Mená kmeňov, krajín, hôr a riek sa zachovali v rímskych prameňoch, kde sa všetky pojmy uvádzali v románskom jazykovom úze. Ako sa naši predchodcovia sami volali, spoznávame až v 9. storočí, keď Rastislav v liste do Carihradu svoj ľud predstavuje takto: „My, Sloväne…“ (teda nie „Slovieni“, ale k tomu ešte prídeme).

V starších časoch pomenúvali Rimania svojich susedov gréckym slovom „barbari“, čo znamená cudzinci a v prenesenom zmysle primitívi, necivilizovaní ľudia. Neskôr, zhruba od čias Marka Aurélia (od 2. storočia) sa všetky kmene v Podunajsku začínajú menovať „Germánmi“ vo význame blízky spojenec, federát. Alexandrijský geograf Claudius Ptolemaios opísal „Veľkú Germániu“ ako rozsiahlu oblasť od Visly na východe po rieku Labe a ústie Rýna, pričom vtedajšia „Germánia“ nemala nijaký súvis s dnešnými Nemcami, obývali ju zväčša slovanské kmene: Váni, Vendi, Venedi, Sidóni, Suevi, Bastarni, Peucini, Osi, Lugiovia… Krajinu, kde tieto kmene bývali, pomenoval Ptolemaios „Terra banensium“ – Banícka zem. Toto pomenovanie je pre naše ďalšie úvahy veľmi dôležité.

A Nemci? Keď sa Riman Caesar dostal na Rýne do styku s Nemcami, pomenoval ich Alemanmi, podľa mena hraničného kmeňa. Dnes sa však pod slovom „Germán“ rozumie výlučne „Nemec“ a toto je jeden z prameňov našich historických omylov a nezmyslov. V učebniciach, na školách i na univerzitách pretrváva jeden očividný nezmysel, že Slovania sa objavili vo svojich sídlach až v 5. či 6. storočí tohto letopočtu. A ich bohatá história pred týmto obdobím sa pripisuje „nemeckým“ kmeňom. Pritom predkovia dnešných Nemcov sa začali presúvať do súčasných pozícií okolo prelomu letopočtov a tesne po ňom, a pred ich príchodom, na ktorý v roku 376 nadviazala expanzia Hunov, potom Avarov a Mongolov či turko-tatárskych kmeňov, v strednej Európe sa okrem Keltov a niektorých menších skupín pohybovali iba Slovania, Sloveni. Ponemčením „Germánov“ prišli sme a prichádzame o časť našej „germánskej“ histórie. Pripúšťame napríklad, aby sa SUEVI prepisovali ako ŠVÁBI, a nie ako SLEVI / SLÁVI. A tak dovoľujeme, aby súčasní Nemci privlastňovali si to, čo ich nebolo. Sme súčasťou znásilňovania histórie „potrebami politiky“.

Poznaniu skutočných pomerov v Európe v poslednom tisícročí pred a v prvom tisícročí po zmene letopočtu – ktorá sa spája s narodením Krista – prekážajú nánosy skreslení a falošných výkladov. Všetky zaužívané tvrdenia, ktoré sú súčasťou nášho povedomia, našich učebníc (aj našich nenakrútených filmov), majú pôvod v západnej historiografii a v jazykovede 19. storočia. Všetko akoby do seba zapadalo, a my nemáme dostatok síl (a peňazí) na zásadnú zmenu. Ba čo horšie, my sme ešte ani len sami seba nepresvedčili, že teóriu náhleho objavenia sa Slovanov a Slovenov – Slovákov v rámci „sťahovania sa národov“ nemožno ničím zdôvodniť. Už aj preto nie, že z tamtých čias nie sú nijaké záznamy o presune väčšieho počtu obyvateľstva zo severu, teda z dnešného Poľska, ale ani z východu, dnešnej Ukrajiny na Slovensko…

Západní bádatelia a historici buď nás v dávnej minulosti berú ako Germánov – Nemcov, alebo zo svojich úvah územia obývané Slovanmi vynechávajú. Akoby na nás „len“ zabúdali. A naši „tradiční“ historici im pritakávajú. Je tu však aj „netradičná“ či „nerecenzovaná“ literatúra – knihy Viktora Timuru, Antona Semeša, Oskára Cvengroscha, Eleny Šubjakovej, Václava Kociana, Cyrila A. Hromníka, Mariána Valašíka a iných – kde sa na našu dávnu  minulosť pozerá inak. Títo autori – samozrejme s istými výhradami – lámu bariéry a vyťahujú zo skrine kostlivca. Zapĺňajú našu históriu menami historických kmeňov, pričom len „inak čítajú“ antických autorov. A v podstate logicky dávajú do súvislosti archeologické nálezy s udalosťami a miestami, na ktorých sa udiali. A berú do úvahy aj genetiku, neuveriteľný pokrok pri odhaľovaní tajomstiev génov prostredníctvom DNA kyseliny.

Slovania sa formulovali od konca poslednej doby ľadovej na veľkom teritóriu strednej a východnej Európy s príbuzným jazykom a duchovnou kultúrou, no nepísalo sa o nich, pretože sa nestýkali s Rimanmi, preto nie sú ich počiatky zdokumentované a zostávajú predmetom mnohých dohadov. V skutočnosti sa však Slovania nachádzali na hlavnej historickej migračnej trase, preto museli strpieť všetky veľké nájazdy kočovníkov. Agresívne kmene okupovali územia a dočasne pôvodným obyvateľom prepožičali svoje meno (Kelti, Sarmati, Skýti), ale popri nich ďalej pokračoval život porobených kmeňov, ktoré mali svoj vlastný jazyk a náboženstvo a vždy sa usilovali uchovať si svoje tradície. A napokon svojich podmaniteľov zväčša asimilovali, lebo čím je niektoré spoločenstvo dobyvačnejšie, tým je jeho kultúra povrchnejšia a krehkejšia.

Pre Caesara napríklad jednou z charakteristík Germánov – Nemcov je nezáujem o hornaté kraje a záujem o zbojstvo, ktoré „nie je nečestné, ak sa robí mimo územia vlastného kmeňa“. Nemecké kmene neradi pracovali na pôde, a aby sa uživili, predpisovali roľníkom, teda pôvodným kmeňom Slovenov – Slovanov, dávky a tie od nich tvrdo vyberali.

Problém je aj v tom, že Slovania až do 7. storočia po Kristovi nemali spoločné meno, a tak rímski historici na začiatku nášho letopočtu (Strabon, Plínius, Tacitus) uvádzali celý rad kmeňov v priestore medzi Rýnom a Dneprom až Donom a medzi nimi aj celý rad slovanských kmeňov, ktoré sa zúčastňovali aj markomanských vojen, ale ich pôvod neuvádzali. Ani byzantskí historici Prokopios a Jordanes neoznačovali Slovanov spoločným menom, ale menami Veneti, Anti a Sclavini (Sloveni) s poznámkou, že predtým patrili k jednému kmeňu, k Sporom, a teraz sa členia. Spoločným meno Slovania – Slávi, začali všetky slovanské kmene označovať až rímski analisti medzi 7. a 9. storočím.

Ale chyba je aj v zlom či nedôslednom čítaní antických textov, či dokonca v ich nepoznaní a len opisovaní, akceptácii kýmsi čítaných a prekrútených tvrdení. Zatiaľ čo jedni hovoria napríklad o príchode „neindoeurópskych Dravidov“ do Európy a o ich tunajšej aktivite, „indické Védy hovoria o príchode Árijcov do Indie vo viacerých vlnách Chajbarským priesmykom na rieke Kábul, osídlenej dovtedy primitívnymi Dasuynmi, a nie o príchode Árijcov z Indie do Európy, ako to prevrátili nemeckí historici a jazykovedci 19. storočia. Odvtedy história pracuje s falošnou a zavádzajúcou predstavou o príchode Indoeurópanov do Európy“, uvádza Viktor Timura a navrhuje pojem „Indoeurópania“ nahradiť termínom „Protoeurópania“. Nijakí „Indoeurópania“ neprišli do Európy, ale naopak, Európania, ľudia urastených postáv a svetlejšej pleti v porovnaní s tmavšími Drávidmi a inými Indmi, prišli do Indie. Árijci priniesli tam svoju civilizáciu, svoj duchovný svet a jazyk, ktorý bol len menej rozvinutým jazykom slovanských kmeňov a vlastnú, najstaršiu slovanskú mytológiu, o čom do značnej miery vydali svedectvo Védy.

Ak sa Védy nemýlia a rovnako sa nemýli Ptolemaios pri popisovaní pomerov v Indii v okolí rieky Gangy, mená kmeňov „Suoveni“ popri názve „Indi“ a „Vinidi“ svedčia o tom, že keď v 3. tisícročí pred naším letopočtom kmene Áriov a Venetov v niekoľkých vlnách prechádzali z Európy do Indie, v niektorej z migračných vĺn prišli tam aj „Suoveni“ (Sloveni), ktorí si museli meno doniesť zo svojej pôvodnej vlasti. Teda nie „sťahovanie národov“ k nám v 5. či 6. storočí po Kristovi, ale odchod našincov na východ (ale aj na sever, západ a juh) ešte pred lámaním sa letopočtu.

Marián Tkáč