Írsko/USA 24. júna 2014 (HSP/Foto:NG)
Lusitania sa potopila v priebehu 18 minút
Bola predchodkyňou legendárneho Titanicu. Najluxusnejšia, najväčšia a najrýchlejšia loď, ktorá na začiatku 20. storočia plávala vo vodách morí a oceánov. Svoju prvú plavbu zaoceánsky parník absolvoval už v roku 1907. Postaviť ho dala spoločnosť Cunard škótskym lodeniciam John Brown & Company.
Lusitania bola dlhá takmer 240 metrov a mala sedem palúb. Konford neposkytovala iba cestujúcim prvej triedy, ale druhej a tretej. V tretej triede mali kajuty pre štyroch až šiestich cestujúcich, pričom sa nedali ani len porovnať s podmienkami na iných lodiach, v akých často museli nemajetní ľudia cestovať. Súčasťou lode bola kaviareň s verandou, čitáreň, spoločenská miestnosť a dvojpodlažná jedáleň.
Cestu z írska do New Yorku dokázal parník absolvovať za 4 dni, 19 hodín a 52 minút. Vďaka tomu získala pre Britániu ocenenie Modrá stuha. Tá sa udeľovala najrýchlejším transatlantickým lodiam. Osud lode spečatila pravdepodobne aj skutočnosť, že britská admiralita žiadala od spoločnosti Conard, aby bola k dispozícii na plavbu aj počas vojny ako ozbrojený krížnik. Na tejto požiadavke trvala aj preto lebo britská vláda poskytla spoločnosti pôžičku vo výške 2 600 000 libier na jej stavbu.
Napriek tomu po vypuknutí vojny bolo rozhodnuté, že loď bude aj naďalej civilnou, pretože náklady na jej prevádzku boli finančne náročné, čo v čase vojenského konfliktu neprichádzalo do úvahy. A tak Lusitania aj naďalej brázdila Atlantik z Liverpoolu do New Yorku. Aj napriek tomu, že neslúžila admirálom, museli sa podmienky jej prevádzky prispôsobiť. V praxi to znamenalo, že fungovali iba tri so štyroch kotolní, čo znížilo jej rýchlosť.
Vo februári 1915 vyhlásilo Nemecko, že vody obklopujúce Britské ostrovy sú považované za vojnovú zónu. Pre lode plávajúce pod britskou vlajkou to znamenalo, že na ne kedykoľvek môžu zaútočiť nemecké ponorky hliadkujúce v blízkosti ostrovov.
Parník sa na svoju poslednú, osudovú cestu vydal 1. mája 1915 z prístavu v New Yorku. Okrem pasažierov viezol zdravotnícky materiál, potraviny, mosadzné a medené prúty. Údajne naňho dokonca tajne naložili aj niekoľko debien munície. O sedem dní neskôr, 7. mája ráno vstúpil parník do nebezpečných vôd, v ktorých operovala nemecká ponorka U-20.
Tá krátko popoludní o 14:10 vystrelila na Lusitániu torpédo. To spôsobilo prvý výbuch, za ktorým v tesnom slede nasledoval druhý. Loď sa potopila v priebehu osemnástich minút. O život prišlo počas tejto tragédie 1198 ľudí, takmer 100 detí. Zachrániť sa podarilo 761 pasažierov.
Aj po 99 rokov od námornej katastrofy sú mnohí presvedčení, že následný druhý výbuch spôsobila práve munícia na palube lode. Pravdepodobnejšie však je, že ho spôsobil požiar zásobníkov uhlia. Vrak lode sa nachádza v hĺbke 100 m asi 18 km južne od Kinsale. Potápači z neho údajne vylovili náboje používané britskou armádou. A dokonca uviedli, že vo vraku lode sa nachádza niekoľko dier.
Na Nemecko sa za tento čin spustila vlna kritiky. Pod vplyvom verejnej mienky neskôr vyjadrila nemecká vláda ľútosť nad týmto činom. Britské médiá označili veliteľa ponorky, ktorý vydal rozkaz na streľbu, za vojnového zločinca.
Video si môžete pozrieť tu
mž
10.8°C
Sobota 
Nedeľa 
Sobota 
11.2°C
.jpg)
.JPG)
.jpg)
