Môj profil 
Predplatné
Bratislava 8. apríla 2019 (HSP/Foto:Ivan Lehotský)
Dňa 4. apríla 1949, teda práve pred 70 rokmi bola založená Organizácia severoatlantickej zmluvy, anglicky North Atlantic Treaty Organization, skrátene NATO. Vznikla údajne ako obranný pakt, ale bránila sa vo svojej histórii vôbec niekedy?
NATO sa prezentuje ako z vojenského hľadiska jediná organizácia kolektívnej obrany vo svete, keď jej členské krajiny si formálne zachovávajú suverenitu a nezávislosť. Za svoje hlavné ohrozenie „obranný pakt“ NATO označuje Rusko, ktoré má šesťkrát menej obyvateľov a dvadsaťkrát menší vojenský rozpočet ako krajiny NATO spolu. Aj preto dokonca aj na Západe mnohí politici otvorene hovoria o tom, že NATO je prežitkom a malo by byť zrušené. Na druhej strane však Európa ako celok by mala mať nejako vyriešenú aj svoju obranu, a teda iste nie je zlou myšlienkou mať nejaký spoločný vojenský (ale skutočne len obranný) systém – ibaže určite bez zaoceánskej líšky v kuríne.
NATO vraj vzniklo ako reakcia Západu na eskaláciu napätia zo strany ZSSR. Pravda je však taká, že Sovietsky zväz v tých časoch, a ani potom v princípe neurobil nič, čo by už predtým nebolo dohodnuté na konferencii v Jalte – sféry vplyvu boli jasne dohodnuté a neboli to Rusi, kto ich napokon porušil.
O tom, kto je útočník a kto sa iba bránil, najlepšie svedčí fakt, že Varšavská zmluva ako protiváha NATO vznikla až v máji 1955. Varšavská zmluva bola rozpustená v roku 1991, avšak NATO stále existuje a expanduje. Od čias zrušenia Varšavskej zmluvy, napriek prísľubom, že sa nebude rozširovať ďalej na východ, sa NATO rozšírilo o takmer všetky východoeurópske krajiny a dokonca aj tri pobaltské štáty, ktoré boli predtým súčasťou Sovietskeho zväzu.
Podaktorí vravia, že vraj NATO sa šíri čoraz ďalej smerom na východ preto, lebo si to želajú tie krajiny. Čo k tomu povedať… nuž, veď ani bratské armády v roku 1968 do Československa neprišli bez pozvania.
Zástancovia myšlienky, že NATO je obranným paktom, však len ťažko vysvetľujú počínanie NATO počas jeho histórie. Bezprecedentná agresia členských krajín voči Juhoslávii (a následné vybudovanie mamutej vojenskej základne v Kosove) rozpútaná na základe lži o Srebrenici, agresia členských krajín voči Iraku s vyše pol miliónom obetí, rozpútaná na základe lži o Saddámových chemických zbraniach, zástupná vojna členských krajín v Sýrii na základe lži o Asadových chemických zbraniach, farebná revolúcia na Ukrajine na základe lži o strelcoch z Majdanu, rozvrátenie Líbye, Afganistanu, Sudánu…
Písali sme tu o tom už veľakrát: na začiatku ich pôsobenia je lož a na konci agresia, utrpenie a smrť, to je praktická vizitka zahraničnej politiky Spojených štátov, ktorej nástrojom je aj organizácia NATO. Bolo by veľmi pokrytecké tvrdiť, že veď tie zločiny predsa nepácha NATO, ale iba Spojené štáty – pravda je totiž taká, že NATO, hoci sa tvári ako kolektívna obranná asociácia, v skutočnosti nie je ničím iným, než nástrojom imperiálnej politiky Spojených štátov, ktoré v NATO absolútne dominujú.
Kto by azda mal v tomto smere nejaké ilúzie, možno mu ich vezme vyjadrenie Jozefa Banáša, bývalého viceprezidenta parlamentného zhromaždenia NATO (to bolo čosi ako parlament NATO). Na otázku Hlavných správ, ako to v NATO chodilo počas jeho pôsobenia – bolo to v rokoch 2003 až 2006, avšak niet dôvodu domnievať sa, že sa to odvtedy principiálne zmenilo – Banáš povedal: „Bol som v tej funkcii asi dvaapol roka a podľa mojich skúseností to v NATO funguje asi tak ako vo Varšavskej zmluve: k nejakej téme je diskusia, potom sa diskusia uzavrie, americký vyslanec povie, čo si on o tom myslí, potom sa dá hlasovať, všetci sa pozrú ako hlasuje Američan a je odhlasované. Takto to bývalo aj za Varšavskej zmluvy, iba sa hlasovalo podľa sovietskeho predstaviteľa a takáto istá je aj vnútorná demokracia v NATO. NATO je oficiálne obranný pakt, ale reálne, kto nás ohrozuje?“ (celý rozhovor nájdete tu)
Snaha o expanziu, konečnú porážku geopolitických súperov a trvalú globálnu dominanciu, to je hlavným motívom amerických snáh, a teda je aj vyšším princípom existencie a pôsobenia organizácie NATO. Pochybovať o tom môžu azda iba tí, ktorí veria, že NATO je obranným paktom. A pred čím nás vlastne chráni? Skúsenosti z iných európskych krajín ukazujú, že nás neuchráni pred nájazdmi votrelcov ani pred prípadným konfliktom so susedmi. Ostáva teda ešte tretia možnosť: že nás má ochrániť pred tým, aby sme sa náhodou nestali členmi nejakého iného globálneho obranného systému.
A vlastne je tu ešte ďalšia možnosť, štvrtá. A síce, že NATO vôbec nemá chrániť nás – že má chrániť niekoho záujmy pred nami samotnými…
Ivan Lehotský
.jpg)
