Máme tu ďalšieho kandidáta na prezidenta? Neprecenil sa?

Bratislava 15. februára 2018 (HSP/Foto:facebook)

Približne o rok sa uskutočnia prezidentské voľby. Kandidatúru už oficiálne odmietol Fico aj Lajčák čo by kandidáti za Smer. Pred dvomi dňami presiakli informácie, že kandidovať druhýkrát už nebude ani súčasný prezident Andrej Kiska. V hre tak odrazu zostal iba sudca najvyššieho súdu Štefan Harabín, ktorému síce občianske združenie začalo zbierať podpisy, ale on kandidatúru ešte oficiálne neprijal. Tento stav však netrval dlho. Na svojom facebooku totiž dnes Eduard Chmelár informoval o tom, že zvažuje kandidatúru na prezidenta Slovenskej republiky a píše aj o tom, čo by na to mohlo mať vplyv.

V našich novinách Eduarda Chmelára často citujeme a naši čitatelia na ňom oceňujú odvahu byť v svojich komentároch politický nekorektný a napriek atakom amerických propagandistických médií ako napríklad Denníka N hľadať pravdu. O aktívne pôsobenie v politike sa pokúšal už viackrát. Tentokrát sú jeho ambície skutočne vysoké. Občania však nakoniec rozhodnú či sa Eduard Chmelár pri uvažovaní o najvyššej pozícii v štáte nepreceňuje.

“Ctené priateľky a priatelia, dnes sa chcem prihovoriť najmä tým z vás, ktorí ma dlhé mesiace vytrvalo vyzývate – či už na sociálnych sieťach, pod mojimi statusmi, v mailovej korešpondencii alebo osobne – aby som kandidoval za prezidenta Slovenskej republiky,”začína svoj status Chmelár.

Podľa jeho slov na takéto výzvy doteraz nereagoval, pretože má pred touto funkciou veľký rešpekt a nechce kandidovať bez toho aby to dávalo nejaký hlbší zmysel. Bez toho by totiž bola akákoľvek snaha uspieť proti finančnej a mediálnej mašinérii iba “donkichotským bojom.”

Chmelár sa netají tým, že má vlastnú koncepciu fungovania tohto úradu a vlastnú predstavu o úlohe prezidenta či vlastnú víziu o budúcnosti nášho štátu.

Prezident by podľa neho nemal byť formálnym nudným úradníkom, ktorí netvorivo plní, čo je vopred dané. Tiež by nemal byť ani marketingovým kráľom, ktorý si pestuje osobnú popularitu a blahosklonne chodí, medzi ľud, ktorý nič nerobí. A už vôbec by nemal byť miestodržiteľom imperiálnej moci, ktorý nekladie dôraz na štátne záujmy, ale na neurčité záväzky voči mocným spojencom.

Ďalej opisuje ideu o prezidentovi v tom, že mal dať dať tejto republike to, čo je doteraz chýbalo: hlbokú zakladateľskú, nosnú hodnotovú filozofiu, na ktorej sa dá budovať štát. Mal by byť tiež schopný motivovať krajinu, aby stavala na tom najlepšom, čo sa v jej dejinách zrodilo, mal by namiesto marketingových póz vrátiť do politiky viac autentického presvedčenia a nadšenia.

Chmelárovou ambíciou preto nie je splniť si osobný cieľ a už vôbec nie si ho kúpiť. Neláka ho ani funkcia, ani moc a ani vplyv na smerovanie spoločnosti.

“Milujem svoju domovinu, mám k Slovensku hlboký osobný vzťah umocnený poznaním jeho dejín, prírody a kultúry. Dnes je to presne pätnásť rokov, čo som viedol ulicami Bratislavy najväčšiu mierovú demonštráciu v dejinách Slovenska, pochod proti vojne v Iraku. A presne pred 25 rokmi, 15. februára 1993, sa uskutočnila voľba prvého prezidenta nezávislej Slovenskej republiky. O postavení hlavy štátu rozmýšľam a píšem minimálne desať rokov. Dnes vo verejnosti rezonuje najmä moja kritika Andreja Kisku, ale predchádzajúceho prezidenta som hodnotil oveľa tvrdšie. Chcem preto zdôrazniť, že moje uvažovanie sa neviaže na očakávané rozhodnutie súčasnej hlavy štátu,” dodáva.

Na Chmelárové rozhodnutie o kandatúre budú mať podľa neho vplyv tieto 3 okolnosti:

1. Aktívna podpora verejnosti. Ak to totiž podľa Chmelára nemáte množstvo peňazí, musíte ich nahradiť množstvom presvedčivých ľudí. Nestačia len výzvy na facebooku a pasívne vyjadrenia sympatií. Preto hľadá podporu.

2. Predstavenie zásadnej, zmysluplnej a všeobecne zrozumiteľnej alternatívy k doterajšiemu pôsobeniu slovenských prezidentov. “Nie som spokojný s doterajším chápaním úlohy hlavy štátu, ani s doterajším výkonom jeho právomocí. Zmysel svojej prípadnej misie by som preto nechápal ako osobnú konfrontáciu s jednotlivými kandidátmi, ale ako súťaž koncepcií, návrat k podstate veci namiesto vykresľovania podružných príbehov a tém, ktoré s výkonom prezidenta republiky nesúvisia,” dodáva Chmelár.

3. Súhlas mojich najbližších. “Dnes, keď je politika arénou nízkych pudov a namiesto koncepčných diskusií ste svedkami krčmových šarvátok, musíte brať ohľad na to, či je vaša rodina ochotná znášať mediálne a politické štvanie, ktoré takéto rozhodnutie prináša. Neklamme si. Žijeme v časoch, keď je politika považovaná za podradnú ľudskú činnosť, politik je synonymum zlodeja a ak sa aj nájde nejaká čistá duša, ktorá ešte verí v ideály verejnej služby tak, ako si ich ctili Štúr či Štefánik, politické supy urobia všetko pre to, aby ju pošpinili, zdiskreditovali alebo zničili jej povesť. Nečudo, že je čoraz menej čestných ľudí, ktorí by boli ochotní vystaviť seba a svoju rodinu takémuto riziku.”

Na záver ešte dodáva, že podporu ľudí si váži. Najmä však pod vplyvom tejto rastúcej podpory rozmýšľa o kandidatúre na funkciu prezidenta Slovenskej republiky. Naozaj len rozmýšľa a nezavádza verejnosť.

“Keď hovorím, že rozmýšľam, znamená to len toľko, že naozaj iba rozmýšľam – nie som z tých, ktorí zavádzajú verejnosť, že zvažujú, a popri tom už naplno pracujú ich volebné štáby. Pristupujem k takejto výzve s maximálnou pokorou a pocitom zodpovednosti, ktorý sa nedá s mojimi doterajšími aktivitami ani porovnať. Ak sa naozaj rozhodnem, že do toho idem, sľubujem, že budete medzi prvými, ktorí sa to dozvedia,” uzatvára svoju úvahu  Chmelár.