Marián Tkáč vstupuje do polemiky o Chmelárovej knihe: Potrebujeme orať a preorať, zrekonštruovať celé naše dejiny

Bratislava 16. apríla 2021 (HSP/Foto:Pixabay)

Skutočné dejiny sa ich výkladom nemenia. A teda ani výkladom ľavicového intelektuála skôr liberálneho razenia. Pri čítaní sviežo napísaného výletu do slovenskej minulosti, ktorý nazval Eduard Chmelár „Rekonštrukcia slovenských dejín“ (Vydavateľstvo SSS 2021, 238 strán) som si uvedomil, že naozaj „nemáme právo vyhlasovať vlastné názory za jediné pravdivé“ (s. 165) – a o to je posúdenie Chmelárovho textu zložitejšie

Lebo na báze recenzie tejto knihy by sa dala napísať nová „rekonštrukcia“ našich dejín po „Kollára“. Konečne začínajú mysliaci Slováci všetkých odtieňov písať o slovenskej minulosti oveľa inak, ako to bolo donedávna bežné i „slušné“, ale ešte stále nie úplne inak. Lebo koľko hláv, toľko rozumu. Dôležité sú „slovenské oči“, ale aj „slovenské srdce“, aby sme odkryli utajené, tajné, zamlčané, neznáme dejiny, dokázali, že to bolo „úplne inak“, že „nie sme tu odvčera“, prípadne našu minulosť „zrekonštruovali“.

Každý má svoje limity, lebo doba polyhistorov sa minula. Chmelárove limity sú „ľavé“, ale už iné, akými disponoval na svoje časy odvážny Mináč, keď si dovolil nazvať Engelsa feldvéblom marxizmu. Ľavicový Chmelár uprednostňuje určitý okruh literatúry a autorov, občas na vlastnú škodu, lebo mu unikajú „hmatateľné dôkazy“ (s. 158). A tie sú aj u Papánka, aj u Sasinka, aj u Ďuricu. Keby napríklad poznal Antona Semeša, netvrdil by, že prvých kresťanov na Slovensko priviedol Markus Aurelius (s. 17) okolo roku 170, lebo tak urobil už sv. Peter pred rokom 50 (keď k Vaniovi zrejme do Nitry vyslal misionárov Juventiniusa a Syrusa).

Chmelár vyzdvihuje určitý typ osobností, predovšetkým čechofilov. Akosi samozrejme Masaryka (aj keď Chmelárova rekonštrukcia dejín sa končí práve v čase, keď sa malý Tomáš len učil hovoriť), ale aj Jána Kollára a Pavla Šafárika (ten sa na sklonku života podpisoval ako Šafařík). Možno príde na rad aj Vajanský (v pokračovaní) a ja si rád prečítam jeho „pasovačku“ s Masarykom Chmelárovými očami.

Na scénu slovenských dejín však Chmelár zaslúžene uvádza aj Hajnóciho i iného Kollára (Adama Františka), aj Andreja Hadíka, i celý rad „menševikov“, osobnosti s menším významom pre slovenskú prítomnosť (Plachý, Ribay, Hrdlička). A až takmer do nebies dvíha Bočkaja, Tökölyho, oboch Rákociovcov a odpúšťa im ich krutosti, ktoré doslova opomína: zavraždenie košických mučeníkov v roku 1619 (pričom nezabudne na „odplatu“ druhej strany v podobe „Prešovských jatiek“ v roku 1687), nevšimne si ani rozsekanie vyslancov Turčianskej stolice v Ónode v roku 1704 i smrtonosnú streľbu rákociovcov do baníkov v Štiavnických Baniach o rok na to, nevie ani o beštiálnom umučení posledného Drugeta, Žigmunda v roku 1684 Imrichom Tökölym v Košiciach. Košice: sú naozaj pyšné na storočie, v ktorom boli hlavným mestom zväčša kalvínskych rebelantov (1604-1711)? Sú spokojné s tým, že ich katedrálu sv. Alžbety okupuje František II. Rákoci a spol. v podzemí a kôň klaňajúci sa tureckému sultánovi v interiéri? Pokiaľ viem, nie.

S Košicami súvisí aj „rozpor Západ – Východ“, vychádzajúci z členenia Slovenska ako centra kráľovstva po roku 1530. Je však naozaj pravda, že podiel Východu na národných snaženiach Slovenska je malý? Veď len púte v Levoči, ktoré chceli maďarské úrady zakázať, lebo sa na nich schádzali desaťtisíce Slovákov, a slovenská kázeň oslovila násobne viac poslucháčov, ako noviny či časopisy v náklade niekoľkých desiatok výtlačkov. A na záchranu ktorých na prelome 19. a 20. storočia zozbieral Ján Straka 5000 podpisov! A americkí Slováci zväčša z východu, Janko Slovenský, Michal Bosák, Štefan Roman. Východniarmi napokon boli aj prezidenti Kováč a Schuster.

Chmelár úplne prehliada duchovný rozmer slovenských dejín, ako keby kresťanstvo nebolo „kostrou“ slovenskej minulosti. Ľavicovosť priam „svieti“ pri spochybnení „kresťanskosti“ cyrilo-metodskej misie (s. 35) – kresťanským však do Veľkej francúzskej revolúcie bolo doslova „všetko“.Úcta k Matke Božej sa u nás neprejavila len v desiatkach pútnických miest (Sedembolestná sídli v Šaštíne od čias Márie Terézie), ale bola až takou realitou, že Uhorsko sa istý čas oficiálne menovalo „Regnum Marianum“ a s týmto označením sa v Kremnici razili mince. To Chmelár nevie.

Nemožno celkom súhlasiť s tvrdením o „neúspechu“ cyrilo-metodskej misie, či dokonca o „fiasku cyrilo-metodských predpisov“ a o ich „mimoriadnej tvrdosti“ (s. 37), pričom už čoskoro naopak čítame, že Metod v Súdnom zákone pre laikov „napomínal pred prílišnou krutosťou“ v boji proti nepriateľom (s. 43). Súvisí to zrejme s tým, že autor akosi väčšmi „fandí“ protestantom ako katolíkom. Má pravdu, čin Juraja Turza z roku 1610 (ustanovenie slovenskej luteránskej cirkvi) mal ohromne pozitívny dopad na slovenské dejiny. Uvádza však pritom, že to bol „jeden z hlavných dôvodov, prečo evanjelická inteligencia zohrávala oveľa významnejšiu úlohu v slovenskom národnom hnutí ako katolícki vzdelanci, ktorých získal pre prácu za národ vo väčšom meradle až Andrej Hlinka“ (s. 129).

Nuž ale na s. 164 tvrdí, že evanjelici boli „na prelome 18. a 19. storočia pasívnejší ako katolíci“, čo napokon potvrdzuje aj celý rad ním spomenutých katolíkov, ktorí sa zaslúžili o slovenský národ: Bernolák, Fándly, A. F. Kollár, Timon, Papánek, Rudnaj, Hamuljak a aj Selepčeni. O ňom doslova píše, že prispel „významným spôsobom k záchrane európskej civilizácie“, ale na tieto zásluhy „vrhá tieň „brutálny postup proti evanjelikom v Uhorsku.“ Veď hej, vo svetle „blahorečenia“ Rákociovcov, dvojaký meter?

Pokiaľ ide o pojmy „slovienčina“ a „Slovieni“: ide o novotvar, ktorý nepoznal a nepoužíval ešte Ľudovít Štúr. Zaviedol ho český jazykovedec Georg/JiříPolívkaaž v roku 1883, aby obrúsil rodiaci sa slovenský nacionalizmus. Položil si otázku, či máme jazyk z čias Cyrila a Metoda nazývať „staroslovenským“ alebo „starobulharským“ a navrhol pridať nad „e“ mäkčeň: „staroslověnský“ a vec je vyriešená: veď „starosloviensky“ už predsa len nie je „starý slovenský“.

Ale tieto výhrady nebránia zopakovať, že prišla na svet sviežo napísaná kniha o kontinuite „slovenskosti“ na tomto území, a to – aj keď trochu trasľavo – už od čias „narodenia Krista“. Chápem používanie tohto pojmu pri delení letopočtu nielen za rešpektovanie dlhodobo zaužívaného úzu v našej spisbe, ale aj ako prihlásenie sa autora k viacerým jej tradičným východiskám i záverom. Treba oceniť Chmelárovu odvahu, že bezhlavo nezotrváva pri kostlivcovi v našich skriniach, pri okrídlenom „sťahovaní sa národov“ na spôsob: „Pozor, pozor, stanica Laugaricio! Z prvého nástupišťa odchádza vlak s poslednými Keltmi, na druhé nástupište prichádza vlak plný Slovenov!“ Vie, že Šafárikova teória o Slovanoch ako pôvodných obyvateľoch Európy „nemusí byť úplne chybná“,a že „rozšírený názor, že Slovania prišli na územie dnešného Slovenska až na prelome 5. a 6. storočia, považujeme za neudržateľný.“

V knihe je viacero objavných informácií, čitateľ sa bez väčšej námahy dozvie o dôležitých aktoch, ktoré vyvracajú časté názory o absencii slovenskej identity pred rokom 1918, bežné u susedov, ale i u našich ultraliberálov. Chmelár našťastie k nim nepatrí, vie, že pápežská bulla Industriaetuae z roku 880 je neporovnateľne viac ako napríklad mýty v Anonymovej kronike – tú ani nespomína.Zmieňuje sa o vzniku slovenskej pozemkovej šľachty, píše o komisionálnej previerke schopností slovenských a nemeckých hutníkov v Kremnici v roku 1663 s víťazstvom Slovákov (veď napokon slovenské bane mali staršiu tradíciu ako nemecké). Občas sú však „nové fakty“ nezdokumentované. Napríklad, že Rastislav zabil Pribinu (s. 33), že „roku 906 Mojmírovcov pri rozhodujúcom útoku Maďarov na Moravanov vyvraždili“ (s 49), nevedno odkiaľ vie o znásilňovaní dvorných dám kráľovnej Márie na lodi z Pešti do Bratislavy v roku 1526 (s. 110).

A predsa len: tak, ako má autor pravdu, že sme zabudli na uhorské časy, v ktorých sme sa „stali Slovákmi“, že sme sa trestuhodne vzdali nášho výrazného podielu na tvorbe uhorského kráľovstva a neskôr na budovaní habsburskej ríše, a preto dnes „musíme náš vlastný podiel na nich rekonštruovať…“ tá pravda je „širšia“. My sme sa vzdali, resp. neprotestovali sme, keď nám iní vnucovali ich, ale nie slovenský pohľad aj na iné úseky našich dejín. Ak aj Chmelár je sčítaný (naozaj ako málokto na súčasnej našej politickej scéne), nevie o niektorých dielach, ktoré by mu pomohli „zrekonštruovať“ aj časy „spred Uhorska“, teda vznik a vôbec beh takzvanej Veľkej Moravy, a to na základe ním žiadaných „hmatateľných dôkazov“. To by mu zrejme „rozviazalo ruky“ i pri samotnom pojme „Veľká Morava“: autor ho nijako nenadužíva, aj keď III. kapitola je o „Veľkomoravskom období“. Akoby však cítil neprimeranosť tohto do hláv vbitého klišéovitého pojmu – na ktorý sa naši západní susedia tak radi dovolávajú, berúc pritom do úst Porfyrogeneta a jeho „MegaléMarabiu“, ktorá sa však „narodila“ až o polstoročie po smrti Svätopluka – lebo sem-tam použije aj iné meno, napr. „Slovanské kráľovstvo Svätopluka“ (s. 46).

Akoby to bolo naveky dané a platné: „Veľká Morava“ vznikla v roku 833 tak, že „Mojmír vyhnal z Nitry Pribinu“, „Morava anektovala Nitravu“ (s. 47). Táto „pravda“ má oporu len v jedinom dokumente, v „Spise o obrátení Bavorov a Korutáncov na vieru“ („Conversio Bagoariorum et Carantanorum“), ktorý napísali v rokoch 871-873 na dvore salzburského arcibiskupa Adalvina pri obrane svojho konania proti Metodovi. Citujeme editora „Prameňov k dejinám Veľkej Moravy“ (Bratislava 1968), Petra Ratkoša: „Je to vlastne jediná, a preto i veľmi dôležitá správa (sic!) o vyhnaní Pribinu a jemu verných veľmožov z Nitrianska Mojmírom, kniežaťom starej Moravy asi r. 833.“ Historici zvyknú hovorievať, že jeden prameň – žiadny prameň, len práve taká vážna udalosť v našich dejinách má byť výnimkou? Na základe dvoch viet v tomto spise „stvorili“ historici „Veľkú Moravu“ na základe teórie o podmanení Nitravy Moravou. A bodka. Bodka?

Na iný pohľad, zrejme oveľa bližší pravde, potrebujeme „pomoc“ nemeckých historikov. Tu je. O Spise/Conversio sa vyjadril nemecký historik Hans DieterTönsmeyer v texte „In castro Chezilonisnovitter Mosapurcvocato,“ ktorý je v knihe „Koceľ a Blatnohrad“ (Marianka 2013), ako o „polemickom spise, ktorý bol vsadený do roztržky s Metodom, aby sa dokázalo prednostné postavenie Salzburgu v misii Korutánska a Dolnej Panónii.“ Vedno s ďalšími po nemecky pišúcimi autormi H. Wolframom, F. Lošekom, A. Scharerom a G. Scheibelreiterom tvrdí, že Spis/Conversiobol zlostnou reakciou na činnosť moravsko-panónskeho metropolitu Metoda, „odôvodnením“ jeho uväznenia po úspešnej misii v Ríme. A teraz to najdôležitejšie: „Pri zmienke o Pribinovom krste v Traismaueri (827/828) ide jednoznačne o lož“ (s. 60). Vychádza sa pritom z toho, že nitrianska kniežacia rodina bola kresťanskou už v čase nadviazania vzťahov k Bavorsku, pričom spojenectvo bavorského vojvodu Odila s „nitrianskymi Slovenmi“, členmi kniežacej rodiny z Nitry (Fürstenfamilie von Nitra), je v ríšskych análoch dosvedčené v roku 742/743, odvtedy boli členmi Salzburského bratstva v Opátstve sv. Petra. Keďže do tohto bratstva mohli vstupovať iba kresťania, predkovia budúceho nitrianskeho vládcu Pribinu nemohli nebyť v polovici 8. storočia kresťanmi.

Z toho istého prameňa (Tönsmayer) sa dozvedáme, že keď salzburský arcibiskup Adalram v roku 827/828 vysväcoval kostol vo vlastníctve Pribinu v Nitre, ten bol až v poradí druhým kostolom, v Nitre stál chrám zasvätený patrónovi regensburského biskupstva sv. Emerámovi už pred rokom 762, za vlády bavorského vojvodu Tassila, ktorý bol spríbuznený s Nitranmi. Jeho dcéra Cotania sa vydala za Nitrana Oaza v roku 778.

Ak tieto informácie spojíme so správou iného nemeckého historika, Johannesa Tutmaira, nazývaného Aventinus(1477-1534), z diela „Annales ducum Boiariae/Bayerische Chronik“ (Anály Bavorov/Bavorská kronika), že „kráľ Pribina staval kostoly v Nitre, Bratislave, ale aj v Brne, ktorému dal aj svoje meno v podobe Brynna,“ máme dôkaz, že „Nitrianske kráľovstvo“ sa v časoch „kráľa Pribinu“ rozprestieralo na obidvoch stranách rieky Moravy. Pri pohľade na mapu je jasné, že Pribina z Nitry na „svoje panstvo“ do Brna musel najprv prejsť 110 kilometrov po Mikulčice (údajné centrum moravských Mojmírovcov, v záznamoch však o ňom niet zmienky), a potom ešte absolvoval 60 kilometrov do Brna.

A čo sa stalo okolo roku 833? Nepriaznivé dôsledky pre Pribinu mali bavorsko-franské rozbroje. Keď Frankovia ovládli Bavorsko, a v januári 836 umrel Adalram, prišiel Pribina o jedného zo svojich vplyvných ochrancov. Vtedy (r. 836) musel zrejme pod tlakom Frankov, opustiť Nitru, a Frankovia kráľovstvo svojho suseda zmenšili. Moravania si teda nepodmanili Nitranov, iba sa od nich oddelili! Frankovia od „probavorskej“ Nitry oddelili Moravu, a tam dosadili Mojmíra spomedzi južných Slovanov, pre ktorých je typické zakončenie mena na „mír“. V roku 836 nevznikla teda „Veľká Morava“, ale od „Nitrianskeho kráľovstva“ sa oddelila jeho západná časť: Morava. Tej vládol do roku 846 Mojmír, keď ho ešte počas Pribinovho života nahradil na moravskom stolci – a ten mohol byť pri ústí rieky Morava na Devíne – Rastislav. A v postpribinovej Nitre dospieval Svätopluk.

Toto sú vážne závery a na ich základe možno, vlastne treba „rekonštruovať“ naše doterajšie vedomosti. A pojem „Veľká Morava“ zameniť za priliehavejší: „Nitrianske kráľovstvo“, ktoréneskôr v pôvodných hraniciach obnovil a ešte zväčšil Svätopluk. (Hodnotenie Svätopluka sú osobitnou kapitolou. Jeho údajné „zradcovstvo“ – podľa franských prameňov, i jeho „svätosť“ – podľa Menoslovu Svätých mužov benediktínskeho rádu z roku 1655, ako sa to uvádza zborníku Martina Homzu et al. „Svätopluk v európskom písomníctve“, Bratislava 2013, s. 279 -je iná téma, presahujúca rámec tejto recenzie).

Nitrianske kráľovstvo, resp. kniežatstvo, trvajúce spred vypuknutia protiavarského povstania (r. 623) do roku 1106/1110, s meniacou sa rozlohou, a „neanexované Veľkou Moravou“ v roku 833/836, by bolo adekvátnym pomenovaním „karpatskej monarchie“ (Chmelár, s. 71) so sídlom v Nitre. Tej Nitre, ktorá prispela väčšmi k uchovaniu slovenskosti, ako si to uvedomujeme, a len zlý osud nám nedoprial, aby bola v súčasnosti slovenským hlavným mestom.

Ešte poznámka k hospodárskemu zázemiu Nitry, ktoré tvorili stredoslovenské banské mestá na čele s Banskou Štiavnicou. Iný známy Nemec, Georgius Agricola(1494–1555) vdiele „De Re Mettallica Libri XII, “Basel 1556, píše, že banskoštiavnické bane „založili v 6. alebo začiatkom 7. storočia po slávnom narodení nášho Spasiteľa takzvaní Venedi, Sloveni, alebo Góti (v origináli: sogenannten Wenden, Slavos, oder Goten).“ Banská činnosť v dnešnej Banskej Štiavnici, v tých časoch pomenovanej ako „Bana“, je dokázaná už v roku 745, v Kremnici v roku 770 a vo Zvolene v roku 795. To svedčí o tom, že slovenské bane sú o 200 rokov staršie, ako najstaršie nemecké bane a nie je preto asi pravdivé konštatovanie, že „ekonomika Veľkej Moravy bola postavená na masívnom obchode s otrokmi“ a že „arabské obchodníci k nám dovážali zlato a striebro“ (s. 42) a že až Belo IV. položil základy pre neskorší rozvoj slovenského baníctva (s. 83).

Je dobré, že Chmelár napísal, čo napísal. No, chvalabohu, ešte naďalej majú slovenskí historici čo robiť: úloha orať a preorať, alebo ak chcete rekonštruovať slovenské dejiny, ešte nie je splnená.

Napokon, vráťme sa k úvodu Chmelárovej knihy: „Prekliatím našich moderných dejín je, že náš štát nezakladali ľudia, ku ktorým by sa mohla prihlásiť celá spoločnosť ako k zjednocujúcim osobnostiam otcov zakladateľov… Slovenskú republiku nezakladali dlhoroční bojovníci za štátnu nezávislosť, ani myslitelia, ktorí o štáte premýšľali. Mnohí to u nás nechcú počuť, ale hlavným architektom vzniku vojnovej republiky bol Adolf Hitler a tej demokratickej Václav Klaus. Nebol tu žiadny odboj či zápas za nezávislosť, k samostatnému štátu sme boli dotlačení ako k poslednej z možností.“

Hm. Boli sme a sme teda projektovo-konštruovaným štátom inými? Veď sám Chmelár sa celkom úspešne usiluje dokázať, že nie: „Úvahy o politickej identite Slovenska a Slovákov sa objavovali oveľa skôr, ako to donedávna pripúšťala naša historiografia a ako si to uvedomovala väčšina verejnosti“ (s. 190). Že bol tu historický vývoj, ktorý smeroval k vlastnej štátnosti. Že ak aj „niekto“ naprojektoval prvú i druhú Slovenskú republiku, mal na čom stavať. Isteže, vstup „nemeckej čižmy“ do našich dejín už od čias Ľudovíta Nemca a Vichinga, až po časy Hitlera bol naozaj „prekliatím“, no predchádzali mu desaťročia úsilia o autonómiu, ktorá (akokoľvek pomenovaná) nebola zrejme cudzia ani Štefánikovi, keď ten koniec-koncov na jar 1919 neletel do Prahy, ale „padol“ pri lete do Bratislavy s ideou byť tu viceprezidentom.

A pokiaľ ide o Klausa, keď som mu ako predseda Matice odovzdával pri príležitosti 20. výročia vzniku tejto Slovenskej republiky v auguste 2013 jednu z dvadsiatich sošiek drevených anjelov, čoby „Cenu dvadsaťročia“, počul, že ju nedostáva preto, že Slovenskú republiku zakladal, ale preto, že nám pri tom nebránil. Napokon autor dobre vie, že o budúcom Slovensku sa predsa len viedli dišputy, sám v texte „Odklínanie krajiny“, ktorý uverejnil v Slove 16. januára 2008, uviedol, že za „otcov nezávislosti“ treba považovať aj autorov výzvy 61 krokov k slovenskej identite z 23. októbra 1990, v ktorej predstavili pomerne podrobný a dovtedy najucelenejší program zvrchovanosti (v podstate samostatnosti) Slovenska.

Chmelár v celku výstižne zrekonštruoval podiel slovenského etnika na „dejinách štátu na území Slovenska“ v uhorských časoch. Viac som však očakával od „definovania cieľov a možností tohto štátu v celom jeho politickom, sociálnom, kultúrnom a geografickom rámci“, čo autor sľuboval v úvode. Zdalo by sa, že sa týmto smerom rozbehol v kapitole „Ideológia všeslovanskej vzájomnosti“. Je však našim údelom nebodaj to, čo „Slováci odkázali celé tisícročie uchovať identitu a vlastnú kultúru“ vďaka „ich schopnosti pragmaticky spolupracovať s mocenskými štruktúrami, ktoré ovládali ich územie“ (s. 51)?

Porozumie pozorný čitateľ správne autorovmu konštatovaniu, že „skutočné politické názory Jána Kollára (lebo o tie, o slovanskú vzájomnosť, ide) musíme zrekonštruovať aj z čítania medzi riadkami“ a že „jeho (Kollárove) myšlienky boli pravdepodobne oveľa radikálnejšie.“ Toto je Chmelárovo vyznanie? Toto sú naše historické ciele a možnosti – podľa Štúrovho „Slovanstva a sveta budúcnosti“? Ale prečo sa ich bojíme dať do riadkov, a len medzi riadky? Veď už nežijeme v časoch monarchie a cisárskych špehov, ale v časoch slobody a demokracie. Či nie? Alebo… alebo ak v roku 1530 bola vec obrany Slovenska vecou celej Európy (s. 119), má vari byť dnes obrana slobody a demokracie v Európe vecou Slovenska? K tomuto vedú naše dejiny?

Marián Tkáč