Nedávno sa však stalo čosi podobné aj v Rumunsku a teraz uvedený problém zasiahol Francúzsko, kde súdna moc znemožnila v nasledujúcich prezidentských voľbách účasť hlavnej favoritke Marine Le Pen. V tomto článku sa nebudem zaoberať jej politickými postojmi a názormi, často kontroverznými, ale budem sa venovať otázke rizík jej trestu, najmä straty pasívneho volebného práva. Text som rozčlenil na tieto časti:

Rozhodnutie súdu a jeho účinky

Škoda a poškodení?

Rovnosť pred zákonom alebo politická justícia?

Budúcnosť demokracie?

Rozhodnutie súdu a jeho účinky

Dňa 31. marca 2025 padlo rozhodnutie Trestného súdu v Paríži voči známej političke Marine Le Pen a ďalším 23 osobám, vrátane ôsmich poslancov Európskeho parlamentu (EP). Marine Le Pen bola uznaná vinnou zo sprenevery verejných prostriedkov spáchaných za viac ako šesť rokov a zahŕňajúcich 8 zmlúv v sume približne 474 000 eur. Taktiež bola uznaná spoluvinnou z podnecovania k sprenevere verejných prostriedkov v sume približne 1,8 milióna eur, čoho sa mala dopustiť ako predsedníčka strany Front National (FN) – od roku 2018 zvanej Rassemblement National (RN). Asistenti poslancov FN boli platení za prácu v EP, v skutočnosti však trávili svoj pracovný čas konaním pre FN priamo vo Francúzsku. Súd argumentoval systémovou povahou tejto sprenevery a organizovanou štruktúrou na čele s Marine Le Pen. Obhajoba sa, naopak, pokúšala argumentovať, že nie všetci asistenti poslancov musia nutne pôsobiť priamo v Bruseli a Štrasburgu a ich práca sa dá vykonávať aj v Paríži. Tento argument ale trojčlenný senát neuznal a sudkyňa Bénédicte de Perthuis oznámila, že prišlo k spáchaniu trestného činu. Preto bola Marine Le Pen odsúdená na trest štyroch rokov odňatia slobody, z toho dva roky podmienečne a na pokutu 100-tisíc eur. Okrem toho bola pozbavená pasívneho volebného práva na päť rokov, a to s neodkladným účinkom, v súlade s čl. 432-17 Trestného zákonníku. Spolu s političkou bolo na nižšie tresty odsúdených ďalších 23 ľudí, ako aj strana FN (RN), ktorá dostala pokutu dva milióny eur. Marine Le Pen a ďalší následne podali odvolanie, o ktorom bude Odvolací súd v Paríži rozhodovať pravdepodobne v roku 2026.

V súvislosti s celou kauzou sa veľmi často spomína zákon „SAPIN II“ č. 2016-1691 z decembra 2016, ktorý zúžil možnosť úvahy pre sudcov pri udeľovaní trestov a stanovil obligatórnu stratu pasívneho volebného práva v prípade porušenia daného zákona. Keďže však všetky trestné činy Marine Le Pen nastali ešte pred účinnosťou daného zákona, závisela strata pasívneho volebného práva od voľnej úvahy sudcov. Oveľa vážnejšia však bola aplikácia neodkladných účinkov rozhodnutia, čo viedlo k tomu, že strata pasívneho volebného práva pre Marine Le Pen sa stala účinnou bez ohľadu na využitie opravných prostriedkov voči rozhodnutiu. Tu sa súd rozhodol použiť daný inštitút kvôli „ohrozeniu demokratického verejného poriadku“ a tiež kvôli riziku opakovaného protiprávneho konania. Otázkou je, prečo súd aplikoval neodkladné účinky straty volebného práva práve voči Marine Le Pen, ktorá už od roku 2017 nie je poslankyňou EP a od 2022 ani predsedníčkou strany RN, čiže možnosť recidívy je veľmi otázna. Rovnako problematický je aj pojem „demokratický verejný poriadok“, čo sudcovia spájali s tým, že konanie političky môže ohroziť dôveru verejnosti v demokratické procesy. To celé umocňuje podozrenie, že cieľom rozhodnutia bolo vylúčiť Marine Le Pen z volebnej súťaže. Je však otázne, ako rýchlo dospeje k rozhodnutiu druhostupňový Odvolací súd v Paríži a či zruší jej stratu pasívneho volebného práva. Inak bude kvôli neodkladným účinkom prvostupňového rozhodnutia z prezidentských volieb v roku 2027 vylúčená.

Škoda a poškodení?

S uvedeným trestným konaním sa veľmi úzko spája otázka, či a komu v danej súvislosti vznikla škoda a kto bol vlastne poškodený. Formálne mala škoda vzniknúť pre EP, pretože ten uzavieral zmluvu s asistentami europoslancov, ktorí podľa názoru súdu neposkytli plnenia podľa zmluvy. Samotní europoslanci, ktorým mali asistenti pomáhať, sa pritom nedomnievali, že by pôsobením asistentov v Paríži vznikla nejaká škoda im samotným. Teoreticky by asistenti mohli chodiť po inštitúciách EÚ či sedieť v parlamentnej knižnici, kde by ich poslanci aktuálne nepotrebovali a EP by ich aj tak platil bez ohľadu na vykonanú prácu. V takomto prípade by teda škoda formálne nevznikla. Pri odvedení reálnej práce pre FN v Paríži, ktorá europoslancom pomohla napr. k znovuzvoleniu, však škoda vzniknúť mala. Dôležité tiež je, že na rozdiel od iných inštitúcií EÚ nie je EP reálnym centrom moci. Poslanci dokonca nemajú ani len možnosť legislatívnej iniciatívy, teda nemôžu navrhovať právne akty. Tým pádom ani asistenti europoslancov nemôžu vykonávať najtradičnejšiu parlamentnú prácu, ktorá spočíva v príprave nových právnych predpisov. Faktom tiež je, že strana FN bola v rokoch údajnej sprenevery ostatnými politickými stranami vylúčená z mnohých rozhodovacích procesov a zapojenie jej poslaneckých asistentov do prípravy rôznych nezáväzných rezolúcií či do iných parlamentných činností tak nebolo vždy zmysluplné.

V kauze Marine Le Pen a FN ide aj o otázku, nakoľko môžu asistenti europoslancov, platení z prostriedkov EP, vykonávať inú prácu než je zmluvne stanovená práca pre europoslancov. Podľa niektorých prieskumov sa podobného konania dopúšťa asi pätina poslancov a ich asistentov v EP. Nie je pritom vôbec jednoduché oddeliť prácu asistenta poslanca v Bruseli či Štrasburgu a v domovskej krajine, pretože práve v domovskej krajine sa uskutočňuje kontakt europoslanca s jeho voličmi a rozhoduje sa o jeho politickej budúcnosti. Mimoriadne zaujímavé závery by sme dosiahli, keby sme štandardy, použité voči FN, aplikovali na slovenské pomery. Aj niektorí asistenti našich europoslancov pracujú skôr pre vlastné politické strany, a čosi podobné platí aj pre asistentov poslancov NR SR. V ich zmluvách sa hovorí o „výkone odborných a administratívnych služieb pre poslanca“, avšak mnohí z nich vykonávajú prácu pre politickú stranu mimo parlamentu, napr. v orgánoch samosprávy – i keď ich za to fakticky platí NR SR. Medzi asistentmi poslancov NR SR sa tiež ocitajú ľudia s viacerými funkciami, pri ktorých je otázne, či by mohli reálne stíhať prácu pre poslancov, hoci ich význam pre materskú stranu je očividný. Ako teda posudzovať právnu zodpovednosť v takýchto prípadoch? A dopúšťajú sa protiprávneho konania aj predsedovia slovenských politických strán, ktorí podobné praktiky akceptujú?

Rovnosť pred zákonom alebo politická justícia?

V prípade odsúdenia Marine Le Pen sa často uvádza, že vo Francúzsku boli v minulosti odsúdení aj ďalší významní politici. Faktom je, že odsúdení boli dokonca i bývalí prezidenti Jacques Chirac (1995 – 2007) a Nicolas Sarkozy(2007 – 2012). V ich prípade však k odsúdeniu prišlo až niekoľko rokov po ich odchode z funkcie a nemalo vplyv na volebné procesy. Často spomínaným príkladom bol aj Francois Fillon, premiér z rokov 2007 – 2012, ktorý však po neúspechu v prezidentských voľbách v roku 2017 odišiel pracovať pre finančnú skupinu Tikehau Capital. Pre neho ako politika na dôchodku však strata pasívneho volebného práva pri odsúdení z roku 2022 za fiktívne pracovné pomery tiež neznamenala reálny problém. Samozrejme, k odsúdeniam prišlo aj v prípade aktívnych politikov. Jedným z nich bol Allain Juppé, premiér z rokov 1995 – 1997, ktorý bol v roku 2004 odsúdený o. i. na 10 rokov straty pasívneho volebného práva, ale bez bezodkladného účinku. Druhostupňový súd mu však znížil túto sadzbu na 1 rok, a tak už v roku 2006 opäť kandidoval za poslanca. Za veľmi podobné trestné činy ako Marine Le Pen bol stíhaný aj súčasný francúzsky premiér François Bayrou, nakoniec však nebol odsúdený. Naopak, jedným z odsúdených politikov bol Jerome Cahuzac, ktorý pôsobil niekoľko mesiacov ako minister pre rozpočet, ale v roku 2016 dostal za daňové trestné činy na prvom stupni trest odňatia slobody na tri roky a stratu pasívneho volebného práva na päť rokov (po odvolaní znížené). Daný politik však už bol v čase svojho trestného procesu zdiskreditovaný a prakticky nevoliteľný.

Trochu inak to bolo v prípade Christine Lagarde, ktorá vo Francúzsku viedla rôzne ministerstvá a v roku 2015 sa stala generálnou riaditeľkou Medzinárodného menového fondu (MMF). Jej kauza súvisela s arbitrážou, ktorú voči Francúzsku viedol známy oligarcha Bernard Tapie. Tá v roku 2008 rozhodla o priznaní 405 miliónov eur pre oligarchu. Mnohé arbitráže o ochrane investícií sú však veľmi problematické a práve táto bola na prvý pohľad pochybná. Vtedajšia ministerka financií Christine Lagarde však nezohľadnila právny názor zamestnancov ministerstva, nevyužila proti arbitráži právne prostriedky, a tým pripravila Francúzsko o 405 miliónov eur. V roku 2016 francúzsky súd vyhlásil neplatnosť arbitráže a nariadil vrátenie celej sumy i s úrokmi. Voči Christine Lagarde sa začalo trestné konanie ešte v roku 2011 a v decembri 2016 bola odsúdená: súd ju uznal vinnou z nedbanlivosti pri správe cudzieho majetku, ale nebol jej udelený trest. Naopak, pokračovala vo funkcii generálnej riaditeľky MMF, a to napriek súdnemu rozhodnutiu.

Treba sa oprávnene pýtať, či odsúdenie Marine Le Pen je dôkazom rovnosti pred zákonom alebo príkladom politickej justície. Rovnosť pred zákonom je nepochybne dôležitá, v prípade známej političky však existujú niektoré podstatné odlišnosti. Predovšetkým, vyššie spomínané odsúdenia nezmenili pomer politických síl vo volebnej súťaži, pretože odsúdení boli buď politici na dôchodku alebo bez reálnej šance na víťazstvo vo voľbách. Naopak, Marine Le Pen je favoritkou prezidentských volieb v roku 2027 a reprezentantkou antisystému, ktorý sa vládnuce elity pokúšajú zastaviť. V minulosti sa napr. veľké francúzske banky tajne dohodli, že strane FN (RN) neposkytnú pôžičku pre voľby do EP v roku 2014. Podobný postup bánk bol v zjavnom rozpore s ochranou spotrebiteľa, ale ani tým sa nepodarilo Marine Le Pen eliminovať. Politička sa totiž obrátila na banku FCRB s ruským kapitálom, ktorá jej úver legálne poskytla. Hoci sa vďaka tomu stala pre médiá „ruskou agentkou“. Na druhej strane ale platí, že aj v prípade, ak by politička nekandidovala za prezidentku, môže strana RN postaviť iného uchádzača. Často sa spomína najmä súčasný predseda strany Jordan Bardella – ten má však podstatne menej skúsenosti a je všeobecne menej známy, čo môže zohrať určitú úlohu vo voľbách. Potenciálnym riešením pre spoločenský zmier by mohla byť i prezidentská amnestia pre Marine Le Pen, aspoň pri treste straty pasívneho volebného práva – to sa však v súčasnej rozdelenej spoločnosti očakávať nedá.

Budúcnosť demokracie?

Na záver možno konštatovať, že rozhodnutie proti Marine Le Pen opäť oživilo diskusiu o reálnosti demokratických procesov v súčasnej Európe. Vo Francúzsku sa tieto otázky objavili už po parlamentných voľbách v roku 2024. Víťazom sa stala ľavicová koalícia, ktorú vedie protisystémový politik Jean-Luc Mélenchon. V Národnom zhromaždení s 577 členmi získala 182 mandátov, zatiaľ čo RN vedená Marine Le Pen 143. Naopak, systémové sily reprezentuje centristická koalícia okolo Emanuela Macrona, ktorá získala 168 mandátov. Voliči teda v daných voľbách vyjadrili silnú túžbu po zmene, tá však nenastala a vo Francúzsku už skoro rok vládne menšinová vláda – v rozpore so želaním väčšiny občanov. Dôvodom takého stavu sú hlboké rozpory medzi troma veľkými politickými silami v parlamente, ktoré efektívne využíva centristický prezident. Ak by však zvíťazil protisystémový kandidát aj v prezidentských voľbách 2027, súčasný status quo by bol reálne ohrozený. Hlavnými vyzývateľmi centristického kandidáta v roku 2027 by pritom mali byť nesystémoví politici Marine Le Pen a Jean-Luc Mélenchon, podobne ako pri voľbách v roku 2022. Obaja sa uchádzajú o protestné hlasy, ktorých je vo Francúzsku stále viac. Vyradenie Marine Le Pen by na prvý pohľad mohlo byť dobrou správou pre Jean-Luca Mélenchona a systémová ľavica od neho očakávala podporu pre odsúdenie. Jeho postoj voči rozhodnutiu súdu však bol skôr skeptický a hoci Marine Le Pen skritizoval, uviedol: „Nepoddajné Francúzsko by nikdy nepoužilo súd ako prostriedok, aby sa zbavilo RN.“ Treba tiež dodať, že aj samotný Jean-Luc Mélenchon už bol vyšetrovaný pre podobné podozrenia.

Zasahovanie súdnej moci do volebných procesov však zďaleka nie je iba francúzsky problém. Mnohí Európania si uvedomujú, že EÚ a jej členské štáty nejdú správnym smerom a súčasný politický a ekonomický systém neprispieva k blahobytu a rozvoju ich krajín. Preto volia tie politické subjekty, ktoré sľubujú zmenu. Na druhej strane ale cítiť, že vládnuca oligarchia sa pokúša udržať existujúci status quo v meniacom sa svete a zabrániť systémovým zmenám. Jednou z jej možností je využívanie núdzového stavu alebo atmosféry ohrozenia v čase vojny. V hlboko rozdelenej spoločnosti, ovládanej strachom, je potom eliminácia politického protivníka – absolútneho zla – dôležitejšia než dodržiavanie demokratických pravidiel. Ďalšou z možností pre vládnucu oligarchiu je modifikácia volebných procesov prostredníctvom súdnej moci. Súdna moc má výhodu, že jej reprezentanti sa nemusia legitimizovať prostredníctvom opakujúcich sa volieb, hoci ich možno tiež ovplyvniť, napr. cez výberové konanie alebo tlak mimovládneho sektora (pozri TU). Takisto je možné vytvárať nové súdne orgány, napr. na boj proti korupcii, kde sa skoncentrujú sudcovia so „správnym názorom“, ktorí budú ochotnejší konať v súlade so záujmami vládnucej oligarchie. Tá sa pritom i pri pochybných rozhodnutiach sudcov môže odvolať na ich formálne garantovanú „nezávislosť“. Zdá sa, že vysporiadanie sa s rizikom súdnych zásahov do volieb bude kľúčovou výzvou pre európsku demokraciu v nasledujúcich rokoch.

Doc. JUDr. Branislav Fábry, PhD, Právnická fakulta UK

Tento príspevok bol pôvodne publikovaný na www.noveslovo.eu

Článok pôvodne vyšiel na portáli pravnelisty.sk