Heiligenkreuz-Vatikán 11. apríla 2018 (HSP/kath.net/pl/Foto:TASR/AP-Andrew Medichini)

Emeritný kardinál Rímskej kúrie Paul Josef Cordes mal 17. marca 2018 túto nižšie uvedenú prednášku na konferencii Filozoficko-teologickej vysokej školy Benedikta XVI. v kláštore Heiligenkreuz pri Viedni. Kath.net ďakuje J.E. za povolenie uverejniť ju v plnom rozsahu.

New Age – módne učenie o „spáse“ teologicky inšpirované

Arnold Gehlen opísal človeka ako „nedostatkovú bytosť“. Touto charakterizáciou chcel oddeliť „to animálne racionálne“ od zvieraťa. Jeho antropológia iste nenašla všeobecné uznanie. No pojem „nedostatková bytosť“ aj mimo jeho systému myslenia negatívnej sociálnej filozofie zostáva platný. Toto zistenie je dôležitým poukazom na našu krehkosť a nedokonalosť.

Náboženstvá už odjakživa načrtávali cesty, ako riešiť ľudskú slabosť. Nedokonalosť našej bytosti si vytvorila kozmos pohanských bohov. Biblické zjavenie Starého a Nového zákona sa tiež zaoberá reakciami na najrozličnejšie formy ľudskej núdze. A nielen to.

Zvládanie bezmocnosti a biedy sa v Biblii javí dokonca ako podstatný východiskový bod konania Boha v oblasti spásy. Napríklad počas Ježišovho verejného účinkovania sú Evanjeliá pretkané Ježišovými dôkazmi priazne voči trpiacim a núdznym. Na všetkých miestach zasahuje, aby zvrátil biedu a zachránil život. Tak v Markovom evanjeliu je 12 zázrakov spásy: posadnutý v Kafarnaum, Petrova svokra a malomocný v 1. kapitole, ochrnutý v 2. kapitole atď. Keď sa Ježiša Ján Krstiteľ vypytuje, sám robí z jeho fyzických dobrých skutkov znamenie svojej osoby: „Slepí vidia, chromí chodia, malomocní sú čistí, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú …“ (Mt 11,5 ff). Stará s o jedlo a pitie: premenenie vody na víno (Jn 2,1-11), o zázračné rozmnoženie chleba (Jn 6,1-14). Nakoniec zasahuje proti ohrozeniu človeka prírodou ako pri utíšení búrky na mori (Mk 6, 48-51).

Joga a jej mnohé prúdy

Takéto zistenie zjavenia nenecháva nijaké pochybnosti –nijaký kresťan nesmie prepočuť ľudské volanie o pomoc. Prijať ho je poverením od Krista. Ľudské potreby už vždy boli záväzkami Cirkvi. História je pretkaná výraznými tradíciami pomoci všetkého druhu. Koľkí svätci založili rehole na boj proti utrpeniu – až po sv. Matku Teréziu našich dní.

Vzhľadom na túto chvályhodnú minulosť je možno vhodná malá poznámka: Nech aj stále znova protikresťanské a proticirkevné hlasy silne zhadzujú naše spoločenstvo – my sme ako Cirkev hrdí na svoju úlohu priekopníka v službe človeku.

Ako teraz integrovať modernú vlnu ázijských praktík meditácie do spomínaného spásonosného pôsobenia Cirkvi? Sám som ako študent teológie už v 50. rokoch čítal knihu bývalého jezuitu Huga M. Enomiyu Lassalla „Jóga pre kresťanov“. On až neskôr opustil svoju rehoľu a stal sa budhistickým majstrom zenu. Jeho kniha sľubovala nám seminaristom silu koncentrácie, uvoľnenia a duševný pokoj. Prečo to neskúsiť? Veď to bolo od jezuitu. V katolíckom štandardnom diele „Lexikón teológie a Cirkvi“ zv. 10 (1965) sa hovorí o jóge rozhodne pozitívne ako o sprostredkovanej sile JA a uzdravujúcich silách. Nespomína sa však, že joga je spojená s budhizmom a skrze meditáciu získava osvietenie, no aj vymazanie seba.

To bola polovica minulého storočia. Ako sa dnes prezentuje svet, ktorý nám ponúka cesty spásy východných kultúr uprostred Európy? „Joga pre kresťanov“ vystupovala spočiatku ako jednoduchá gymnastika, ako neškodný uzdravovateľ. V našich šírkach nepochybne otvorila dvere ázijským ponukám spásy. Medzitým sa však už etablovali rôzni meditační epigóni. A otvorila im veľký – aj cirkevný – trh. Túto novú širokú oblasť možno opísať spoločnými pojmami „neognóza“ a „ezoterika“. Už pohľad na internet môže záujemcovi ukázať, akú kariéru urobili ázijské ponuky „wellnessu“ a ich meditačné formy na Západe. Popri joge sú tu aj ďalšie:

• Taj či – na Západe prijatý taoizmus meditatívnej sebaobrany;
• Qi-gong – sústredenie ducha na vnútorné telesné orgány a na bohov, ktorí ich obývajú, v duchu daoizmu a konfucianizmu;
• Reiki – japonská náuka spásy sľubujúca privádzanie k harmónii so sebou a so silami vesmíru;
• Osho, nazvané po indickom filozofovi, ktorý založil hnutie Neo-Sannyas

• Sathya Sai Babà – to je názov zakladateľa na celom svete pôsobiacej indickej nadácie;
• Ayurveda – indické kúry uzdravovania

Všetky tieto nezvyklé mená nie sú iba na internete, či v lexikóne a nielen v zbierkach kníh. Ide o akčné skupiny s efektívnou dynamikou. V Európe sú riadené silnou vedúcou vrstvou ľudí. A Katolícka cirkev im neotvorila iba škáru dverí. Medzi katolíckymi rehoľami v Nemecku, ktoré na internete ponúkajú meditácie qi-gong som našiel za chvíľku vo viac ako 10 kláštorných spoločenstvách, úplne pomlčiac o mnohých centrách Charity, ktoré ponúkajú takéto uzdravovanie. Iste nie všetky ukážu hneď pri prvom dotyku svoje svetonázorové korene. No skôr či neskôr sa prejavia. …

Reiki

Nechceme sa stratiť v abstraktnom, preto chcem najprv povedať niečo o reiki. Za tým názvom sa skrýva jedna z najznámejších metód uzdravovania „New Age“ (Nový vek). Dobre prepojená hierarchia zabezpečuje realizáciu týchto cieľov. A katolíckom priestore je pevne etablovaná. Reiki napr. v júni 2017 ponúkalo vo Viedni sympózium pod vedením terapeutky reiki, ktorá je pracovníčkou Zväzu charity.  Alebo Zväz charity nemeckej Paderbornskej arcidiecézy, mojej domovskej diecézy, ponúkal minulý rok „Kurz ochutnávky Reiki“ v Brilone (Vestfálsko).

Pri toľkom cirkevnom otvorenom náručí sa nemôžeme nespýtať: Aké duchovné faktory vychádzajú na svetlo pri metóde reiki? Dva príklady môžu odkryť svetonázorovo-náboženské implikácie. Internet nás ochotne informuje:

V Nemecku napríklad Indku Matku Meeru považujú prívrženci reiki za „dokonale osvieteného Budhu“. Na ňu sa obracajú pri zacvičení sa do meditácie jogy. Jeden z jej prívržencov ju preto obhajuje na webovej stránke – jogín menom Nils Horn píše:

„Matka Meera žije ako osvietená v jednotnom vedomí, podľa môjho názoru má vyššie duchovné schopnosti a dokáže svojich prívržencov viesť cez zdanlivo náhodné udalosti života. Zistil som, že v núdzovej situácii som vždy dostal pomoc z vyššej dimenzie.

Osvietenie je úroveň nad všetky pojmy. Človek môže podľa mojej skúsenosti vzývať Budhu Amitabhu a dostane pomoc od všetkých osvietených majstrov, ktorí sú energeticky spojení s Budhom Amitabhom.“

To, že takéto vzťahy spásy chcú zahrnúť transcendentno-náboženskú energiu je jasné. Proces sa neobmedzuje na fyzické pozemné sily. V praxi reiki sa jasne ukazuje, že tieto nie sú zlučiteľné s kresťanskou vierou. Jedna účastníčka víkendu s reiki v Hamburgu sa vyjadrila tak od pľúc. Povedala, že ona iste nie je nijaká fanatička, čo vyhľadáva heretikov. Keď jej však na kurze chceli dať prisahať na niektoré náboženské fixné body reiki, tak sa tomu rezolútne bránila a hovorí:

„Chceli mi objasniť, že:

• Boh je iba univerzálna energia, na ktorú sa človek môže napojiť a čerpať z nej. Nie Boh rozhoduje, kto dostane jeho energiu, ale napr. táto moja majsterka reiki (za sumu 190 eur!). A hneď mi to bolo podozrivé: Božiu energiu si možno kúpiť?

• Niet nijakého diabla, niet nijakého zla (každý má iba svoju úlohu). Povedala som tým ľuďom, že nech to rozprávajú matke, ktorej dieťa bolo sexuálne zneužité a zabité. Myslím si, že tá matka by to sotva pochopila. Na to som už nedostala nijakú odpoveď.

• Znovu zrodenie a seba-vykúpenie. Človek nepotrebuje nijakého Ježiša.

• Nová doba, éra vodnára: všetko sa zlepšuje a reiki bude pôsobiť na všetkých ľudí a zmení svet.

• Želania z vesmíru (každé želanie sa splní).

• V noci vychádza duša na prechádzku. Ak je v izbe zrkadlo, duša už nenájde svoje telo. Preto by v spálni nemalo byť zrkadlo.

• Doma mám zvesiť všetky kríže a nahradiť ich znakom „omm“. Chceli mi hneď objasniť, že kríž robí človeka slabým!

A účastníčka kurzu zhrňuje svoj posudok:

„Teraz viem, že som sa neobrátila na Boha, ale na samotného diabla osobne! Bola to pre mňa dobrá lekcia.“

Toto iste nie je priemerná skúsenosť s „New Age“. A možno, že všetky tie centrá ázijsky inšpirovanej gymnastiky spočiatku pôsobia uzdravujúco. No u mnohých vyvolá takáto „ochutnávka“ chuť na viac. Často sa pozorovalo, že budhizmus má svoju vlastnú vnútornú dynamiku. Čím hlbšie sa do neho prenikne, tým  mocnejšie fascinuje. Záplava kníh na knižnom trhu a časopisov hovorí sama za seba. Veľké mená ako Richard Gere, Tina Turnerová, Cindy Crawfordová, Mehmet Scholl sú ako ťažné kone propagandy. V r. 2010 sa odhadovalo, že v USA je 3,8 miliónov prívržencov Budhu a v Európe 1,3 milióna a tento počet sa dodnes o mnohokrát zvýšil. Nedávno zaznamenali v USA počet 20 miliónov!

To všetko ukazuje, že oba príklady z internetu sú iba špičkou ľadovca. Takže sa natíska otázka: Spoznajú duchovní pastieri spomínané meditačné metódy ako „Trójskeho koňa“ pre naše náboženstvo zjavenia??? Myknutím plecom sa tejto vlne sotva ubránia. Je preto mimoriadne cenné, že vysoká škola v kláštore „Heiligenkreuz“ sa chce touto konferenciou proti tomu postaviť.Ázijské ponuky spásy nachádzajú na západnej hemisfére množstvo hladných po zdraví. V hravých druhoch meditácií vidia znalci vplyv budhizmu. Joga a reiki, qi-gong a osho, Sathya Sai Babà a ayurveda – sú nemysliteľné bez zenového budhizmu.

Dnes sa už v mnohých variáciách popri budhizme vyskytuje aj iná pasca. Spoločné črty sa pravdaže nájdu aj s prúdom, ktorý je ešte dosť bez kontúr a nazýva sa „New Age“. „New Age“ sa chápe ako hnutie, ktoré obsahuje „fyzické techniky a zaoberanie sa trans-osobnými stavmi vedomia mimo všedného dňa – medzi nimi takými, ktoré sa dlho považovali za nenormálne a chorobné“. Ich cvičenia oslobodzujú človeka. „Všetko, čo kresťanstvo a vedecký obraz sveta doteraz odmietali, si užíva ako svedectvo právd … v teórii a praxi New Age najvyššie ocenenie“.

Marilyn Fergusonová bola jednou z priekopníčok „New Age“. Jeho prelom prezentovala ako novú „Éru lásky a svetla“. Človek dosahuje skrze „New Age“ akési „nové vedomie“, pretože nachádza cestu ku svojej vlastnej vnútornej sile. „Človek spoznal: jeho záchrana neprichádza zvonka, ale z jeho vlastného vnútra. Každý má však aj v tomto procese spoznávania všeobsiahlu vlastnú zodpovednosť.“

Spomínané ponuky spásy predstierajú náboženskú neutralitu a úplnú kompatibilitu s kresťanstvom. No nie sú to rozhodne nijaké čisto technické cvičenia ako fitnes tréning v moderných športových palácoch. Či ako známe vodové kúry nemeckého farára Kneippa, ktorý, hoci bol katolícky farár, nevnášal do svojich metód uzdravovania nijaké náboženské prvky. No nie tak „New Age“. Spočiatku sa môže človek hľadajúci zdravie nazdávať, že úsmevy a jemné dotyky nového „apoštola zdravia“ svedčia o jeho náboženskej neutralite. No všetky majú svoj silný svetonázorový parameter. Skôr či neskôr prejavia ponúkané meditačné metódy svoje duchovné korene a transcendentné implikácie. Potom sa ukáže ich pravá tvár. A nikto, kto sa na to dá, by nemal od svojich učiteľov žiadať: „Umy ma, ale nenamoč ma!“ To by bol paradox.

Inter-personalita

Prvá kresťanská výzva skrze „New Age“ spočíva v téze seba-vykúpenia. Touto budhistickou náukou sú pretkané a poznačené všetky jej vetvy. Tibetský budhizmus na Západe spopularizovalo práve „New Age“. Jeho populárnym zástupcom v západnom svete je súčasný Dalajláma. Právom sa teda budhizmus aj vo vatikánskom dokumente označuje ako jeden zo zdrojov „New Age“ (Pápežská rada pre medzináboženský dialóg a pre kultúru: „Ježiš Kristus – nositeľ vody života, 3. 2. 2003, 2,1). Alebo ostrejšie vyjadrené: v spomínanom prúde myslenia a uzdravovania „Budha a New Age“ spočíva základný rys, ktorým sa musíme v teologickom preverovaní zvlášť zaoberať: solipsizmus uzdravovania. V zenovom budhizme sa to jasne ukazuje. Ako ten chápe vykúpenie?

Stiesnené JA sa oslobodzuje vlastnou silou. Podrobná štúdia budhizmu dospieva k výsledku: „V zmysle pôvodného budhizmu vkladá teda meditácia zen celú svoju dôveru v samo-prežívanie človeka, vo ‚vlastnú moc‘“. Buď svojím vlastným záchrancom! Uzavretie sa do seba a egocentrickosť nie sú len nevyhnutné, sú dokonca prikázané.

Cesta je určovaná cez izoláciu, bez-vzťahovosť, apatiu – ako to ukazuje budhistický ideál. Odborník to formuluje: „Práve to je blaženosť nirvány, že tu niet nijakého cítenia.“ Indivíduum hasne v oceáne bezhraničnosti. Budhistický svätec to dosiahne už za života.
Ľuďom na Západe napadne niečo solipsistické „Buď, čím si“ a zdvihne sa v ňom odpor.

Od dôležitého príspevku Martina Bubersa (+1965) k filozofii pochopenia človeka nás už panovačný individualizmus so svojou egocentrickosťou nepresvedčuje ako antropologická koncepcia. Tu treba inter-personalitu. Buber ukazuje, že človek potrebuje pre svoje bytie potvrdenie svojho prostredia. („to ÁNO toho, že smieme byť“). Niekto utvára svoju identitu tým, že vstupuje do vzťahu s tým, čo ho obklopuje: s materiálnym svetom vo vzťahu JA-ONO a s ľudským náprotivkom vo vzťahu JA-TY. On je – vo vzájomnom pôsobení JA a TY na seba navzájom. Buber hovorí o rovnakom pôvode „pra-slov JA pôsobím na TY a TY pôsobíš na JA“. Alebo z Koheleta a negatívne vyjadrené: „Beda však samému, keď padne!“ (4,10). Týmto veršom otvára Biblia inter-personalitu pre priestor viery.

Relevantnosťou našej medziľudskej závislosti v súvislosti s naším vzťahom k Bohu sa zaoberal francúzsky kňaz a významný teológ Jean Mouroux (+ 1973). Skúmal akt viery a poskytol tomu, kto hľadá Boha hlbokú orientáciu. Vychádza z toho, že niekto postrehne inú osobu skrze duchovné stretnutie a duchovné communio. Spoznanie a láska sú sily, ktoré sa nabíjajú zvnútra a potom sprostredkujú predtým neznámy elán. Jednotlivec je dotknutý a objavuje TY, otvára sa jeho vnútro, jeho srdce.

Odkázaný na Boha

Analogicky s takým medziľudským správaním prebieha podľa Mourouxa aj akt viery. Ako blížny vo všednom dni tak aj Boh môže osloviť JA, keď ho zavolá. Skrze milosť dostáva toto volanie nadprirodzenú silu. Človek odpovedá. On síce tuší, že sa vrhá do neistoty, že sa vystavuje riziku. No on si želá a aj s tým počíta, že ho zachytí náruč a bude ho držať.

Je jasné, že „New Age“ s jeho zmrzačenou antropológiou a uzavretia do seba musí pôsobiť fatálne na ľudskú schopnosť nadväzovať vzťah s Bohom. Evanjelium je spoľahlivejšie a učí nás niečomu lepšiemu. Ježišove spásne činy sa realizujú v stretávaní, v ľudskej komunikácii. Ich podmienkou je vnútorný príklon k Spasiteľovi. Evanjelisti mu dávajú meno: viera. Iste, Pán zvláda biedu, sýti hlad, zachraňuje z núdze, uľahčuje život. No jeho požehnanie nie je balíček Amazona, ktorý má doručiť iba jednu vec. Kto zaznáva, že Ježišov dar má vždy človeka viazať na Darcu, ten Ježišovo vykúpenie od základu zle pochopil a zostáva úbohým solipsistom.

Nemecký teológ Hans Küng na svojich 200 stránkach o budhizme žiaľ nespomenul monománne prípady jogy (chorobnej sústredenosti na jednu vec) ani riadkom. A čo horšie – nárys Ježišovho života, poslania a jeho pokynov neobsahuje nijakú poznámku o vzťahu Ježiša k Bohu Otcovi na nebi, ani o Ježišovej náuke o Otcovi. To je u katolíckeho univerzitného učiteľa naozaj trpké. Ani Küngovo porovnanie praxe zbožnosti kresťanov a budhistov nikoho nepresvedčí. Korektne priraďuje autor kresťanovi ponajprv modlitbu – to že s takou modlitbou môže byť spojená mystická skúsenosť, však nespomína. Mystika je pre Künga naproti tomu charakteristickým znakom zenového budhizmu. A nakoniec empaticky vyhlasuje: budhistická mystika je poznačená „veľkým programovým slovom slobody …“

Je po tom všetkom prekvapením, ak aj kresťania, ktorí si pripadajú reglementovaní cirkevnou dogmatikou, stuhnutými pravidlami a duchovnou drezúrou až do života modlitby, takého bezobsažné myslenie, takúto meditáciu bez objektu, takéto šťastne zakúšané prázdno pociťujú ako pravé oslobodenie?

Nemala už o nič záujem!

Možno malá poznámka: Bolo to pred rokmi v medzinárodnom mládežníckom centre „San Lorenzo“ v Ríme. Mladí zodpovední v nových duchovných hnutiach tam slúžili ako dobrovoľníci pri prijímaní pútnikov z celého sveta. Stretli sme sa na diskusiu a povzbudenie. Došlo aj na tému joga a budhizmus. Priateľka dobrovoľníka strávila dva roky v Ríme v budhistickom centre. Zrazu jej povedal: „Spomínaš si ešte na tú dobu, keď si kláštor konečne znova opustila? Na svoje cítenie a správanie? Už si sa nesmiala, nemala si záujem o nič pekné, o dobré jedlo, o politické otázky – ani o mňa. Bola si úplne apatická. Dobre, že je to všetko teraz už inak!“ A obaja sa šťastne usmiali!

Aj keď budhizmus popiera, že sám je náboženstvom, tak jeho prax a náuka predsa rozkladajú náboženstvá. Jeho záväzok človeka k monádickej osamelosti odmieta každú transcendentnosť. Náboženstvo sa individualizuje a subjektivizuje – meria sa súkromným úžitkom. To božské či dokonca osobný Boh sa vymieňa za sakralizovanie ľudského JA. To dokáže údajne silou skrytých energií dospieť k jednote s prírodou a vesmírom. Dosahuje sa vraj nový stupeň plnosti – otvára sa mu reinkarnácia, transformácia a evolúcia. Vzdialený od všetkých kresťanských záujmov komentuje religionista Hilbert Knoblauch:

„‚Neognóza‘ je istým spôsobom najzreteľnejším výrazom sakralizovania JA, ktoré sa teraz – mocou skrytých energií – dokáže vniesť do jednoty s prírodou a vesmírom. Rôzne prvky neognózy … zosilňujú subjektivizáciu náboženstva t. j. zvnútornenie, individualizáciu – to znamená vzdialenie sa od verejného rituálu –a aj ´uplatnenie na trhu´, ktorý náboženstvo meria podľa súkromného úžitku.

Hriech a spása

Už v r. 1989 uverejnila Kongregácia pre náuku viery veľmi užitočný „List biskupom Katolíckej cirkvi o niektorých aspektoch kresťanskej meditácie“ (15. 10. 1989). Zaoberá sa aj praktikami ázijskej meditácie veľmi kompetentne a verne. Naše katolícke kláštory, charita a vzdelávacie domy to zrejme nikdy nevzali na vedomie.

Text poukazuje na riziká a omyly, ktoré skrze šírenie východných fyzických a psychických cvičení pôsobia do priestoru kresťanstva. Nazýva ich „pomýlenými formami“, pretože „sa pokúšajú čo možno najviac vylúčiť z Ježišových slov a skutkov to, „čo je pozemské, zmysluplné a pojmovo ohraničené“. Vyzývajú k tomu, „aby sa odhliadlo od Kristovho človečenstva v prospech vágneho ponorenia sa do priepasti božského“ (11).

Tento citát hovorí jasne o nepriateľskom charaktere takýchto metód voči kresťanstvu. Upozorňuje na jeho do hĺbky ničivé pôsobenie: na odpojenie túžby človeka po zdraví od príklonu k Bohu. Veď v kresťanskom chápaní vykúpenia nemožno predsa fyzické uzdravenie oddeliť od spojenia s Bohom.

Dobre charakterizujú Ježiša Krista a jeho poslanie Skutky apoštolov výraznou vetou: „ … on chodil, dobre robil a uzdravoval všetkých …“ (Sk 10,38). Ale jeho dobrota mala dva ciele. Bola humanitárnym aktom, ktorý odnímal bremeno utrpenia. No skrze jeho pomoc sa majú obdarovaní odovzdať jemu a jeho Otcovi. Takže viera je podmienkou Ježišovho skutku uzdravenia.

To učí dokonca aj protichodný príklad: V Nazarete, jeho domovine, sa Ježiš diví nad nevierou obyvateľov a táto neviera je dôvodom, že „nemohol tam urobiť nijaký zázrak“ (Mk 6,5). Pozitívnych dôkazov hlbšieho zmyslu zázrakov je hojne.  Napríklad epizóda ochrnutého, ktorého štyria muži spustili zo strechy pred Ježiša. Tomu Ježiš najprv odpúšťa hriechy. Predtým než ho uzdraví provokuje zákonníkov osvecujúcou otázkou:

„Čo je ľahšie povedať ochrnutému: ´Odpúšťajú sa ti hriechy´- alebo povedať: ´Vstaň, vezmi si lôžko a choď´“? (Mk 2,1-12). Tento odsek dokazuje – uzdravenie tela a odpustenie hriechov nie sú dva oddelené procesy, jeden vnútorný a duchovný, druhý vonkajší a fyzický. Alebo presnejšie: odpustenie hriechov je obsiahlym darom uzdravenia, v ktorej uzdravenie tela predstavuje iba jednu časť. A Ježiš nie je divotvorca, ktorý magicky predvádza rituál šťastia o akom sa aj inak hovorí v pohanskej antike.

Preto sa táto perikopa končí vetou, že ľudia pre to, čo videli „velebili Boha“ – oni spoznali, že je to Všemohúci, ktorý chce skrze svojho posla zasiahnuť do dejín. Ten istý poukaz na Boha ako Záchrancu počúvam z Ježišových úst po uzdravení desiatich malomocných (Lk 17,11-19). Spočíva vo výčitke Pána k jednému, ktorý sa vrátil: „A tí deviati sú kde?“ Pointou nechce pripomínať vďačnosť. Ona znie: „Nenašiel sa nik, … čo by sa vrátil a vzdal Bohu slávu?“

Boží Syn nechcel iba odnímať utrpenie ľuďom, ale predovšetkým odstrániť jeho príčinu. Na začiatku citovaný verš zo Skutkov apoštolov o Ježišových dobrých skutkoch má preto pokračovanie: „ … dobre robil a uzdravoval všetkých posadnutých diablom“. Kresťanský pohľad na ľudské trápenia nezostáva na povrchu tohto javu. Je to prenikavý pohľad, takže hriech a vzdialenie sa od Boha spoznáva ako chorobu a núdzu.

Najpoľutovaniahodnejšia je preto škoda, ktorú ezoterika v jej rôznych formách pácha v prostredí našej viery. Gnóza a heterodoxia bola v dejinách Cirkvi už vždy dobre rozpoznateľná. No v súčasnosti padá na zvlášť dobre pripravenú pôdu. Živí a napomáha ako katalyzátor proces, ktorý kardinál Joseph Ratzinger nazval „dnešná pozabudnutosť na Boha“. Bdelé údy Cirkvi a jej pastieri by mali spoznať jej ničivé účinky. Karl Rahner, nepochybne prístupný otázke otvorenosti moderného kresťanstva voči svetu, pod pojmom „gnóza“ zhrnul teologické znaky aj „New Age“. Hnutie sa chápe ako poznanie, ktoré vychádza nie z osobného, milostiplného otvorenia sa Boha, ale z bytia človeka samého, ktoré treba objavovať. Vyplýva zo solipsistického „sebavedomia“, nie je to poslušné počúvanie slova iného Boha, nie je to viera. Také poznanie je potom údajne už skrze samé seba vykupujúce – v ňom je daná všetka spása. A najväčší apoštol zenu minulého storočia Japonec Teitaro Suzuki, bez obalu vyhlasuje:

„Zen nie je náboženstvo. Pretože zen nepozná nijakého boha, ktorému sa treba klaňať.“

Núdza ako stimul

Kríza sa nemusí vždy skončiť katastrofou. Ťažkosti veriaceho spoločenstva spôsobené hnutím „New Age“ nemusia byť nutne „Trójskym koňom“, ktorý zdolá kresťanstvo. Pozoruhodné je, že viera dáva slovu „navštívenie“ (v nemčine aj katastrofa) dvojaký zmysel. Je to oboje – skúška aj povzbudenie – ako navštívenie Panny Márie u Alžbety. Mohla by ázijská vlna meditácií byť takýmto „navštívením“ a nadobudnúť pozitívnu funkciu pre kresťanstvo?

Širší pohľad ponad Cirkev môže byť poučný. Aj veľké svetské koncerny poznajú fázy efektívnosti. Vtedy sú nútené preveriť svoje pracovné metódy a zlepšiť ich. Na začiatku stojí ťaživé vnímanie úpadku. A to musí viesť k premysleniu cieľom a prostriedkov práce a metód rozhodovania. Ak vedúci zavedú sankcie, nastáva ďalší úpadok. Iba odlišná „kultúra podnikania“ tu môže pomôcť. Až uznanie chýb ponúka šancu rozsiahlej revitalizácie podniku. Bez kríz sa teda očividne nedarí zlepšovať monotónne pokračovanie v rovnakým spôsobom.

Kroky zvládania týchto problémov som našiel vo vedeckej štúdii. Uvádza sa príklad leteckej spoločnosti „Lufthansa“. Na začiatku 90. rokov bola v zúfalej situácii. Iba zásadnou zmenou myslenia manažérov sa podaril nový začiatok.

Na vnímanie súčasnej cirkevnej „pochybenej kultúry“ netreba veľa jasnozrivosti. Stačí napríklad pozemské myslenie a konanie, ktoré medzi kresťanmi a v Cirkvi neodvrátiteľne dominuje? Naše starosti, ktoré venujeme človeku, spravodlivosti, pokoju a zachovaniu stvorenstva sa už nepovažujú za „druhé prikázanie“, ktoré je tomu „prvému“ – láske k Bohu – síce rovné, ale práveže je len tým „druhým“. „Rob ako Boh, staň sa človekom“, privolávajú nám. Antropocentrizmus vytláča teocentrizmus. A „New Age“ svojím totálnym zabudnutím na Boha tu stojí  pripravené, pretože toľko filantropie iba privádza k vrcholu.

Preto sa treba klaňať Bohu „mať ho vždy prítomného v mysli, v úsilí a v láske,“ ako to vyjadril veľký majster Eckhart. A Boha treba hlásať tak, ako sa zjavil. Nad jeho biblickým obrazom samého seba treba žasnúť.

Kto si vezme „k srdcu“ Nový zákon a pozoruje v ňom Boha, nemôže zostať chladným. On pocíti niečo z lásky, ktorou je Boh sám v sebe. Prvé slovo v ústach pozemského Ježiša nachádzame u evanjelistu sv. Lukáša. Dvanásťročný hovorí v chráme. Je to slovo o Otcovi: „Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?“(2,49). A Ježišovo posledné slovo pred smrťou sa zasa zaoberá Otcom: „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha“ (23,46).

Karl Rahner vyvodzoval zo zjavenej Trojice vnútro-trojičný život. Vyvodil tézu: „‚Ekonomická‘ Trojica je ‚imanentná‘ Trojica“. Jeho špekulácia nezostala bez odporu. No Boh predsa pripustil, ba vo svojom zjavení očividne chcel, aby sme skrze jeho spásonosné konanie v Kristovi nahliadli do vnútro-božského života. Prvá osoba, Otec, odovzdáva život, hovorí o všetkom a utvára sa skrze moc Ducha Svätého v Synovi. Život

Boha v troch osobách je príklon bez zdržanlivosti, totálny súhlas, naplnenie skrze milujúce TY. Boh je láska nie až tým, že svoje stvorenia miluje. Už pred všetkým stvorením je Boh v sebe, vzhľadom na seba samého, Láska. A božské Osoby žijú neustále presne to šťastie, ktoré my príležitostne zažijeme, keď nás prijme milujúce TY.

Bývalý kardinál v Mainzi, Hermann Volk, dokázal veľké teologické pravdy zhrnúť do výrazných viet. O stave Trojjediného Boha povedal:

„Boh sa má dobre, Boh sa má veľmi dobre, Boh sa má nekonečne dobre, Boh sa má nenarušiteľne dobre, Boh je úplne a len blažený.“

Kto trojjediného Boha v pastorácii obchádza, dvojako hreší – na strane Boha maže pravdu, že jeho milujúce vykupujúce TY sa k nám prikláňa. A nás ľudí oklame o Boží prísľub, že máme mať účasť na plnosti vlastného šťastného života Boha. Kto by to chcel vymeniť za nirvánu?“