Hovorím tu o rozsahu globálneho meradla: Politik dnes nedostane v tradičnom mediálnom prostredí dostatočný priestor vysvetľovať svoje stanoviská do dôsledkov, a teda ani príležitosť vykresliť obraz sveta tak, ako ho osobne vidí. Novinári, vrátane moderátorov debatných relácií, vedia akurát majstrovsky skákať do reči, pokiaľ im neposkytnete expresnú a zároveň stručnú odpoveď (aby vás potom niektorí mohli ťahať za slovíčka). No uznajte, že svet je zložitejší ako päť viet, do ktorých ho máte vtesnať v krátkom, až stresujúcom časovom limite.

Svoje o tom vedia predstavitelia krajín globálnej majority. Keď bol dávnejšie Vladimír Putin „posadený” na stoličku hosťa americkej stanice NBC, veľmi slávne to s moderátorom nedopadlo. Skákal totiž do reči prezidentovi Ruskej federácie dovtedy, kým ho Putin uzemnil – slušne, na úrovni, trpezlivo; tak, ako treba zaobchádzať s malými deťmi. Vysvetlil mu, že dôvod, prečo ho nenechá moderátor dohovoriť je v skutočnosti ten, že sa mu nepáči odpoveď. A tak sa snaží zabrániť tomu, aby sa dostala v plnom znení do amerických domácností…

Predstavte si, množstvo komentárov v anglickom jazyku pri tom úryvku na Youtube súhlasí s Putinovým tvrdením, že toto je zvláštna sloboda prejavu na „americký spôsob”.

„Vypínate ma,” upozorňuje ruský prezident svojho hostiteľa. A to je práve príznačné pre súčasnú dobu, či už v mediálnom prostredí alebo na sociálnych sieťach – panuje tam tzv. cancel culture, kultúra „rušenia”.

Nielen, že verejne známej osobnosti vezmú slovo z dôvodu, že predostiera aktívnemu establišmentu nepohodlné myšlienky, často sa snažia ju ďalej „vytrestať”, napríklad v prípade našich influencerov zrušením obchodných spoluprác – spomeňte si na takého Attilu Végha, čo si musel vypočuť, a o koľko biznisu prišiel, keď sa otvorene vyjadril k prezidentským voľbám…

Na to vám liberáli povedia: Môžeš sa slobodne vyjadrovať, a firma ti môže slobodne zrušiť kšeft!

Ako iste chápete, ide o vrchol cynizmu: Hovor si slobodne čo chceš, ale nečuduj sa, keď ťa vypnú, môžeš si za to sám. No nie, môžu za to tí, ktorí vás zrušili. Sloboda prejavu

predsa nemôže byť podmienená „správnosťou názorov” alebo tým, že stratíte príjem. Vari sme naspäť v časoch normalizácie? Toto liberáli nevidia, alebo vidieť/chápať ani nechcú?

Nebudem hádať, poviem to jasne. O pravdu tu dávno nejde; na tú sa kovaní pseudodemokrati len hrajú. Poskytnem k tomuto tvrdeniu konkrétny, lapidárny príklad, aký by som ponúkol do pozornosti všetkým radikálnym aktivistom typu Michala Kocába, ktorý nemôže zniesť historickú skutočnosť, že nás oslobodil Sovietsky zväz:

V roku 1823 prijali USA princíp, na základe ktorého sa dodnes ich zahraničná politika riadi pravidlom, že západná pologuľa je pre štáty východnej pologule nedotknuteľná. Inými slovami, Washington má pod palcom svoju polovicu sveta ako sféru vplyvu. Reč je, prirodzene, o Monroeovej doktríne. Zdôrazňujem, že platí od roku 1823.

A teraz druhá strana sveta: Ruská federácia. V roku 2010 tam bola uvedená do platnosti takzvaná Medvedevova doktrína (podľa mena vtedajšieho prezidenta). Jej princípy možno skratkovito zhrnúť zhruba v piatich bodoch: Rusko uznáva základné princípy medzinárodného práva, svet by mal byť multipolárny (t.j. bez konkrétneho „riadiaceho centra”), ruskí občania za hranicami majú právo na ochranu (áno, aj tí na Donbase), význam kolektívnej bezpečnosti, a rozvíjanie bilaterálnych vzťahov s organizáciami ako EU či NATO.

Aj napriek potenciálnej hrozbe, za ktorú je NATO dlhodobo považované kremeľskými elitami.

Nie je pritom náhoda, že to tak je

Asi nemusíme hovoriť o tom, ako bol Gorbačov oklamaný západnými partnermi, že NATO sa už neposunie ani o piaď. Sľuboval to štátny tajomník USA James Baker, nech sa páči, tu je odkaz na stránky z odtajnených archívov tamojšej Národnej bezpečnosti. V televíznom rozhovore z roku 1994 už dokonca bez ostychu hovorí Henry Kissinger o tom, že rozširovanie Severoatlantickej aliancie nie je otázka ČI, ale KEDY. Ku všetkým tvrdeniam dokladám priame odkazy na primárne zdroje, ako ste si mohli všimnúť.

A teraz skúsme byť féroví a korektní, a položme si otázku vo svetle vyššie uvedených faktov: Pokiaľ USA od 19. storočia tvrdo razia politiku, že do ich záhradky sa nemá nikto

pliesť, potom prečo je také ťažké pochopiť, že aj iná veľmoc sa snaží o určité bezpečnostné záruky? Páčiť sa nám to nemusí, ide o chápanie geopolitickej reality.

Čo sa asi tak stane, keď záruky tá veľmoc nedostane, ba naopak – ešte na ňu zvýšia tlak?

Tragédiám treba predchádzať, ale k tomu je za potreby, aby sa ľudia počúvali (aj s porozumením, podľa možnosti) – a nie, aby jedni druhých „rušili” v duchu súčasnej cancel culture (napokon, zažili to za Naďovej éry aj Hlavné správy – vypínaní nie sú len jednotlivci, ale aj „nepohodlné” inštitúcie, médiá, či organizácie).

Dôsledky pyšného ignorovania hlasov z druhých krajín môžu byť katastrofálne, ako vidíme u našich východných susedov…