Medzi kňazov Rímskej diecézy zhromaždených v Bazilike sv. Jána v Lateráne prišiel pápež František predpoludním. Tradičná duchovná obnova pri vstupe do Pôstneho obdobia spojená s kajúcou pobožnosťou  bola vyhradené pre klérus Rímskej diecézy a konala sa bez televíznych kamier.

Stretnutie moderoval vikár Svätého Otca pre Rímsku diecézu kardinál Angelo de Donatis. Ako uviedol v úvode, na želanie pápeža Františka má tohtoročné stretnutie podobu „oslavy Božieho milosrdenstva, spevu radosti z veľkosti jeho lásky“. Vo svojej meditácii predložil tri biblické texty z kníh Exodus a Numeri, ktorých ústrednou postavou je prorok Mojžiš.

Tri biblické úryvky sú zároveň základom materiálov pre duchovné cvičenia určených pre všetky rímske farnosti. Pripravila ich skupina biblistov pod vedením pomocného biskupa Rímskej diecézy Mons. Libanoriho. Ide o nasledujúce texty: Ex 16,2-12 (dar manny), Ex 32,1-14 (zlaté teľa a orodovanie Mojžiša za ľud), Nm 13,25-14,10 (váhavosť ľudu pred vstupom do Zasľúbenej zeme).

Po úvodnom duchovnom slove kardinála vikára mali kňazi a diakoni príležitosť k spovedi. Jedným zo spovedníkov bol aj Svätý Otec. Ako zvyčajne pápež František v záverečnom príhovore odovzdal prítomným svoje duchovné podnety. Úlohu spovedníka prirovnal k role Mojžiša, ktorý orodoval za izraelský ľud ako ten, kto zakúsil Božie priateľstvo a dôverne pozná jeho milosrdenstvo.

– –

Prinášame vybrané časti príhovoru pápeža Františka pri stretnutí s kňazmi Rímskej diecézy v Bazilike sv. Jána v Lateráne vo štvrtok 7. marca 2019. Svätý Otec dal svojej meditácii názov „Zmierenie“.

„Prežívajme túto chvíľu tak, akou v skutočnosti je, ako neobyčajnú milosť, trvalý zázrak Božej nežnosti, pri ktorom nás zmierenie s Bohom, ako sestra krstu, opätovne dojíma, obmýva nás slzami, pretvára nás, navracia nám pôvodnú krásu. (…)

Nikdy nesmieme prestať vzájomne si pomáhať mať sa na pozore pred pokušením sebestačnosti a samoľúbosti, skoro ako keby sme boli Božím ľudom vďaka našej iniciatíve či kvôli našej zásluhe. Táto zahľadenosť do seba je veľmi nepekná a vždy nám bude na škodu. (…)

Nie sme Božím ľudom z našej iniciatívy, z našej zásluhy, to naozaj nie. Sme a navždy budeme ovocím milosrdného pôsobenia Pána: ľudom pyšných, ktorí sa stali maličkými vďaka pokore Boha, ľudom bedárov – nebojme sa vysloviť toto slovo: „Som úbožiak“ –, ktorí sa stali bohatými vďaka Božej chudobe, ľudom prekliatych, ktorí sa stali spravodlivými vďaka tomu, ktorý sa stal „prekliatym“ zavesený na drevo kríža (porov. Gal 3,13). Nikdy nezabudnime: «bezo mňa nemôžete nič urobiť!» (Jn 15,5). Opakujem, Učiteľ nám povedal: «bezo mňa nemôžete nič urobiť!» (…)

Božie odpustenie, ktoré sme dnes slávili, je silou, ktorá obnovuje spoločenstvo na všetkých úrovniach: medzi nami presbytermi v jedinom diecéznom presbyteráte; so všetkými kresťanmi v jedinom tele, ktorým je Cirkev; so všetkými ľuďmi, v jednote ľudskej rodiny. Pán nás medzi sebou predstavuje a hovorí nám: hľa, tvoj brat «kosť z tvojich kostí a mäso z tvojho mäsa» (porov. Gen 2,23), ten, s ktorým si povolaný žiť «lásku, ktorá nikdy nezanikne» (1 Kor 13,8).

Na týchto sedem rokov diecéznej cesty pastoračnej konverzie, ktoré nás delia od Jubilea 2025 (už sme prišli do druhého roka), som vám navrhol Knihu Exodus ako paradigmu. Pán koná ako vtedy, tak aj dnes a premieňa „neľud“ na Boží ľud. Toto je jeho túžba a jeho plán aj s nami. (…)

Práve v texte Exodu, kap. 32-34, ktorý ponúknete v Pôstnom období na meditáciu vašim komunitám, sa zdá, že Pán urobil jedno radikálne rozhodnutie: «Ja nepôjdem uprostred teba» (Ex 33,3). Keď sa Pán zavrie, vzdiali sa. S týmto máme skúsenosť v tmavých chvíľach duchovnej neútechy. (…)

Nepôjdem viac v tvojom čele; pošlem môjho anjela (porov. Ex 32,34), aby ťa predišiel na ceste, ja však nepôjdem. Keď nás Pán ponechá samých, bez jeho prítomnosti, a my sme vo farnosti, pracujeme a cítime sa zamestnaní, ale bez prítomnosti Pána, v neúteche… Nie iba v úteche. V neúteche. Myslite na to.

Na druhej strane ľud, možno z netrpezlivosti či z pocitu opustenosti (keďže Mojžiš dlho neschádzal z vrchu), nechal bokom proroka vyvoleného Bohom a požiadal Árona, aby postavil modlu, nemú podobizeň Boha, ktorý by kráčal v jeho čele. (…) Čo robí Pán, keď ho „odrezávame“ zo života našich komunít, pretože sme presvedčení, že si vystačíme sami? V tej chvíli tým bôžikom som ja: „Nie, ja sa zariadim sám. Ďakujem, neunúvaj sa.“ A necítime tú potrebu Pána, necítime neútechu z neprítomnosti Pána.

Pán je však chytrý! Zmierenie, ktoré chce ponúknuť ľudu, bude lekciou, ktorú si Izraeliti zapamätajú navždy. Boh sa správa tak, ako odmietnutý milenec: ak ma naozaj nechceš, tak odchádzam! A necháva nás samých. Je pravda, dokážeme sa zaobísť sami, nejaký čas, šesť mesiacov, rok, dva, tri roky, aj viac. V istom bode to vybuchne. Ak postupujeme ďalej sami, vybuchne táto sebestačnosť, táto samoľúbosť osamotenia. A vybuchne to zle. (…)

Vráťme sa k Exodu. Účinok je ten, čo sa očakával: «Keď ľud počul túto tvrdú reč, zosmutnel a nik nenosil svoje šperky» (Ex 33,4). Izraelitom neuniklo, že žiaden trest nie je tak ťažký, ako toto Božie rozhodnutie, ktoré protirečí jeho svätému menu: «Ja som, ktorý som» (Ex 3,14): vyjadrenie, ktoré má konkrétny, nie abstraktný zmysel, ktorý snáď môžeme preložiť ako „ja som ten, ktorý je a vždy bude tu, pri tebe“. Keď si to uvedomíš, že on odišiel, pretože si ho vyhnal, je to milosť to pocítiť. Ak si to nepovšimneš, je to trápenie.

Anjel nie je riešením, naopak, bol by permanentným svedkom neprítomnosti Boha. Preto je reakciou ľudu smútok. Toto je ďalšia nebezpečná vec, pretože jestvuje smútok dobrý a smútok zlý. Vo chvíľach smútku treba rozlišovať: aký je môj smútok, odkiaľ pochádza? Neraz je dobrý, pochádza od Boha, z chýbania Boha, ako v tomto prípade. Inokedy ide o samoľúbosť, okrem iného, nie je tak?

Čo by sme pocítili my, keby nám Zmŕtvychvstalý Pán povedal: len pokračujte vo vašich cirkevných aktivitách a vo vašich liturgiách, ale ja tam viac nebudem prítomný, ani nebudem konať vo vašich sviatostiach? Keďže si pri robení vašich rozhodnutí zakladáte na svetských kritériách, a nie tých evanjeliových (tamquan Deus non esset – ako keby Boha nebolo), ja sa totálne stiahnem bokom… Všetko by bolo prázdne, obraté o zmysel, nebolo by to nič iné, než „prach“. Božia hrozba dáva vytušiť, aký by bol náš život bez neho, ak by od nás skutočne navždy odvrátil svoju tvár. Je to smrť, zúfalstvo, peklo: bezo mňa nemôžete nič urobiť.

Pán nám opätovne ukazuje na citlivom mieste strhávania masky nášho pokrytectva, čo je skutočne jeho milosrdenstvo. Mojžišovi Boh zjavuje na vrchu svoju slávu a svoje sväté meno: «Pán, Pán je milostivý a láskavý Boh, zhovievavý, veľmi milosrdný a verný» (Ex 34,6). V „hre lásky“, ktorú uskutočňuje Boh, pozostávajúcej z pohrozenia neprítomnosťou a z opätovne darovanej prítomnosti – «Ja sám pôjdem s tebou a darujem ti odpočinok» (Ex 33,14) – Boh uskutočňuje zmierenie so svojím ľudom.
Izrael vychádza z tejto bolestnej skúsenosti, ktorá ho poznačí navždy, s novou zrelosťou: je si viac vedomý toho, kým je Boh, ktorý ho oslobodil z Egypta a jasnejšie rozumie skutočným nebezpečenstvám na ceste (mohli by sme povedať: obáva sa viac seba samého, než púštnych hadov!). (…) A ľud je takto viac zjednotený okolo Mojžiša a Božieho slova, ktoré on ohlasuje. Skúsenosť hriechu a Božieho odpustenia je tým, čo dovolilo Izraelu stať sa o niečo viac ľudom patriacim Bohu. (…)

Drahí presbyteri, toto je zmysel Pôstneho obdobia, ktoré budeme prežívať. V duchovných cvičeniach, ktoré budete dávať ľuďom vo vašich komunitách, v kajúcich bohoslužbách, ktoré budete sláviť, majte odvahu ponúknuť Pánovo zmierenie, jeho vášnivú a žiarlivú lásku.

Naša úloha je ako tá Mojžišova: je ňou veľkodušná služba v diele Božieho zmierovania, „byť v hre“ jeho lásky.

Mojžiš nechce zachraňovať sám seba: je už plne zjednotený so svojimi bratmi. Kiež by každý z nás dospel do tohto bodu! Je nepekné, keď kňaz prichádza za biskupom sťažovať sa na svojich ľudí. (…) Mojžiš toto nerobí. Nechce zachraňovať sám seba: je už plne zjednotený so svojimi bratmi. Tu Otec videl tvár Syna. Svetlo Božieho Ducha dopadlo na Mojžišovu tvár a zanechalo na jeho tvári rysy Vzkrieseného Ukrižovaného, čím sa stala žiarivou. (…)

Srdce Božieho priateľa je už plne rozšírené a stáva sa veľkým – Mojžiš, ten Boží priateľ –, stáva sa podobným srdcu Božiemu, oveľa väčšiemu ako ľudské srdce (porov. 1 Jn 3,18). Mojžiš sa skutočne stal priateľom, ktorý hovorí s Bohom z tváre do tváre (porov. Ex 33,11). (…) A Mojžiš je aj strážcom Božej slávy, Božích tajomstiev, pretože hľadel na jeho Slávu spoza chrbta, počul jeho pravé Meno na hore, pochopil jeho otcovskú lásku.

Drahí bratia, aké ohromné je naše privilégium! Boh pozná našu „zahanbujúcu nahotu“ (…) a predsa sa nezdráha nás použiť, aby ľuďom daroval zmierenie. Sme veľmi úbohí, sme hriešnici, a napriek tomu si nás Boh berie, aby sme sa prihovárali za našich bratov a rozdávali ľuďom cez naše ruky, vôbec nie nevinné, spásu, ktorá obrodzuje.

Hriech nás znetvoruje, a s bolesťou to ponižujúco zakusujeme, keď my sami, alebo jeden z našich bratov kňazov či biskupov padne do bezodnej priepasti neresti, korupcie, alebo ešte horšie, zločinu, ktorý ničí život iných. Cítim potrebu podeliť sa s vami o neznesiteľnú bolesť a zármutok, ktoré spôsobuje v nás a v celom cirkevnom tele vlna škandálov, čoho sú už plné noviny celého sveta. Je zrejmé, že skutočný význam toho, čo sa deje, treba hľadať v duchu zla, v Nepriateľovi, ktorý koná predstierajúc, že je pánom sveta, ako som to povedal v eucharistickej liturgii na konci nedávneho Stretnutia o ochrane maloletých v Cirkvi (24. februára 2019).

Napriek tomu, nevzdávajme sa! Pán očisťuje svoju Nevestu a obracia nás všetkých k sebe! Dáva nám zakúsiť skúšku, aby sme pochopili, že bez neho sme len prach. Zachraňuje nás z pokrytectva, zo spirituality vonkajškovosti. Dáva vanúť svojmu Duchu, aby nanovo daroval krásu svojej Neveste, priamo pristihnutej pri cudzoložstve. Dobre nám bude vziať si dnes 16. kapitolu Ezechiela. Toto je príbeh Cirkvi. Toto je môj príbeh, môže povedať každý z nás. A nakoniec, ale skrze tvoju hanbu, budeš naďalej pastierom. Naše pokorné pokánie, ktoré zostáva v mlčaní uprostred sĺz zoči-voči obludnosti hriechu i nedoziernej veľkosti Božieho odpustenia, toto pokorné pokánie je začiatok našej svätosti.

Nemajte obavy vložiť svoj život do hry v službe zmierenia medzi Bohom a ľuďmi: nie je nám daná nejaká iná skrytá veľkosť, ako toto darovanie života, aby ľudia mohli poznať jeho lásku. Život kňaza je často poznačený nedorozumeniami, tichými utrpeniami, niekedy prenasledovaním. A aj hriechmi, ktoré len on pozná. Vzájomnými zraneniami medzi bratmi našej komunity, neprijímaním evanjeliového Slova, pohŕdaním chudobnými, nevôľou živenou situáciami, kde nikdy nedošlo k zmiereniu, pohoršením vyvolaným hanebným správaním niektorých spolubratov. Toto všetko nás môže oberať o spánok a nechať nás v bezmocnosti. Verme však v trpezlivé vedenie zo strany Boha, ktorý robí veci vo svoj čas, rozšírme si srdce a vložme sa do služby Slova zmierenia.“ (…)

„Buďte prví, kto si pýta odpustenie od vašich bratov. „Obviňovať seba samých je múdry začiatok, spojený s bázňou pred Bohom“ (tamtiež). Bude to dobré znamenie, ak podobne, ako sme to urobili dnes, sa každý z vás vyspovedá u spolubrata i pri kajúcich liturgiách vo farnosti, pred očami veriacich. Budeme mať žiarivú tvár, podobne ako Mojžiš, ak s pohnutím v očiach budeme hovoriť ostatným o milosrdenstve, ktoré sme okúsili. Uvidíme démona pýchy padať ako blesk z neba, ak sa stane zázrak zmierenia v našich spoločenstvách. Pocítime, že sme o kúsok viac tým ľudom, ktorý patrí Pánovi, a uprostred ktorého kráča Boh. Toto je cesta.

A prajem vám požehnaný pôstny čas!“

Preložila: Slovenská redakcia VR