Spojené arabské emiráty 6. februára 2019 (HSP/TK KBS/Foto:TASR/AP-Andrew Medichini)

Prinášame plné znenie príhovoru Svätého Otca Františka účastníkom medzináboženského stretnutia v areáli pamätníka Founders´ Memorial v Abú Zabí, zo 4. februára 2019

Zo srdca ďakujem Jeho Výsosti šejkovi Mohammedovi bin Zayed Al Nahyanovi a doktorovi Ahmadovi Al-Tayyibovi, veľkému imámovi Al-Azharu, za ich slová. Ďakujem Rade starších za stretnutie, ktoré sme mali pred malou chvíľou v Mešite šejka Zayeda.

Srdečne pozdravujem aj pána al-Fattaha al-Sisiho, prezidenta Egyptskej arabskej republiky, zeme [univerzity] Al-Azhar. Srdečný pozdrav patrí aj autoritám občianskeho a náboženského života a diplomatickému zboru. Dovoľte sa mi tiež úprimne poďakovať všetkým za vrelé prijatie, ktoré sa dostalo mojej osobe a našej delegácii.

Rovnako ďakujem všetkým, ktorí prispeli k tomu, aby sa táto cesta uskutočnila a ktorí na tejto udalosti pracovali s nasadením, entuziazmom a profesionálne: organizátorom, personálu protokolárneho i bezpečnostného úseku a všetkým tým, ktorí k tejto udalosti prispeli rozličnými spôsobmi „v zákulisí“.

Z vašej domoviny sa obraciam aj na všetky ostatné krajiny tohto polostrova, ktorým chcem adresovať môj najsrdečnejší pozdrav v priateľstve a úcte.

V duchu vďačný Pánovi som prijal možnosť, pri príležitosti osemstého výročia stretnutia sv. Františka z Assisi a sultána al-Malika al-Kāmila, prísť sem ako veriaci smädný po pokoji, ako brat, ktorý sa usiluje o pokoj s bratmi. Chcieť pokoj, podporovať pokoj, byť nástrojmi pokoja: pre toto sme tu.

Logo tejto cesty predstavuje holubica s olivovou ratolesťou. Je to obraz, ktorý nám pripomína rozprávanie o potope sveta, rozprávanie prítomné v rôznych náboženských tradíciách. Podľa biblického príbehu, aby bolo ľudstvo zachránené pred zničením, Boh žiada Noeho, aby so svojou rodinou nastúpil do archy. I my dnes, aby sme v mene Božom zachránili mier, potrebujeme spoločne ako jedna rodina nastúpiť do takej archy, ktorá dokáže brázdiť moria v búrke sveta: do archy bratstva.

Východiskovým bodom je uznanie, že Boh stojí na počiatku jednotnej rodiny ľudstva. On, ktorý je Stvoriteľom všetkých a všetkého, chce, aby sme žili ako bratia a sestry a prebývali v spoločnom domove stvorenstva, ktoré nám on sám daroval. Tu, pri samotných koreňoch nášho spoločného človečenstva má svoje základy bratstvo ako „povolanie obsiahnuté v stvoriteľskom pláne Boha“ (Benedikt XVI., Príhovor k novým veľvyslancom pri Svätej stolici, 16. dec. 2010). Podľa neho máme všetci rovnakú dôstojnosť a nikto nemôže byť pánom alebo otrokom ostatných.

Nemožno si uctievať Stvoriteľa bez zachovávania posvätnosti každého jedného človeka a každého ľudského života: každý je v Božích očiach rovnako vzácny. Lebo Boh nepozerá na ľudskú rodinu s pohľadom uprednostňovania, ktorý vylučuje, ale s pohľadom prajnosti, ktorá začleňuje. Preto priznávať každému ľudskému bytiu rovnaké práva znamená zvelebovať Božie meno na zemi. V mene Boha Stvoriteľa teda musí byť bez váhania odsúdená každá forma násilia, pretože je hrubým znesvätením Božieho mena používať ho na ospravedlnenie nenávisti a násilia voči bratovi. Neexistuje násilie, ktoré by mohlo byť nábožensky ospravedlniteľné. Nikto nesmie použiť náboženstvá na podnecovanie nenávisti, násilia, extrémizmu a slepého fanatizmu či použiť meno Boha na ospravedlnenie vražedných činov, vyhostenia, terorizmu a utláčania.

Nepriateľom bratstva je individualizmus, ktorý sa prejavuje v úsilí presadiť seba samých a svoju vlastnú skupinku nad ostatných. Je to nástraha, ktorá ohrozuje všetky aspekty života, ba až tú najvyššiu a vrodenú výsadu človeka, čiže jeho otvorenosť voči nadprirodzenu a nábožnosť. Pravé náboženstvo spočíva v milovaní Boha celým srdcom a blížneho ako seba samého. Náboženské správanie teda potrebuje byť neustále očisťované od opakujúceho sa pokušenia posudzovať ostatných ako nepriateľov a protivníkov. Každé vierovyznanie je povolané prekonať priepasť medzi priateľmi a nepriateľmi, aby si osvojilo perspektívu Neba, ktorá objíma všetkých ľudí bez privilégií a diskriminácií.

Chcem preto vyjadriť uznanie voči úsiliu tejto krajiny tolerovať a garantovať slobodu náboženstva, čeliac extrémizmu a nenávisti. Týmto spôsobom, zatiaľ čo sa podporuje základná sloboda vyznávania vlastného náboženstva, čo je vnútorná nevyhnutnosť pre samotnú sebarealizáciu človeka, zároveň sa bdie nad tým, aby náboženstvo nebolo zneužité a nehrozilo mu, že by pripustilo násilie a terorizmus, čím by poprelo seba samé.

Bratstvo dozaista „tiež vyjadruje mnohorakosť a rozdielnosť, ktoré existujú medzi bratmi, no predsa sú spojení narodením a majú rovnakú podstatu a dôstojnosť“ (Posolstvo k Svetovému dňu pokoja 1. januára 2015, 2). Náboženská pluralita je toho vyjadrením. V tomto kontexte správnym prístupom nie je ani násilná uniformita, ani zmierlivý synkretizmus: to, k čomu sme ako veriaci povolaní, je zasadzovať sa za rovnakú dôstojnosť všetkých, v mene Milosrdného, ktorý nás stvoril a v mene ktorého sa máme usilovať o zosúladenie kontrastov a o bratstvo v rôznorodosti. Chcel by som tu zdôrazniť presvedčenie Katolíckej cirkvi: „Nemôžeme vzývať Boha, Otca všetkých ľudí, ak sa nechceme bratsky správať voči niektorým ľuďom, stvoreným na Boží obraz“ (Deklarácia o postoji Cirkvi k nekresťanským náboženstvám Nostra aetate, 5).

Natískajú sa však rôzne otázky: Ako sa vzájomne ochraňovať v jednotnej ľudskej rodine? Ako udržiavať bratskosť, ktorá nebude teoretická a pretaví sa do autentického bratstva? Ako dať prevážiť začleneniu iných nad ich vylúčením v mene vlastnej spolupatričnosti? Skrátka, ako môžu náboženstvá byť kanálmi bratstva, a nie bariérami oddelenia?

Ľudská rodina a odvaha k rôznosti

Ak veríme v existenciu ľudskej rodiny, vyplýva z toho, že samotnú rodinu treba ochraňovať. Ako v každej rodine, dochádza k tomu predovšetkým cez každodenný a účinný dialóg. Ten predpokladá vlastnú identitu, ktorej sa netreba vzdávať, aby sme sa azda druhému zapáčili. Zároveň si však vyžaduje odvahu k rôznosti (porov. Príhovor k účastníkom Medzinárodnej konferencie za mier, Konferenčné centrum Al-Azhar, Káhira, 28. apr. 2017), ktorá v sebe nesie plné uznanie toho druhého a jeho slobody, a následné zasadenie sa o to, aby základné práva toho druhého boli uznané vždy, kdekoľvek a kýmkoľvek. Pretože bez slobody už viac nemožno hovoriť o deťoch ľudskej rodiny, ale len o otrokoch. Spomedzi slobôd chcem zdôrazniť najmä tú náboženskú. Tá sa neobmedzuje iba na slobodu kultu, ale skutočne vidí v druhom svojho brata, syna toho istého nášho ľudstva, ktorého Boh necháva slobodným a ktorého preto nijaká ľudská inštitúcia nemôže do niečoho nútiť, ani len vo svojom mene. Sloboda je právom každej osoby: každý sa teší zo slobody viery, myslenia, prejavu a konania. Pluralizmus a rozličnosť náboženstva, farby, pohlavia, rasy a jazyka, sú múdrou Božou vôľou, s ktorou Boh stvoril ľudí. Táto Božia múdrosť je pôvodom, z ktorého pochádza právo na slobodu viery a na slobodu byť odlišnými.

Dialóg a modlitba

Odvaha k rôznosti je dušou dialógu, ktorý sa zakladá na úprimnosti úmyslov. Dialóg je totiž ohrozený predstieraním, ktoré zväčšuje vzdialenosti a podozrievavosť: nie je možné hlásať bratstvo a potom konať opačne. Podľa istého moderného spisovateľa, „kto klame sám sebe a počúva svoje vlastné lži, dôjde až do bodu, kedy už nebude môcť rozlíšiť pravdu, ani v sebe, ani okolo seba; a takto už viac nemá úctu ani voči sebe samému, ani k ostatným“ (F. M. Dostojevskij, Bratia Karamazovovci, II, 2, Miláno 2012, 60).

V tomto celom je nevyhnutnou modlitba: zatiaľ čo stelesňuje odvahu k rôznosti vzhľadom na Boha, v úprimnosti úmyslov očisťuje srdce od zamerania sa na samého seba. Modlitba vychádzajúca zo srdca je posilou bratstva. Preto, „čo sa týka budúcnosti medzináboženského dialógu, prvou vecou, ktorú musíme urobiť, je modliť sa. Modliť sa za seba navzájom: sme predsa bratia! Bez Pána nie je možné nič urobiť; s ním sa dá všetko! Kiež naša modlitba – každý podľa svojej tradície – bude plne v súlade s vôľou Boha, ktorý túži, aby sa všetci ľudia uznávali za bratov a žili podľa toho, aby vytvárali jednu veľkú ľudskú rodinu v harmónii rozdielností“ (Medzináboženská generálna audiencia, 28. okt. 2015).

Niet inej alternatívy: alebo budeme budovať budúcnosť spoločne, alebo budúcnosti nebude. Zvlášť náboženstvá sa nemôžu zrieknuť naliehavej úlohy stavať mosty medzi národmi a kultúrami. Nadišiel čas, kedy sa majú náboženstvá aktívnejšie zasadzovať, odvážne, smelo a bez predstierania, aby pomohli rodine ľudstva dozrievať v schopnosti zmierenia, v pozeraní sa dopredu s nádejou a vo vytváraní konkrétnych krokov k mieru.

Výchova a spravodlivosť

Vraciame sa teda k počiatočnému obrazu holubice mieru. Aj pokoj, aby mal vzlet, potrebuje krídla, ktoré ho budú nadnášať: sú to krídla výchovy a spravodlivosti.

Výchova – latinský výraz (educere) značí vyťahovať, vyberať von – znamená prinášať na svetlo vzácne zdroje ducha. Je potešujúce konštatovať, že sa v tejto krajine neinvestuje iba do vydobývania zdrojov zeme, ale aj zdrojov srdca, do vzdelávania mladých ľudí. Je to úsilie, ktorému žičím, aby pokračovalo a rozširovalo sa ďalej. Aj vzdelávanie sa odohráva vo vzťahoch, v reciprocite. K slávnemu starovekému pravidlu „poznaj sám seba“ musíme pripojiť „poznaj svojho brata“: jeho príbeh, jeho kultúru a jeho vieru, lebo niet opravdivého poznania seba bez toho druhého. Ako ľudia, a ešte viac ako bratia, pripomínajme si vzájomne, že nič z toho, čo je ľudské, nám nemôže zostať cudzie (porov. Terentius, Heautontimorumenos I, 1, 25). Je dôležité do budúcnosti formovať identity, ktoré budú otvorené a schopné prekonať pokušenie zamerať sa len na seba a ustrnúť.

Investovanie do kultúry napomáha ústupu nenávisti a nárastu civilizovanosti a prosperity. Výchova a násilie sú si nepriamo úmerné. Katolícke školy – tešiace sa úcte aj v tejto krajine a regióne – napomáhajú takémuto vzdelávaniu k mieru a vzájomnému poznaniu sa, na predchádzanie násiliu.

Mladí ľudia, častokrát obklopení negatívnymi a falošnými správami (fake news), sa potrebujú naučiť nepodľahnúť lákadlám materializmu, nenávisti a predsudkov; naučiť sa  správne reagovať na nespravodlivosť a aj na bolestivé zážitky z minulosti; naučiť sa obraňovať práva ostatných s tým istým oduševnením, s akým obraňujú vlastné práva. Jedného dňa to budú oni, čo nás budú súdiť: pozitívne, ak sme im dali solídne základy pre vytváranie nových stretnutí civilizácie; alebo negatívne, ak sme im nechali len fatamorgány a bezútešnú perspektívu neslávnych konfliktov necivilizovanosti.

Druhým krídlom mieru je spravodlivosť, ktorá často nie je ohrozovaná jednotlivými udalosťami, ale pomaly ju požiera rakovina nespravodlivosti. Spravodlivosť založená na milosrdenstve je cestou na dosiahnutie dôstojného života, na ktorý má právo každý človek.

Nemožno teda veriť v Boha a  nesnažiť sa zároveň žiť v spravodlivosti so všetkými podľa zlatého pravidla: „Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im. Lebo to je Zákon i Proroci“ (Mt 7,12).

Mier a spravodlivosť sú neoddeliteľné! Prorok Izaiáš hovorí: „účinkom spravodlivosti bude mier“ (32,17). Mier hynie, keď je oddelený od spravodlivosti, a spravodlivosť je zasa falošná, ak nie je univerzálna. Spravodlivosť určená len pre známych, pre spolurodákov, pre veriacich rovnakého náboženstva je krívajúcou spravodlivosťou, je to zamaskovaná nespravodlivosť!

Úlohou náboženstiev je aj pripomínať, že dychtivosť po zisku robí srdce necitlivým, a že zákony súčasného obchodu s požadovaním všetkého a hneď nenapomáhajú stretávaniu sa, dialógu, rodine – podstatným dimenziám života, ktoré si vyžadujú čas a trpezlivosť. Nech sa náboženstvá stanú hlasom tých posledných, ktorí nie sú štatistickými číslami, ale bratmi, a nech stoja na strane chudobných; nech ako stráž bratstva bdejú v noci konfliktov, nech sú bdejúcimi hlasmi, ktoré nedovolia ľudstvu zatvárať oči pred nespravodlivosťou a nikdy mu nedovolia rezignovať pred tak premnohými drámami sveta.

Kvitnúca púšť

Po tom, ako sme hovorili o bratstve ako o arche pokoja, chcem sa teraz inšpirovať druhým obrazom, obrazom púšte, ktorou sme tu obklopení.

Pred pár rokmi tu bola púšť predvídavým a múdrym spôsobom zmenená na prosperujúce a pohostinné miesto; púšť sa tu zmenila z prekážky, z nepriechodného a nedostupného miesta, na miesto stretnutia kultúr a náboženstiev. Tu púšť zakvitla, nielen na niekoľko dní v roku, ale na mnoho nasledujúcich rokov. Nech je táto krajina, v ktorej sa snúbi piesok s mrakodrapmi, naďalej dôležitou križovatkou medzi Západom a Východom, medzi Severom a Juhom planéty, miestom rozvoja, kde kedysi nehostinné priestory budú ponúkať pracovné miesta ľuďom rôznych národností.

Aj rozvoj má však svojich protivníkov. A ak nepriateľom bratstva je individualizmus, ako na prekážku rozvoja chcem prstom ukázať na ľahostajnosť, ktorá končí tým, že mení kvitnúcu realitu na pustatinu. Vskutku rozvoj, ktorý je čisto utilitaristický, nevedie k reálnemu a trvalému pokroku. Iba integrálny a kohézny rozvoj povedie k budúcnosti, ktorá je hodná človeka. Ľahostajnosť bráni vidieť v ľudskom spoločenstve aj niečo iné ako zdroj príjmu a v bratovi a sestre aj niečo iné okrem práce, ktorú vykonáva.

Ľahostajnosť v skutočnosti nepozerá na zajtrajšok; nestará sa o budúcnosť stvorenstva, nezaujíma ju dôstojnosť cudzinca ani budúci osud detí.

V tomto ohľade sa teším, že práve tu, v Abú Zabí sa vlani v novembri uskutočnilo medzinárodné medzináboženské stretnutie, ktorého výsledkom je Medzináboženská aliancia za bezpečnejšie spoločenstvá; za dôstojnosť dieťaťa v digitálnom svete. Táto udalosť nadviazala na posolstvo adresované z Ríma z Medzinárodného kongresu o dôstojnosti dieťaťa v digitálnom svete (v novembri 2017), ktorý dostal moju plnú podporu a povzbudenie. Ďakujem teda všetkým lídrom, ktorí sa angažujú na tomto poli, a uisťujem ich o podpore, solidárnosti a o podieľaní sa mňa osobne i Katolíckej cirkvi v tejto tak veľmi dôležitej záležitosti Ochrany maloletých vo všetkých jej formách.

Tu v púšti sa otvorila cesta plodného rozvoja, ktorá počnúc prácou ponúka nádej mnohým ľuďom z rôznych národov, kultúr a vierovyznania. Medzi nimi sú i mnohí kresťania, ktorých prítomnosť v regióne siaha do dávnejších storočí; kresťania tu našli príležitosti a významne prispeli k rastu a blahobytu krajiny. Okrem svojich odborných schopností si sem priniesli i svoju nefalšovanú vieru. Rešpekt a tolerancia, s ktorou sa tu stretávajú, ako aj nevyhnutné miesta na bohoslužbu, kde sa môžu modliť, im umožňujú duchovné dozrievanie, z ktorého má následne prospech celá spoločnosť. Povzbudzujem k tomu, aby sa pokračovalo v tejto ceste, aby všetci tí, čo tu žijú alebo tadiaľto prechádzajú, si v sebe uchovali nielen obraz o veľkých dielach vybudovaných v púšti, ale aj o krajine, ktorá prijíma a objíma všetkých.

Práve v tomto duchu žičím tomu, aby nielen tu, ale v celom milovanom a citlivom regióne Blízkeho východu vznikali konkrétne príležitosti na stretávanie sa: spoločnosti, v ktorých by ľudia z rôznych náboženstiev mali rovnaké právo na občianstvo, a kde by sa jedine samotnému násiliu v každej jeho forme takéto právo odňalo.

Bratské spolunažívanie, založené na výchove a na spravodlivosti; ľudský rozvoj budovaný na prijímajúcej inklúzii a na právach všetkých: toto sú semienka pokoja, ktorým sú náboženstvá povolané pomáhať klíčiť. Náboženstvám prináleží, azda ako možno ešte nikdy v minulosti, neodkladná úloha v tomto háklivom dejinnom vlnobití: aktívne prispievať k demilitarizácii srdca človeka. Preteky v zbrojení, rozširovanie vlastných zón vplyvu, agresívna politika na úkor ostatných nikdy neprinesú stabilitu. Vojna nedokáže priniesť nič iné ako biedu, zbrane nič iné ako smrť!

Bratstvo ľudí si od nás, náboženských predstaviteľov, vyžaduje povinnosť zakázať každý odtienok schvaľovania slova vojna. Vráťme tomu slovu jeho surovosť. Pred našimi očami máme jej neblahé dôsledky. Zvlášť myslím na Jemen, Sýriu, Irak a Líbyu.

Spoločne, ako bratia v jednej rodine ľudstva podľa Božieho priania, zasaďme sa proti logike ozbrojenej sily, proti speňažovaniu vzťahov, vyzbrojovaniu hraníc, dvíhaniu múrov, nasadzovania náhubkov chudobným; proti tomu všetkému postavme lahodnú silu modlitby a každodenné úsilie o dialóg. To, že sme dnes spolu, nech je posolstvom dôvery, povzbudením pre všetkých ľudí dobrej vôle, aby sa nepoddali potopám násilia a dezertifikácii altruizmu. Boh stojí pri človeku, ktorý sa usiluje o pokoj, a z neba požehnáva každý krok na tejto ceste, ktorý sa na zemi urobí. Ďakujem!

Preložila: Slovenská redakcia VR.