Konflikt však nezačal až v posledných rokoch. Jeho začiatky treba vidieť v čase, keď prezident Bush v roku 2003 zločineckým spôsobom prepadol Irak a zvrhol tamojšiu vládu Saddáma Husajna. Pre Irán, ktorý mal vždy veľké sympatie v Iraku, predovšetkým u tamojších šiitov, tak nastala nová situácia. Irak obsadili a trvale tam ostali Teheránom nenávidení Američania, ktorí tam odrazu všetko určovali a začali tam ešte aj zavádzať americkú demokraciu, ktorá je pre religióznu vládu Iránu niečo podobné ako pre býka červená plachta.

Vplyv USA v Iraku narastal, ale Obama sa prerátal

Spočiatku sa USA darilo upevňovať svoj vplyv v Bagdade a dosadili tam aj pre nich vhodnú vládu v zmysle amerických demokratických štruktúr. Niekedy v roku 2008 začal v USA vznikať mylný dojem, že majú v Bagdade všetko pod kontrolou. Po nástupe Baracka Obamu v roku 2009 za prezidenta sa tento dojem postupne menil na istotou a ten v roku 2011 odvolal až na 157 vojakov všetkých ostatných svojich vojakov, ktorých bolo pôvodne 1, 5 milióna.

USA sa však veľmi prerátali. Po stiahnutí ich vojsk veľmi rýchlo začal v Iraku narastať vplyv Teheránu a ten ho masívne rozširoval. Prekvapený Obama ostal zaskočený a nedokázal urobiť nijaké účinné protiopatrenia.

USA a Irán a ich krátka spolupráca

Potom ale v roku 2014 prišla nová šanca pre USA. Neuveriteľné sa stalo realitou. Do hry zasiahol novovytvorený Kalifát IS a okamžite sa stal vojenský mocný natoľko, že za niekoľko mesiacov porazil irackú armádu a jeho bojovníci odrazu stáli pred Bagdadom. Proamerický iracký režim sa ocitol na prahu porážky. Vláda v Bagdade požiadala o pomoc USA, ale aj Irán. A tak sa prekvapujúco na čas stala z núdze cnosť a znepriatelené krajiny USA a Irán bojovali spoločne proti IS a dokonca vzájomne koordinovali svoje vojenské akcie.

Táto pozoruhodná krátka fáza spolupráce  dvoch veľkých rivalov sa však na jeseň 2017 skončila, keď Kalifát IS bol porazený.

Trump by bol rád skončil konflikt. Bol ale vazal svojich predchodcov

Nový prezident USA Trump by bol veľmi rád ukončil konflikt s Iránom. Bol a je však len poľutovaniahodným vazalom uzurpátorskej politiky jeho predchodcov na Blízkom Východe. A tak rivalita medzi oboma krajinami opäť naplno vzplanula. Trump si nemôže dovoliť stratiť to, čo jeho predchodcovia v Iraku pre USA získali. To by bolo pre neho veľmi nebezpečné.

Problémom pre Biely Dom sa stala tá časť silných irackých ľudových milícií, ktorá je proiránska. Tá sa nepodriadila autorite vlády v Bagdade, ktorú diskrétne kontrolujú USA. Práve tieto milície obviňuje Biely Dom, že podnikajú neprestajné vojenské aktivity proti americkým základniam v Iraku a proti USA veľvyslanectvu v Bagdade, a to neraz aj formou raketových a delostreleckých útokov.

A za všetkými týmito akciami stál práve generál Solejmáni. Američania dobre vedeli, že  bol najvplyvnejším mužom islamskej iránskej revolučnej armády a v jej rámci bol od roku 1998 veliteľom, z pohľadu USA zlopovestných al-Quds-brigád. Tie organizovali a vykonávali tajné vojenské operácie v cudzine.

Hneď po smrti Solejmániho je tu už jeho nástupca

Solejmáni je teraz mŕtvy, ale jeho brigády žijú naďalej. Čo sa bežne nevie, je skutočnosť, že v priebehu času sa vyvinuli k organizácii podobnej CIA a majú veľkú moc i vplyv. Zabitý generál bol fakticky druhým najmocnejším mužom Iránu.

Jeho misia ide ale ďalej a duchovný vodca Iránu Ali Chamenei už vymenoval jeho nástupcu. Je to Ismail Ghaani.

Irán nechce vojnu s USA – pomstí sa ale inakšie

Irán urobí všetko preto, aby USA citeľne zasiahol, ale určite nenapadne USA vojensky. Nepokúsi sa o žiadnu konvenčnúä vojnu. Tou by sa len oslabil sám. Má však iné možnosti ako škodiť USA a ako sa pomstiť. Ostatne, pomstu už „slávnostne“ prisľúbil sám iránsky duchovný vodca.

Spojencom Iránu, ako šiitského štátu, sú všetky po cudzine roztrúsené šiitské spoločenstá, ktoré sú v arabských krajinách, ako napr. v Saudskej Arábii a či Bahraine diskriminované a preto sú úzko naviazané na Teherán.

Irán má veľmi dobre vybudované aj kontakty k rôznym účinne vyzbrojeným vojenským a politickým organizáciám ako v Libanone, Iraku, Sýrii, Afganistane, Pakistane, Palestíne, Jemene a inde. Tie tiež nenávidia USA a budú ochotné na podnet Teheránu zaútočiť na vojenské zariadenia a základne USA v cudzine.

Výhoda Teheránu tu bude aj v tom, že OSN a ani USA nebudú môcť dokázať, že iniciátorom takýchto útokov by bol Irán.

Momentálne všetko poukazuje na to, že USA stratia Irak.

Roman Bednár