ja teraz niekomu slúžim, raz bude niekto slúžiť mne… Zaujímavé, ale zmieriť sa s vlastnou starobou a prípadnou chorobou už teraz, v mladom veku, prináša do života akýsi pokoj a vedomie, že bude to tak a inak to ani byť nemôže…
A občas zaletím v myšlienkach niekam do ďalekého neznáma okamihu zomierania a poviem si, ani toto ma neminie… ktovie, ako to bude… A potom sa nadýchnem života a poviem si – ešte mám pred sebou kus cesty, ešte treba veľa urobiť…
V kontakte s vlastnou pominuteľnosťou inak prehodnocujem životné situácie a vôbec všetko, čo ma stretá. Možno toto je výhoda zdravoťáka. V nejakom príjemnom kancli by som sa s tým nestretla a možno by som na sklonku svojho života bola prekvapená a šokovaná z toho, čo sa so mnou deje.
Na posledné veci príliš často nemyslíme. Veď život je taký krásny! Samozrejme, niekde v podvedomí sa táto otázka stále snaží dostať na povrch, ale málokto jej to dovolí. Užívaj dňa! Skôr si ľudia osvojili toto heslo. A hrnú sa životom prehliadajúc, že ono ten život v plnosti sa raz začne zužovať a treba byť na to pripravený…
Priznám sa, že z literatúry zo strednej školy si toho príliš veľa nepamätám. Ale odpoveď na to, komu zvonia do hrobu, tú si budem pamätať vždy. Zvonia tebe… pretože vždy, kde niekto zomrie, zomiera s ním kúsok ľudstva…
Tak hor sa, priatelia, poďme užívať život! Zo všetkým, čo k nemu patrí. Užívajme si už teraz aj to, že raz budeme starí, slabí, chorí… ale stále to bude život, pretože je to preň úplne prirodzené. A smrť? Je tiež jeho súčasťou…
…blíži sa polnoc. Na celom svete prúdi život vo svojom prirodzenom kolobehu. Od narodenia až po smrť. Neustále. Dokola. A my sme niekde tam, v jeho objatí…
Mária Čapáková
Ak si chcete prečítať všetky články autorky, vložte do vyhľadávania jej meno.
