Stalo sa to 7. apríla 2021, keď predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová a predseda Európskej rady Charles Michel navštívili v Ankare tureckého prezidenta Recepa Tayyipa Erdoğana. Ten pri ich uvítaní nepodal Leyenovej ruku, to však bol len začiatok. V sále s vlajkovou výzdobou boli pred kamerami pripravené iba dve kreslá, do nich sa pohodlne usadili Erdoğan spolu s Michelom, zatiaľ čo pre Leyenovú miesto nebolo. Ostala trápne stáť, až ju napokon usadili na akýsi gauč naboku, zjavne vyhradený pre menej dôležité osoby.

Bola to nevídaná urážka, zdupľovaná tým, ako sa zachoval aj samotný Michel, ktorý Erdoğanovu hru prijal a proti potupe svojej kolegyne nijako neprotestoval. Táto udalosť dostala meno „Sofagate“ a ak ste to virálne video náhodou ešte nevideli, môžete si ho pozrieť trebárs tu.

Západ to vtedy vykreslil ako záležitosť týkajúcu sa iba mužského šovinizmu, aby sa vyhol tomu podstatnému: že zo strany tureckého prezidenta išlo predovšetkým o zámernú urážku Európskej komisie, a celej EÚ, aby dal najavo, že Turecko nepovažuje Európsku komisiu ako orgán kryptokratickej moci Bruselu za skutočného partnera na dialóg.

Podobná vec sa stala o necelý rok neskôr. Počas príchodu afrických lídrov do Bruselu na summit EÚ-Afrika 17. februára 2022 ugandský minister zahraničných vecí Jeje Odongo, keď vstúpil na pódium, „nevšimol“ si Leyenovú, prešiel popred ňu, ako keby bola vzduch, potriasol si rukou s Michelom a francúzskym prezidentom Emmanuelom Macronom a až na Macronovo upozornenie, že je tam aj Leyenová, pokynul hlavou jej smerom, bez podania ruky. Michel sa aj v tomto prípade tváril nezúčastnene a potvrdil tak, že na rečiach o jeho napätom vzťahu s Leyenovou môže niečo byť. Situáciu môžete vidieť napríklad tu.

Do tretice sa podobné poníženie zopakovalo presne dva roky po „Sofagate“. Leyenová spolu s Macronom pricestovala 6. apríla 2023 na dôležitú oficiálnu návštevu Číny. Mali neľahkú úlohu pokúsiť sa nejako primäť Čínu, aby sa prestala kamarátiť s Ruskom. Macrona hostitelia privítali s takmer kráľovskými poctami, osobne na neho čakal na letisku čínsky minister zahraničia, bol pre neho pripravený červený koberec aj čestná stráž, oslavovali ho na štátnom bankete a na Námestí nebeského pokoja ho čakala vojenská prehliadka a streľba z kanónov. Leyenovú, naopak ponížili už na letisku, keď musela ísť východom pre bežných cestujúcich.

A nielen to: čakal ju tam úplne nepodstatný minister životného prostredia, čo je v čínskej vláde asi taká dôležitá funkcia ako domovník. Všimnite si tú symboliku, ten výsmech: vrcholovú predstaviteľku Európskej únie, ktorá je symbolom bezbrehého zeleného šialenstva (viď odpájanie jadrových elektrární, zákaz áut so spaľovacím motorom, čoraz bláznivejšie environmentálne normy) vítal minister „ekológie“ krajiny, ktorá je symbolom neekologického importu do Európy.

Podobne pokračovala celá Leyenovej návšteva v Číne: na rozdiel od Macronovho programu, ten jej bol prázdny a nudný. Napríklad, kým sa Macron bavil na štátnom bankete s čínskym prezidentom, Ursula mala len nezáživnú tlačovku.

Samozrejme, je nechutné ponižovať a urážať ženu, my muži predsa musíme ostať džentlmenmi za každých okolností, akokoľvek by nám vtĺkali do hláv, že vlastne muži ani ženy neexistujú, ale namiesto toho že rozlišujeme nejakých 74 či koľko podivností, ktoré po novom chcú nazývať pohlaviami. Lenže v tomto špeciálnom prípade to je predsa len o niečom trochu inom. Tí ľudia dali spoločenskú facku ani nie tak žene, ako skôr symbolu toho najhoršieho, čo dnešná bruselská EÚ symbolizuje. Vyjadrili tak názor stámiliónov ľudí celého sveta a v neposlednom rade tým tiež pekne dokumentovali, akú vážnosť EÚ vo svete požíva.

Ursula von der Leyenová si ich postoj plne zaslúži. Ako predsedníčka nikým nevolenej Európskej komisie je stelesneným symbolom EÚ ako nedemokratického neokoloniálneho nástroja na ovládanie a zotročenie európskych národov, živým symbolom toho najodpornejšieho pokrytectva, podvodu a arogantného vmiešavania sa do cudzích záležitostí.

A každodenne to potvrdzuje svojimi vyhláseniami. Napríklad vo svojom vystúpení spred pár dní v pléne Európskeho parlamentu na tému európsko-čínskych vzťahov uviedla: „Kroky Komunistickej strany Číny teraz naplnili jej deklarované ambície a pritvrdenie celkového strategického postoja Číny za posledné roky. Napríklad prejavy vojenskej sily v Juhočínskom mori, vo Východočínskom mori a na hraniciach s Indiou priamo ovplyvňujú našich partnerov a ich oprávnené záujmy. Alebo problém s Taiwanom: politika EÚ „jednej Číny“ je dlhodobá. Dôsledne sme vyzývali na mier a stabilitu v Taiwanskom prielive a dôrazne sme proti akejkoľvek jednostrannej zmene statusu quo, najmä použitím sily. Nikdy sa tiež nesmieme zdráhať hovoriť o hlboko znepokojujúcom a závažnom porušovaní ľudských práv v Sin-ťiangu.“

Čo myslela tými „oprávnenými záujmami“ partnerov? Kto rozhodol, že oprávnené sú záujmy „partnerov“ a nie záujmy Číny? Postoj Západu k Taiwanu je doslova výsmechom: formálne uznáva historické právo Číny na Taiwan (politika jednej Číny), ale zároveň „je dôrazne proti zmene statusu quo“, teda proti čínskej zvrchovanosti nad týmto ostrovom. Opäť ten neuveriteľný dvojitý meter: ako by asi pani Ursula a s ňou aj celé európske panstvo a zbor globálnych prestitútok kričali, keby Čínski predstavitelia povedali, že uznávajú ukrajinské právo na Krym, ale sú dôrazne proti zmene jeho statusu quo? Malou ukážkou je aj včerajší výrok čínskeho veľvyslanca, ktorý spochybnil právny status postsovietskych krajín – ozval sa taký strašný vreskot, akoby globalistickú mediálno-politickú kehilu na nože brali.

Ako by asi pani Ursula a s ňou aj celé európske panstvo a zbor globálnych prestitútok reagovali, keby predstavitelia Číny na každom kroku otvorene pomenúvali hriechy Západu, keby otvorene a provokatívne rečnili o nedemokratickej architektúre EÚ, o plazivej genocíde európskej populácie, ktorá je výsledkom migračnej politiky EÚ, o pretrvávajúcom neokolonializme európskych veľmocí, o účasti na amerických imperiálnych vojnách, atď.?

„Čína otvorene presadzuje politiku znižovania svojej závislosti od sveta – to je úplne v poriadku, je to ich právo – no zároveň zvyšuje závislosť sveta od svojich vlastných zdrojov.“ Čo presne tým chcela Leyenová povedať? Ak to nemalo byť len prázdne konštatovanie banálnej samozrejmosti, potom je len jedna možnosť: že tým naznačuje, že „svet“, myslí sa tým samozrejme Západ, má nejaký nárok na vzácne čínske zdroje kritických surovín. Je to podobný signál ako výrok inej, podobne obdarenej predstaviteľky Západu, ktorá sa kedysi vyjadrila, že Rusko má tých prírodných zdrojov akosi príliš veľa, a teda by bolo treba sa o ne „podeliť“.

Kým sa spupný západ nespamätá, kým nepochopí, že časy neokolonializmu, zotročovania a vyvyšovania sa nad druhých sa musia skončiť, tak budú ľudia ako Ursula von der Leyenová dostávať morálne facky aj naďalej.