Nominácia Hitlera na Nobelovu cenu za mier a ďalšie prípady, keď sa Nobelov výbor strápnil

Oslo 11. januára 2018 (HSP/Sputnik/Foto:TASR/AP-Patrick Semansky)

Boli prípady, keď sa Nobelov výbor ocitol v ťažkej situácii kvôli tomu, že udelil cenu vedcom, ktorých objavy sa neskôr ukázali ako nepravdivé, urobené inými ľuďmi, alebo dokonca nebezpečné pre samotné ľudstvo.

Prvý

V roku 1926 sa držiteľom Nobelovej ceny za medicínu stal dánsky mikrobiológ Johannes Andreas Grib Fibiger, ktorý dostal ocenenie za objav Spiroptera Carcinoma – mikroskopických parazitných červov, ktorí údajne spôsobujú rakovinu. Za objav parazitného pôvodu rakoviny bol Fibiger vychvaľovaný do nebies. Až za niekoľko desaťročí sa zistilo, že sa Fibiger úplne mýlil: ukázalo sa, že za rakovinu nešťastní spiropteri nemôžu.

Fibiger sa stal obeťou úplne nevyhovujúce metódy výskumy. Vedec kŕmil pokusné potkany, šváby, ktoré boli nakazené spiropterou a keď zistil, že sa u hlodavcov objavili početné nádory, tak dospel k záveru, že za to môžu červy. Oveľa neskôr vedci zistili, že Fibigerovy krysy vo väčšine prípadov nemali rakovinu, ale benígne nádory, ktoré vznikli kvôli nízkym nutričným hodnotám švábieho jedálnička, v ktorom úplne chýbal vitamín A.

Nobelov výbor sa natoľko vydesil tejto škvrny na svojej reputácii, že počas niekoľkých nasledujúcich desaťročí o kandidátoch na Nobelovu cenu za výskum diagnostiky a liečby rakoviny ani neuvažoval.

Druhý

Nemecký chemik Fritz Haber dostal v roku 1918 Nobelovu cenu za chémiu za syntézu amoniaku z dusíka a vodíka. Členovia Nobelovho výboru sa až prekrikovali, keď vychvaľovali možnosti objavu tohto nemeckého vedca, ktorý bol považovaný za záchrancu poľnohospodárstva.

Učení mužovia však netušili, že po vypuknutí prvej svetovej vojny v roku 1914 Nemec využíval svoj objav s trochu menej humánnym účelom, a to pre vývoj chemických zbraní. Práve on bol hlavným vedeckým poradcom počas neslávne presláveného plynového útoku v Ypres, počas ktorého zahynulo okolo šesť tisíc ľudí. Niet pochýb, že Haberov objav priniesol nemalý úžitok ľudstvu!

Tretí

V roku 1927 Nobelovu cenu za medicínu dostal rakúsky psychiater Julius Wagner-Jauregg za originálnu metódu liečby syfilisu. Rakúšan nechal pacientov s pokročilou formou tejto choroby nakaziť maláriou, čím chcel dokázať, že zimnica a vysoké teploty sa môžu skvele vysporiadať so symptómyami neskorého syfilisu, ako sú svalnaté parézy, poškodenie očných a ušných nervov, kŕč a hrozba mŕtvice.

Nie je jasné, že jeho pacienti dávali prednosť horúčke a zimnici pred bolesťami hlavy a kŕčmi syfilisu. Podozrieva sa, že neboli v tom stave, aby sa mohli sťažovať. Avšak syfilis, obzvlášť v pokročilom štádiu, bol skutočnou pohromou tej doby, a preto Rakúšan Nobelovku dostal bez väčšieho zaváhania. Až oveľa neskôr sa zistilo, že chorý na syfilis podrobovali útrapám úplne zbytočne. Jediné, čo môže zachrániť pred touto chorobou, sú antibiotiká.

Štvrtý

V roku 1949 Nobelovu cenu za medicínu dostal Portugalčan António Egas Moniz za vynález lobotomie. Egas Moniz sa domnieval, že ak vyoperuje pacientovi časť mozgu, tak ho môže zbaviť psychickej choroby. Lobotomia bola prezentovaná ako “najväčší objav v dejinách psychiatrie” a rýchlo sa rozšírila po celom svete.

Lekárom chvíľu trvalo, než pochopili, že namiesto liečby pacientov lobotomie pomáhala jednoducho chorobu “uskladňovať”. Človek sa po operácii (pokiaľ nezomrel na operačnom stole) premieňal na ľahostajnú bytosť, ktorá nebola schopná ani sa poškriabať bez povelu. Už na konci 50. rokov sa využívanie lobotomie prudko znížilo a čoskoro nato sa táto metóda úplne vytratila z civilizovanej praxe.

Nobelovka však nikam nezmizla. Moniz sa vo svojej mladosti mimochodom neúspešne usiloval o politickú kariéru. Možno práve tým sa dá vysvetliť jeho snaha “zrovnať ľuďom mozog”.

Piaty

Nobelova cena za mier bola vždy tou nejsubjektivnejšou nomináciou a spravidla sa výbor zriedkakedy dokázal zavďačiť všetkým. Bol však aj jeden prípad, kedy Nobelovka namiesto toho aby potešila samotného laureáta, tak ho skôr prekvapila.

Reč ide o vyznamenanie Baracka Obamu v roku 2009. V tej dobe nový americký prezident v Bielom dome strávil iba deväť mesiacov a žiadne veľké (či aspoň nejaké významné) skutky ešte urobiť nestihol. Udelenie toho najprestížnejšieho ocenenia on sám vnímal s neskrývaným úžasom: Za čo som ju dostal? Aktivista protivojnových hnutí Brian Backer označil túto cenu “vyznamenaním Obamu za to, že nie je George Bush”.

Šiesty

V roku 1923 Nobelovu cenu za fyziológiu a lekárstvo dostali kanadskí vedci Frederick Banting a John Macleod za objav inzulínu. Pritom prínos MacLeod spočíval len v tom, že keď pôsobil ako administratívny papaláš na Univerzite v Toronte, vyčlenil Bantingovi menšie laboratórium a asi desať pokusných psov. Navyše Macleod od začiatku neveril Bantingovým nápadom a dokonca aj po prvých sľubných výsledkoch neustále žiadal nové dôkazy.

Siedmy

Kary Mullis dostal Nobelovu cenu za chémiu v roku 1993 za vynález polymerázovej reťazovej reakcie (PCR) – metódy replikácie nukleových kyselín, ktorá sa dnes využíva vo všetkých biolaboratóriach sveta. Avšak čoskoro sa prišlo na jednu pikantnú podrobnosť … nie, Mullisova práca je úplne v poriadku, ale sám Mullis už bohužiaľ toľko nie …

Keď Mullis vystupoval na všetkých možných vedeckých konferenciách ako Nobelov maskot tak prednášal také hlúposti, že sa s hrôzou prebúdzalo dokonca aj prezídium. Napríklad na konferencii európskych lekárov Mullis vyhlásil, že nevidí súvislosť medzi HIV a AIDS. Mullis neskrýva, že neverí na stenčovanie ozónovej vrstvy Zeme a vôbec na schopnosť človeka ovplyvňovať klímu planéty. Všetky tieto “mýty” sú podľa čudáckeho chemika výsledkom sprisahania medzi vládou a vedcov, ktorí spriadajú svoje diabolské plány za krvavé peniaze amerického ministerstva zahraničia.

Mullis sa ešte nechal niekoľkokrát počuť, že verí v astrológiu a návštevy mimozemšťanov Zeme. Jedného takého ufóna dokonca osobne videl na svojej záhradke. Inými slovami propaganda všemohúcnosti vedy tentoraz príliš nevyšla.

Ôsmy

Tento človek Nobelovu cenu nakoniec nezískal, ale celá tá hrôza spočíva v tom, že mal reálne šance ju dostať. Áno, áno, v roku 1939 len tri mesiace pred vpádom Nemecka do Poľska a začiatkom druhej svetovej vojny na Nobelovu cenu mieru bol nominovaný sám Adolf Hitler!

Nominoval ho poslanec švédskeho parlamentu sociálny demokrat Erik Gottfrid Christian Brandt. Ten Hitlera vo svojom návrhu nazval “bojovníkom za mier, ktorého poslal Boh” a vyjadril svoje presvedčenie, že diktátor je schopný “priniesť mier Európe a možno dokonca celej planéte”. Táto charakteristika vyvolala rozruch a niektoré švédske univerzity Brandtovi dokonca zakázali prednášať.