Až 59 percent Slovákov hodnotí politické pôsobenie USA v Európe a vo svete negatívne a 60 percent si myslí, že NATO je pre USA prostriedok na ovládanie malých krajín. Pozitívnemu obrazu Ruska vo vedomí  Slovákov sa venoval denník Sme 8. septembra v dvoch osobitných článkoch  s citáciami niektorých politológov, najmä známeho rusofóba Alexandra Dulebu a mimoriadne disponovanej „odborníčky“ na zahraničnú politiku Magdy Vášáryovej.

Viacerí sociológovia sa zamýšľajú nad fenoménom proruskej orientácie väčšiny slovenského národa a odpoveď hľadajú jedni v štúrovskej histórii, iní v názoroch na vojenské intervencie USA a transatlantickej aliancie v rôznych častiach sveta. Bývalá diplomatka Vášáryová príčinu vidí dokonca v naivite Slovákov, ktorí ani za štvrťstoročie vraj „nepochopili, čo pre nás znamená členstvo v NATO.“

Aj Duleba sa domnieva, že sme v zahraničnej politike naivní a vinu zvaľuje na politikov, ktorí neboli schopní diskutovať o veciach zahraničnej politiky. Slováci sa vraj cítia morálnejší, ak odmietajú vojenské zásahy v zahraničí. Pre tohto pána je príznačné, že agresiu nazýva vojenským zásahom, ktorý je podľa jemu podobných havloidov nutný humanitárny akt s cieľom nastolenia demokracie v nedemokratických čiže neposlušných štátoch.

Podľa SME je zarážajúce, že sa na Slovensku hovorí o neutralite, ktorá je „jedným z kľúčových príbehov ruskej propagandy.“ Samozrejme, takéto tvrdenie je hlúposť v zmysle známeho príslovia: „Čo sa babe zachcelo, to sa babe prisnilo.“ Vzťah Slovákov k Rusom určuje do veľkej miery slovanská mentálna príbuznosť a spoločná historická pamäť.

Protiruskej mediálnej propagande, z ktorej je dnes každý normálny človek otrávený, sa na Slovensku nikdy dlhodobo nedarilo. Aj potlačenie Pražskej jari armádou Varšavskej zmluvy a dvadsaťročné obdobie prítomnosti sovietskych vojsk v ČSFR sa dnes vníma v kontexte studenej vojny a politiky brežnevovského vedenia Sovietskeho zväzu, nie ako výsledok vôle ruského ľudu, ktorý si v čase tzv. totality tiež vytrpel svoje.

Vojnové udalosti konca 20. a začiatku 21. storočia chápu Slováci (a nielen oni) ako ozbrojené zasahovanie USA a NATO do suverenity mnohých štátov na Balkáne, v Afrike a na Blízkom východe. Cynické vojnové dobrodružstvá a nezmyselné bombardovanie Juhoslávie, Líbye, Iraku, v záujme hegemónie zámorskej veľmoci nerozpútali Rusi, ale Američania a Severoamerická aliancia.

Na pochopenie týchto udalostí nevplývala a ani nemusela vplývať ruská propaganda, ale všeobecne lepšia internetová informovanosť národa, ktoré nedokázalo infikovať mediálne vymývanie mozgov a protiruská agenda niektorých politikov či mimovládnych organizácií.

To, že Slováci neakceptujú akékoľvek použitie sily vrátane ozbrojených akcií NATO, je chvályhodná vlastnosť, ktorú môžu vyčítať národu len prihlúpli alebo naverbovaní nactiutŕhači ako herečka Vášáryová, bývalý marxista Mesežnikov, prezident Kiska, istý aktivista Smatana a iné obskúrne figúrky na našom politickom hryzovisku.

Rusofóbovia už ťahajú na Slovensku za kratší koniec. A to je dobrý, pre niekoho prekvapujúci výsledok posledného agentúrneho prieskumu. S Rusmi nás spája stáročné povedomie slovanstva, príbuzný jazyk, ktorého spoločným základom bola liturgická reč sv. Cyrila a Metoda. Na rozdiel od iných európskych jazykových skupín (germánskych, románskych, baltských) slovanské jazyky sú si najviac podobné.

Tristo miliónov členov slovanskej kresťanskej civilizácie má k sebe dosiaľ oveľa bližšie ako iné rodiny národov. Preto je pre rozsievačov globálneho chaosu potrebné zasievať jablko sváru medzi Slovanov, preto je rusofóbia pre ich zámery dôležitým prostriedkom ovládania národov.

Slováci patria k tým národom, ktoré emocionálne i pragmaticky pochopili, čo znamená členstvo v NATO a prečo uprednostňujú Rusov pred Američanmi. Začínajú to chápať aj Nemci, pravdaže, okrem Angely Merkelovej a niektorých pomätených, nenávistných dušičiek u nás doma. Môžeme byť hrdí, že väčšina nášho národa si zachovala v tomto chaotickom a na pravdu skúpom svete zdravý sedliacky rozum.

Ľudovít Števko

Anketa: Podľa prieskumov majú Slováci k Rusom najbližší vzťah z okolitých národov. Čo myslíte, prečo je to tak, a ako to hodnotíte?

Ján Čarnogurský, predseda Slovensko-ruskej spoločnosti:

Vzťah Slovákov a Rusov musí mať dávnu tradíciu, ktorej počiatky ani nedovidíme. V Nestorovej kronike sa píše, že pôvodne všetci Slovania žili pri Dunaji, potom sa rozišli a len niektorí zostali žiť pri Dunaji. Kollárova Slávy dcera s veršom: „…o mocné to opri se dubisko…“ vyšla skoro pred dvesto rokmi. Ľudovít Štúr vyzval, aby sme sa stali samostatným kniežatstvom v rámci Ruskej ríše. Dokonca Andrej Hlinka sa vo väzení v Szegedíne začal učiť po rusky. Gustáv Husák napísal do Moskvy v roku 1944, že Slováci by dali prednosť stať sa sovietskou zväzovou republikou. Sme skôr malý národ a vidina silnej ruskej opory by urobila koniec ústrkom od iných malých národov.

Ondrej 4. (Zimka), akademický sochár:

Pochádzame z jedného prapôvodného slovanského národa, na ktorom náš (ne)priateľ neustále uplatňuje staré heslo “Rozdeľuj a panuj!” To, že neoficiálne udržujeme duševné, ale aj praktické spojenectvo, je nielen dobré, ale v podstate nevyhnutné pre zachovanie nás Slovanov.

Roman Michelko, politológ a vydavateľ:

Som rád, že napriek rusofóbnej propagande mainstreemových médií nemá hrubozrnná demagógia na slovenských obyvateľov zásadnejší vplyv. Je to asi preto, že Slovensko bolo tradične rusofilné. Jedným z vysvetlení nášho dobrého vzťahu k Rusku je aj to, že povestnú okupáciu po roku 1968 väčšina Slovákov nevníma  ako krivdu zo strany Rusov, ale konkrétnych politikov, ktorí vtedy vládli v Kremli. Značné sympatie iste vyvoláva aj skutočnosť, že za posledných 25 rokov sme mali podobný vývoj aj v oblasti  obrovskych majetkových transferov. Putin však ruských oligarchov skrotil a obmedzil ich vplyv na politiku, na čo slovenskí občania doma ešte len čakajú.

Juraj Sarvaš, herec a režisér:

Okrem spoločného slovanského pôvodu nás spája aj história a kultúra. V najťažších chvíľach nášho národa to boli veľké ruské duchovné osobnosti, ktoré nám dodávali silu. Napríklad Štúr udržiaval čulé kultúrne styky so Sreznevskim, Sládkovič sa stretával s Boďanským, Vajanský bol niekoľkokrát v Rusku a mal vynikajúci vzťah s Lamanským. Vždy, keď prídem do Ruska, zažívam neuveriteľne srdečné prijatia a zakaždým som prekvapený, že tento veľký ruský národ s bohatou kultúrnou históriou sa vie uznanlivo skloniť pred malým päťmiliónovým národom.

Maroš Smolec, správca Matice slovenskej:

Dôvodom sú prieniky slovenskej a ruskej histórie, napriek tomu, že neboli jednoduché. Rusi sa snažili Slovákom vždy pomáhať. Markantnejšie sa začali prejavovať pri iniciatívach štúrovcov o akceptáciu slovenského národa ako politického národa v Rakúskej monarchii. Nasledujúce krízové historické udalosti Európy ako 1. a 2. svetová vojna našu spolupatričnosť potvrdili. V rakúskych uniformách slovenskí vojaci rýchlo pochopili, že nedokážu bojovať proti slovanským bratom. Počas 2. svetovej vojny Slováci dokonca zaútočili po boku Tretej ríše proti Rusku. Naše brigády však veľmi rýchlo generáli stiahli z ruského územia. Naša spolupatričnosť vyplýva aj z genetiky – z charakterových vlastností ruského a slovenského človeka. Po vyše 160 rokoch sa podľa mňa napĺňa Štúrova vízia, že napokon sa budeme musieť ukryť pod krídla ruského orla pred mimoeurópskymi a protikresťanskými atakmi globalizovaného sveta.

Ľuboš Blaha, poslanec NR SR:

Slováci vnímajú Rusov v prvom rade ako osloboditeľov od fašizmu v 2. svetovej vojne. Zásluhu Červenej armády nikto nemôže zmazať. Pravicových aj ľavicových obdivovateľov Ruska spája fakt, že táto veľmoc symbolizuje určitý odpor k západnej individualistickej a liberálnej tradícii, ktorá v tomto priestore nemá takú intelektuálnu silu ako v Západnej Európe či v USA. Obdiv k Rusku súvisí určite aj s nádhernou kultúrou, počnúc Dostojevskim či Čajkovskim a končiac Alexandrovcami. Rusko v sebe má čosi magické a kus tejto mágie pôsobí aj na Slovákov. Na rozdiel od Poľska nemáme voči Rusku nijaké hlboké historické resentimenty, možno s výnimkou roka 1968, ktorý sa však odohral v úplne špecifickom geopolitickom rozpoložení. Pre väčšinu Slovákov Rusko nikdy nebude nepriateľ, práve naopak.

Eva Kristinová, herečka

Naše vzájomné vzťahy majú dlhodobú tradíciu. Slovenskí velikáni boli nielen písomne napojení na osobnosti ruskej vedy a literatúry. Diela velikánov ruskej literatúry, rovnako ako ruské ľudové rozprávky boli u nás vždy hojne prekladané. Dokonca aj v časoch prvej Slovenskej republiky, teda v časoch takzvaného vojnového klérofašistického slovenského štátu. Povedané jednou vetou: Sme si prirodzene blízki bez ohľadu na okolnosti, v ktorých žijeme.

Andrej Mišanek, výtvarník a karikaturista:

Nie všetci Slováci majú pozitívny vzťah k Rusku a Rusom. Na rozdiel od Rusov, medzi ktorými niet slovakofóba. Väčšinovo tu však existuje neidentifikovateľná iracionálna vnútorná spriaznenosť. Nehovoriac o povedomí slovanského národa, jazykovej príbuznosti, ruskej kultúre…Pre mňa je ruský národ ten pravý  “spravodlivý medzi národmi“. Je veľkou nádejou pre život sveta, cestou svetla viery a lásky, záchranou pred hroziacou kataklizmou.

Ján Berky Mrenica, hudobník:

Sme si blízki etnicky, jazykovo, oba národy si ctia svoju históriu, tradície, kultúru vrátane láske k folklóru. Ja ako huslista obdivujem ruskú husľovú školu. Mnohí Slováci nezabúdajú na to, kto nás v roku 1945 oslobodil. Na rozdiel od mnohých médií Slováci nevnímajú Rusko ako geopolitickú či vojenskú hrozbu, naopak, sympatizujú s ním. Mnoho ľudí má už po krk amerikanizmov, či už v reči, hudbe, nepáčia sa im nanútené americké sviatky… Asi aj preto s nádejou upierajú svoj pohľad na Rusko.

Článok vyšiel na portáli napalete.sk