V prvom výstupe  Dr Adam Dziurok priblížil udalosti a atmosféru tých dní v Poľsku, keď bol zvolený Karol Wojtyla  za pápeža Jána PavlaII.  Stalo sa tak 16. októbra  1978. Pripomenul nádeje, ktoré si hneď celá krajina spájala s prvým slovanským pápežom. Ale aj upadnutie eufórie a až ich neskoršie oživenie, keď Ján Pavol II. pricestoval do Poľska a začal aktívne napĺnať svoje predstavy. Hovorilo sa o reakciách komunistickej vlády na zvolenie, ktoré boli aj zamietajúce, ale niektoré aj vítajúce.

Jadro večera následne naplnila profesorka Emilia Hrabovec, ktorá svojím jasným a dynamickým spôsobom hovorila polhodinku o programovej vízii Jána Pavla II., o jeho politickej teológii, ako ju sám vyjadril  vo svojich článkoch, a o najdôležitejších udalostiach jeho pontifikátu.

Nechajme zaznieť jej úvodné slová

“Začiatkom októbra 1978 poslal krakovský kardinál Wojtyla prestížnemu milánskemu časopisu článok “Kadiaľ idú hranice Európy?” Aké boli odpovede v tomto článku? Odpoveď môžem zhrnúť asi do piatich bodov.

1. Identita Európy vyrástla z kresťanstva. Keď charakteristickým článkom európskej identity je kresťanstvo, tak hranice Európy idú tadiaľ, kadiaľ idú hranice kresťanstva a, citujem, “hranice jeho opevnení proti inváziám z neeurópskych priestorov, usilujúcich sa zotročiť európske národy a zmeniť ich kultúrny a politický profil”. Takže – hranice Európy od Atlantiku po Ural.
2. Keď Európu definuje kresťanstvo a Európa siaha od Atlantiku po Ural, potom sú jej integrálnou časťou aj slovanské národy. Nám sa to zdá banálne, ale v do seba zahĺbenej Západnej Európe, ktorá Európu identifikovala so sebou samou, “piccola Európa Carolingia”, malá Karolínska Európa, čiže viac alebo menej západná, juhozápadná, stredná Európa, po nemecký priestor, pre tú to bol obrovský objav, prekvapenie, že národy, ktoré neboli súčasťou ich mentálneho a kultúrneho horizontu, sú integrálnou súčasťou Európy, a podľa Wojtylovho presvedčenia obnova jednoty a identity kontinentu je možná iba vtedy, keď aj tieto často zabudnuté národy získajú späť svoj hlas v koncepte európskych národov.
3. Keď európsku identitu definuje kresťanstvo, a kresťanstvo nezháša, ale naopak rozvíja individuálne identity jednotlivých spoločenstiev, potom sú nositeľmi európskej myšlienky a európskej kultúry jednotlivé európske národy. Ak mnohorakosť európskych národov je poklad, ktorý treba chrániť, tak pred marxizmom ako pred liberálnym kapitalizmom. Wojtyla bol prvý pápež 20. storočia, ktorý veľmi otvoreným spôsobom, po 2. sv. vojne, kedy táto téma  z politických dôvodov ustúpila (zo strachu, aby sa nevyvolali džinovia z flaše, ktorých nebude možno do flaše nazad vopchať)  veľmi málo sa hovorilo o tom, čo bolo prirodzenou súčasťou dovtedajšieho, dovojnového sveta –  úcta k európskym kresťanským národom a ich národnej a duchovnej suverenite. Wojtyla išiel dokonca tak ďaleko, že pri príhovore v 84. roku, na výročie bitky pri Monte Casine, kde vzdal úctu padlým poľským vojakom, hovoril o obete za vlasť ako súčasť profilu mučeníctva.
4. Keď európsku identitu definuje kresťanstvo, potom Európu nemožno definovať ako “uhlie a železo” – to bola jasná narážka na pakt z 54. roku, teda na hospodársku spoluprácu či snahu a úsilie o profit, ale treba jej prinavrátiť je pôvodnú duchovno kultúrnu postať.
5. Keď jej prinavrátiť jej duchovno kultúrnu postať, tak najlepšie cez jej dejiny. Európa sa musí rozpamätať na svoje dobré dejiny, zakorenené v kresťanstve v rámci ktorých je súčasná európska kríza či na východ či na západ od Železnej opony iba malou historickou vsuvkou.”

Profesorka pokračovala vysvetlením že Wojtyla bol teda prekvapením nielen pre totalitu na Východe od železnej opony, ale veľkým prekvapením bol aj pre ľudí na Západe, pretože “prišiel s dvoma základnými výpoveďami:

– optimistickou výpoveďou, že kresťanstvo nie je odsúdené na zánik.

– komunizmus nie je večným alebo veľmi dlho trvajúcim údelom, ale má hlboké trhliny a v dohľadnej dobe nejakým spôsobom ukončí svoju vládu. ”

Ten pocit krízy, ktorý bol vtedy v Západnej Európe, si my možno vieme málo predstaviť. Ale treba si uvedomiť, že v Taliansku vtedy vyhrávali voľby komunisti.  Prakticky všetky univerzity boli v rukách marxistických ideológov. Po zmene kultúrnej paradigmy po 68. roku sa za étos vedeckého uvažovania  považovalo marxistické myslenie v duchu Frankfurtskej školy. Katolíkov sa vtedy zmocnil pocit úpadku, kostoly sa vyprázdňovali. A tu prišiel poľský pápež, ktorý povedal “Ale kresťantvo nie je odsúdené na zánik, ono má budúcnosť” A to bolo obrovské prekvapenie nielen pre Východ, ale aj pre Západ.

Všetky tieto myšlienky sa odrazili aj na vatikánskej východnej politike – teda rokovaniach Sv. Stolice s vládami komunistických štátov v snahe nájsť určité uľahčenia. Wojtyla neskoncoval s vatikánskou východnou politikou. Neprestal rokovať, ale zmenil štýl rokovania  Wojtyla nemal strach ísť do konfliktu.  Jasne sa to prejavilo napríklad v 82 roku, keď zakázal Pacem interis a podobné kňazské prokomunistické hnutia. Pri rôznych rokovania s komunistami sa Wojtylovi diplomati nezľakli, ak komunisti odmietali o nejakých otázkach rokovať, mali postoj – “ak nebudeme rokovať o všetkom, nebudeme rokovať vôbec”.

Wojtyla nepovažoval diplomaciu ani za jediný, ani za najdôležitejší kanál komunikácie so stredovýchodnou Európou. To najdôležitejšie videl v mobilizácii duchovného mravného odporu katolíkov, v masovej mobilizácii. Pokúšal sa historickými pripomienkami mobilizovať katolícke masy, aby stratili strach, aby stratili rezignáciu, “veď sa aj tak nič nezmení, aspoň najbližších 500 rokov”, aby sa im vrátila nádej.

Profesorka Hrahovec ďalej zdôraznila, ako Ján Pavol II prispieval k snahe o emancipáciu slovenskej katolíckej obce, pretože tá bola v Československom dvojnárodnom štáte, pod totalitnou vládou Prahy, v špeciál diskriminovanom postavení. Určite  v horšom, ako cirkev v Poľsku alebo v Maďarsku, kde predsa len jestvoval subtílny vplyv spoločných patriotických záujmov (vlády a církve). “Praha slovenské záujmy nezdieľala, slovenský katolicizmus na spoločné záujmy v Prahe apelovať nemohol”. A pápež v tomto pomáhal takpovediac “internacionalizovať slovenskú otázku”.

Jána Pavla II. od zvolenie vnímali ako prvok, ktorý prispeje k destabilizácii komunistického bloku. “Wojtyla sám však vždy jasne odmietal stať sa akýmsi partizánom studenej vojny, v zápase jedného bloku proti druhému. Veľmi jasne vždy hovoril: Mojím cieľom nie je víťazstvo jedného bloku nad druhým, mojím cieľom je víťazstvo kresťanskej myšlienky, kresťanskej identity v kresťanskej Európe. V tomto zmysle narážal na početné kritiky nielen Kremla, ale aj na druhej strane Atlantiku.”

V roku 1987 je vydaná encykliku “Sollicitudo Rei Socialis”  “v ktorej Wojtyla jednoznačne tvrdým spôsobom odsúdil komunizmus a marxizmus, ale rovnako tvrdo odsúdil liberálny kapitalizmus ako nezosúľaditeľný s katolíckou morálkou a sociálnou náukou”.

Po prednáškach dvoch hostí nasledovala diskusia s prítomnými.

ÚPN robí podobné prednášky pravidelne a bude v nich pokračovať.

Peter Vanád