1945 – 1991 – 2008

Mojou najväčšou výzvou nie je predpovedať nasledujúcich 100 rokov. Je to vymyslieť, ako pre všetko na svete, vám môžem povedať niečo, čo ste ešte nečítali. Chcem sa však pokúsiť o vysvetlenie, ako sme sa dostali do súčasnosti, pretože sme na veľmi čudnom mieste. Nielen v Spojených štátoch, ale aj globálne. Prebieha závažný posun, tektonický posun aj so škrípaním a hlukom. Pozorovať ako to prebieha, je ako sledovať operu. Chcel by som vysvetliť, čo sa vlastne stalo.

To, čo sa naozaj stalo, určujú tri dátumy. V roku 1945 je koniec 2. svetovej vojny a v praktickom zmysle je to aj koniec európskeho veku. Európa bola okupovaná. Okupovali ju Američania. Okupovali ju Sovieti. Ale celá štruktúra sveta sa zmenila, sčasti z nevyhnutnosti a sčasti v dôsledku ideológie Spojených štátov.

Druhým dátumom je rok 1991. V roku 1991 sa stala celá kopa vecí, ktoré si prejdeme, ale snáď najdôležitejší je pád Sovietskeho zväzu. A ten sa ďalej rozšíril. To, čo vyzeralo ako rozšírenie Európy, premenilo sa na tlak, ktorý nakoniec rozbil Európu, som o tom presvedčený.

A nakoniec rok 2008, pretože v roku 2008, keď sa na to pozeráme spätne v retrospektíve, sa skončila jedna celá éra – obdobie od 2. svetovej vojny.

Internacionalizmus, multilateralizmus, technokracia

Koniec 2. svetovej vojny inicioval tri veci: internacionalistickú ideológiu, ktorá tvrdila, že problémom sveta je nacionalizmus, a preto multinacionalizmus nás ochráni pre ďalšou vojnou, akou bola 2. svetová. Po druhé, niečo trochu odlišné – multilateralizmus. Bola to viera, že medzinárodné organizácie od OSN cez NATO po všetky existujúce inštitúcie by mohli byť nástrojom na prekonanie nacionalizmu a vytvorenie stabilného svetového poriadku, založeného na medzinárodnom obchode, slobodnom obchode, opierajúceho sa o multilaterálne vojenské dohody. A treťou vecou, ktorá sa presadila, bola idea technokracie, ktorá sa vtedy tak nevolala, bola to však idea vlády expertov.

Takže, ak sa pozrieme na obdobie pred 2. svetovou vojnou z hľadiska roku 1945, jedným z problémov bolo to, že ľudia, ktorí vládli, boli nekompetentní. A zoznam nekompetentnosti by mohol byť veľmi dlhý, začnete s Francúzmi, potom Američanmi, ktorí nechápu, čo bol Mníchov, a tak sa dá pokračovať ďalej a ďalej.

Takže existovala viera vo dve veci, či vlastne v tri. Po prvé, zásluha. Vláda tými, ktorí sú kvalifikovaní na vládnutie. Po druhé, renomé, čo vidíme na našom Najvyššom súde. Mávali sme tam Johna Marshalla a Earla Warrena, ktorí boli veľmi múdri muži a teraz máme iba ľudí z Harvardu a Yale. Toto je však dôležitá vec. Keď Hilary Clintonová povedala, nikto nemá také CV ako ja, táto idea bola na jednej strane rovnice, že tí, ktorí majú takéto CV, sú kvalifikovaní na vládnutie. Tak kde by ste do toho vložili Abrahama Lincolna? Alebo Georgea Washingtona? Toto bola prevratná zmena. Prebehla v Spojených štátoch a rozšírila sa aj vzhľadom na to, čo urobili Spojené štáty na konci 2. svetovej vojny.

Vznik strednej triedy: Z frontu na univerzity

Na konci 2. svetovej vojny povedali, že všetci vojaci sa musia vrátiť domov. A pri toľkých vojakoch budeme mať masívnu nezamestnanosť. A my nesmieme mať masívnu nezamestnanosť, pretože sme sa práve vyhrabali z depresie a tomu sa treba vyhnúť. A tak sme prišli so Zákonom o vojakoch (GI Bill). V tomto zákone sme umožnili každému, kto slúžil v armáde, čo boli vlastne všetci dvadsiatnici, študovať na univerzite, a to nielen zadarmo, ale ešte aj dostali zaplatené. Dôvod vytvorenia takéhoto systému nebola vôbec láska k vedomostiam. Išlo predovšetkým o to, aby sa nedostali na pracovný trh. Výsledkom však bolo, že sme mali v Spojených štátoch prvú profesionalizovanú triedu – profesionalizovanú a s renomé. V Spojených štátoch – a neskôr sa to rozšírilo rôznymi spôsobmi do Európy a iných krajín – sme vytvorili triedu ľudí, ktorí boli kvalifikovaní vlastníctvom diplomu a stali sme sa posadnutí kvalifikáciami ľudí.

Vychádzalo sa z predpokladu, že teraz sme si vyriešili základný problém, ktorý bol pred 2. svetovou vojnou, a to nedostatok kvalifikovaných ľudí. A tak sme vytvorili triedu, ktorá bola neobyčajne produktívna a kreatívna, bola prvou skutočnou strednou triedou v Spojených štátoch. Profesionálnou triedou, ktorá vytvorila predmestia, ktorá vytvorila veľa z toho, čo sú dnes moderné korporácie a tak ďalej. Bolo to nezvyčajné. Keď sa hovorí o tej najslávnejšej generácii, myslí sa generácia depresie, generácia 2. svetovej vojny. Nehovorí sa o tom, čo táto generácia urobila potom, pretože práve oni to boli, kto transformoval medicínu, zákony, korporácie. Vniesli do korporácií disciplínu, ktorú sa naučili v armáde. Bola to obrovská zmena a pretože Spojené štáty boli teraz ťažiskom globálnej kultúry – Európa bola v ruinách, Čína ešte len vznikala – stala sa svetovým štandardom. Vláda tých, ktorí majú “teachnae” , pochopenie, ako by mali veci byť a schopnosť to realizovať.

Samozrejme, rok 1991 nebol iba rokom pádu Sovietskeho zväzu. Bol to tiež rok kolapsu japonského ekonomického zázraku. Japonci boli, samozrejme, tí ľudia, ktorí chceli prevziať úlohu Spojených štátov, predbehnúť ich, každý potom bude hovoriť po japonsky a všetci budeme stáť v kruhu držiac sa za ruky v krúžkoch kvality. Museli by ste žiť vtedy, nebolo to však o nič smiešnejšie ako tvrdenie, že Čína prekoná Spojené štáty. Bolo to nedorozumenie, ak chcete. Bol to však ten rok, kedy Japonsko upadlo. Bol to takisto rok námestia Tienanmen, kde sa rozhodlo, že Čína je komunistickou krajinou, bude sa však zapájať do trhových činností, keď jej to bude vyhovovať. Taktiež to bol rok Púštnej búrky, ktorá pripravila pôdu pre všetko, čo vidíme dnes, pretože z Púštnej búrky vzišla Al-Káida. Z Púštnej búrky vzišiel pocit, že imperialistická prítomnosť sa musí skončiť a že dokonca aj Sadám je lepší ako obrovská koalícia pol milióna vojakov nasadených na spečatenie osudu Kuvajtu. Chcem povedať, predstavte si tú bezmocnosť, ktorá hrozila. Sadám vtrhne do Kuvajtu. Existujú iné krajiny, ktoré dokážu poraziť Sadáma, ale Američania vedú obrovskú koalíciu, vrátane Poliakov a všetkých možných neislamských krajín na to, aby dali situáciu do poriadku.

A toto nám dáva moderný svet. Naozaj to vytvorilo rámec moderného sveta. Vytvorilo to rámec Stredného východu, 1991. Vytvorilo to rámec pre Áziu a pre to, ako to bude fungovať ďalšiu generáciu. Vytvorilo to rámec pre to, čo sa malo stať v Európe v masívnom meradle – v roku 1914, v 1920 veľké krajiny vznikli z ruín európskych ríš, z Habsburskej ríše, z Romanovskej ríše, z ríše Hohenzollernovcov. Bolo to masívne rozšírenie nacionalizmu.

Nuž, teraz sa objavilo ďalšie masívne rozšírenie nacionalizmu, nielen vo východoeurópskych krajinách, ktoré sa oslobodili od sovietskej nadvlády, ale aj v Baltiku, Bielorusku, Ukrajine a na Kaukaze. To bola posledná druhá vlna. A rýchla reakcia na toto oslobodenie bola, samozrejme, dostaňme ich do NATO, a dostaňme ich do EÚ. Vychádzalo sa z idey, že sa nám tu pohybuje celá kopa voľných radikálov. Nacionalizmus je nebezpečný. Musia sa integrovať do multinacionálnych entít. A boli šťastní, že sa integrujú do multinacionálnych entít, pretože pochopili, že s tým prichádza prosperita a mier. Pretože ešte niečo iné sa stalo v roku 1991, Maastrichtská zmluva.

Podpísanie Maastrichtskej zmluvy, dohody implementovanej v roku 1992, vytvorilo rámec pre modernú Európsku úniu. Zmenilo ju zo spoločenstva voľného obchodu na kvázi-štát. Kvázi-štát, ktorý nikdy celkom nestanovil, aké sú limity suverenity národa a autority Európskej únie.

A do tohto tlačili stále viac štátov. Štáty, ktoré boli traumatizované, štáty, ktoré boli bez vedenia, štáty, ktoré nevedeli, ako si majú vládnuť, pretože si dlhý čas sami nevládli. A tu ako deus ex machina – vstúpte do EÚ, vstúpte do NATO, dajme všetkých v tomto regióne dohromady. To bola moderná Európa. Nikto nebol príliš malý, príliš zničený, príliš zmätený na to, aby ho vynechali.

Globálne nedorozumenie technokracie

V tomto zmysle v technokracii Európskej únie panovalo nesmierne presvedčenie, že to celé je otázka manažmentu. Ak sa dáme dokopy a naozaj premyslíme, ako zlepšíme týchto ľudí, tak sa všetci zlepšia. Idea je, že ak ich potreby a záujmy sú v základom rozpore s potrebami a záujmami Holandska, tak sa to dá uviesť do súladu. Totiž jedným z presvedčení technokracie je, že pôvodný národný záujem možno vždy zvládnuť, ak sa to premyslí, hoci niekedy to môže byť pravda.

Ale v čase mieru sa zdá, že je všetko možné. V čase mieru sa na to pozriete a poviete si, áno, budú problémy, ale to zvládneme. Rusko je inertné. Čína sa vynára, ale ešte nie naplno. Američania sú mierni. Stredný východ je mierový. Máme čas. Máme čas a máme priestor a celú vec dokážeme zvládnuť.

Spomínam si na jedného priateľa z Maďarska. On i ja sme stáli vo vani s horúcou vodou, mávali sme rukami a hádali sa po maďarsky na plné hrdlá, čo je spôsob, ako Maďari pokojne diskutujú o veciach. A v diskusii išlo o to, že on chcel vstúpiť do NATO. Tak som mu položil otázku. Koľko ste pripravení minúť na rozpočet obrany? On sa na mňa pozrel ako na zmyslov zbaveného. No možno som aj bol, ale išlo o to, že mu hovorím, toto je spojenectvo, aliancia. Musíte niečo urobiť. Jeho názor bol – nie, nie, nie, ja vstúpim a vy ma budete brániť. To bolo jednoducho nedorozumenie. Takto to bolo vo Varšavskej zmluve. Rusi nechceli, aby ste niečo robili, pretože ak by ste niečo robili, mohli by ste proti ním povstať. Američania chcú, aby ste niečo robili. To mu nedochádzalo, pritom to bol veľmi inteligentný chlapík, veľmi blízky vláde v tom čase. A on nechápal, že vojenské spojenectvo si vyžaduje vojenské záväzky.

Takže sme mali globálne nedorozumenie. Predpokladali sme, že ak sa technokrati racionálne pozrú na problém, integrujú Gruzínsko do Európskej únie, do NATO. Áno, budú rozpory, netreba sa však ponáhľať.

Verilo sa, že Rusi stratili svoje potreby. Už nepotrebovali nárazníkovú zónu. Všetko, čo teraz potrebovali, bol Goldman Sachs, aby prišiel a ukázal im ako si vzájomne kradnúť. A môžem vás ubezpečiť, Rusi nepotrebovali žiadne poučenia na to, ako kradnúť od vlády. Robia to už 50 rokov.

V roku 1991 sme mali, ako to ja volám, závratnú jar buržoázie. Bol to sen, že celý svet nechce nič iné, iba sa zaradiť do korporátneho sveta a zarábať peniaze. Odpoveďou bolo, áno, chceli to, ale tá fantastická cena, ktorú za toto Američania zaplatili, to oni nechceli zaplatiť. Cena, ktorú Američania zaplatili za túto ekonomiku, bola brutálna. Mám štyri deti, jedno žije vo Washingtone, jedno v Pennsylvánii, jedno v Kalifornii. Kde žije to štvrté? V New Yorku.

Aby ste toto vybudovali, potrebujete mať absolútnu mobilitu. Keď sa s niekým stretnem, poviem, čo robíte? V Európe povedia, odkiaľ ste? Niekedy, čo rodina? Ale tu – čo robíte? Ste identifikovaný tým, čo robíte a idete tam, kde musíte ísť, aby ste to robili. Nejdem do podrobností, ale cena technokracie je zbožňovanie technického. Je to veľmi vysoká cena. Každý to tak chcel. Sú ochotní zaplatiť túto cenu?

2008: Návrat Ruska do histórie

Nuž, toto boli problémy medzi 1991 a 2008. Toto sa však zvládalo pokojne. Vynašli človeka Davosu. A ľudia Davosu boli veľmi bohaté korporátne typy, ktoré mali na srdci najlepšie záujmy sveta a ktoré by šmahom ruky vytvorili výbor, čo by vyriešil všetky problémy. Toto bola idea technokracie. Ak idete do Davosu, tak je to stelesnená technokracia. My sme tí so zručnosťami a renomé. Sme plní dobrej vôle. Vieme, ako to zvládať.

V roku 2008 v priebehu siedmich týždňov sa stali veci, ktoré zmenili svet. Čo sa stalo? Po prvé, a hádam najdôležitejšie, nebola to finančná kríza. Bola to rusko-gruzínska vojna. Predstavovala totiž ruský návrat do histórie a potvrdila predpoklad, že kolaps Sovietskeho zväzu znamenal, že hospodárske srdce Eurázie je v mieri. Rusko sa znovu presadilo po Oranžovej revolúcii na Ukrajine a ukázalo svetu, že vie konať a NATO nemôže nič urobiť. Pretože NATO nemohlo niečo urobiť. A bol to odkaz nielen pre Gruzínsko – im o to Gruzínsko ani nešlo – bol to odkaz predovšetkým pre Kyjev. A toto je hodnota americkej záruky. Je to pravda, pretože aj keď sa stretli výbory a intenzívne o tom diskutovali, nenašiel sa nikto, kto by poslal vojenskú silu na ochranu Gruzínska. Nikto ani nemohol.

O sedem týždňov neskôr sa zrútili Lehman Brothers. Prečo? Pretože to je v kapitalizme nevyhnutný proces. Ľudia chcú niečo za nič. Konzervatívni investori povedali, chcem ďalšieho pol percenta na moje peniaze. A marketingové oddelenia bánk majú za úlohu dodať im to pol percento bez ďalšieho rizika. A ako to urobiť? Nájdením skupiny aktív, ktoré nemôžu zlyhať. Najprv to boli verejné dlhopisy v Spojených štátoch. Potom dlh tretieho sveta. Potom moje obľúbené stavebné sporenie a pôžičky. Stalo sa to trikrát a vždy sa predpokladalo, že toto je trieda aktív, ktorá nemôže zlyhať. Nuž, ceny bývania klesli. A zlyhalo to. A výsledkom bolo, že celý svet sa zapotácal. Prečo? Pre vzájomnú závislosť. Pre multilaterálne vzťahy. Tento vírus sa radikálne rozšíril po celom svete. Európania sa ma pýtali, ako ste mohli byť tak sprostí toto nám predať? Odpovedám, ako ste mohli byť tak sprostí a kupovať to?

Na tom však nezáležalo, pretože sme vytvorili medzinárodnú inštitúciu, v rámci ktorej všetci ľudia vzájomne hovorili, zdieľali všetky hodnoty, mali rovnaké informácie a všetci sa zúčastnili na tejto triede aktív.

A tak sme zrazu objavili slabosť internacionalizmu. Internacionalizmus funguje veľmi dobre, ak sa každému darí. Ale ak sa do systému dostane vírus, všetci sa nakazia. Gruzínsko poučilo svet, že NATO je ilúzia. Áno, Gruzínsko nebolo súčasťou NATO, ale súčasne svojím spôsobom bolo.

Z finančnej krízy sme sa poučili, že nie sme imúnni proti dôsledkom obchodného cyklu, ale aj to, že medzinárodné inštitúcie tieto dôsledky mnohonásobne zväčšujú. Ak predtým boli dôsledky obmedzené na jednotlivé štáty, teraz zasahujú všetkých. Celý svet sa zachvel pod váhou oboch.

Ďalší objav 2008: Zlyhanie technokracie

A čo je veľmi dôležité, spochybnila sa technokracia, otázkou je totiž, ak ste, Goldman Sachs, takí chytrí, ako dočerta ste to spravili? Boli ste úžasní. Boli ste zasvätení. Mali ste drahé obleky. Pekné topánky. Ako ste mohli dopustiť to, čo sa stalo? A odpoveďou je, že oni to nevedeli. A tí, čo to vedeli, sú zločinci, no mysleli sme si, že je trápne to spomenúť. Kto ich zachránil? Politici. Politici vymysleli riešenia, ktoré otvorili banky.

Tak zrazu technokratická trieda vo finančnom svete narazila na celý rad problémov, ktoré nevedela vyriešiť. V Spojených štátoch sa stala normálna vec. Vznikla kríza. Federálna vláda ich vykúpila. Neskôr obviňovali federálnu vládu z nezodpovednosti. To je v tomto procese kultúrna krása.

Ale rok 2008 spochybnil nacionalizmus a internacionalizmus, vzťah medzi týmito dvomi, hodnotu multinacionálnych inštitúcií. A predovšetkým spochybnil technokraciu.

Mimochodom, ak chcete pochopiť prečo Donald Trump vyhral – zaútočil na technokraciu. Boli to voľby s kandidátkou s najlepším CV, povedali, že ona je najkvalifikovanejšia osoba na tú prácu, technokratická odpoveď. On povedal – ja vás povediem. Veľmi tradičná odpoveď. Toto bola tá debata.

V roku 2008, odpoveď je OK, práve sme mali normálnu krízu. Čoskoro bude po nej a my sa od nej vzdialime. Lenže rok 2008 sa tak skoro neskončil. Pretrvával. Nepriniesol nám len inú ekonomiku. Vytvoril napätia po celom svete. Prví postihnutí boli Američania a Európania. Oni boli motormi globálnej ekonomiky. Oni išli do recesie. Pokračovalo to k Číňanom, ktorí zarobili svoje peniaze, nepredávali Číne, ale dvom veľkým mocnostiam sveta, Wal-Martu a Carrefouru. Ak prestanú kupovať, všetci prestanú kupovať.

A jedna z vecí, ktoré nás naučil rok 2008, bola, že všetky výkonné exportujúce krajiny boli výkonné iba do tej miery, ako boli výkonní ich zákazníci. Pretože, ak ich zákazníci nemohli kupovať, ostali im všetky tie iPady, s ktorými nevedeli, čo robiť.

Zakrátko, a ja to samozrejme skracujem, neschopnosť Číny predávať Európe a Spojeným štátom mala za následok kolaps cien energií a iných medzinárodných komodít, priemyselných komodít. Všetko to padá zo 100 $ na 40 $ a teraz najmä Rusko a Saudská Arábia sú v problémoch, a s tým sa posúva celý tvar Stredného východu a tiež sa posúva celková otázka budúcnosti Ruska.

V priebehu času rok 2008 anuluje všetky predpoklady o tom, ako funguje svet. Anuluje aj ideu, že technokracia to má pod kontrolou a manažuje to v záujme všetkých. Anuluje ideu, že internacionalizmus a medzinárodný obchod je pre vás vždy prínosom. Anuluje ideu, že ruská otázka je ukončená. Anuluje ideu, že NATO sa v súčasnej podobe dokáže s tým vyrovnať.

Takže všetky predpoklady z roku 1945 sa rúcajú, nie naraz, ale pomaly a nepríjemne. V Európe sa Európania snažia urobiť kvadratúru kruhu. Môžete mať štát, a vy ste štát a ste suverénni, musíte však byť ochotní podrobiť sa Rade Európy, to hovoria.

Takmer banálne objavy, ktoré zavážia

Nemci objavili, že nie sú Gréci. Gréci objavili, že Nemci si nemyslia, že sú Gréci. Južná Európa upadla do depresie a Nemci povedali, pozrite, nemôžeme financovať vašu chudobu. Povedali aj iné veci, ako je to všetko vaša vina, ste hlúpi a leniví a ich potom nazývali nacistami ako zo starých čias a Európa nekonala ako v roku 1939, ale rozprávali ako v roku 1939.

V Európe však urobili jeden veľmi dôležitý objav. Na národoch záleží. Merkelovej záleží na tom, čo sa stane Nemcom viac, ako jej záleží na tom, čo sa stane Grékom. To bol obrovský objav, ale bol to objav, ktorý neprišiel v mieri a prosperite. Musel byť objavený v bolesti.

A odvtedy vidíme v Európe, že tento objav sa prejavuje v probléme za problémom. Technokracia sedí v Bruseli, špekuluje, ako by Európa mala vyzerať a organizuje zasadania. A pritom sa Európa drobí. Musí.

Problém imigrácie bol dôležitý. Maďarsko je krajina s 10 miliónmi obyvateľov. Akceptovať neobmedzenú migráciu by znamenalo, že Maďarsko nebude iba chudobné, ale že nebude viac Maďarskom. A technokracia hovorí, že na tom nezáleží. Si rasista, ak si chceš zachovať národnú identitu. A maďarskou odpoveďou sú hlbokomyseľné frázy ako pojeb sa aj s tým koňom, na ktorom si pricválal. A tak Juncker, ten čo je prezident, zúri na Britov, zúri na Poliakov. Takže technokracia v Európe vydáva správy a zúri, stáva sa však stále menej a menej mocnou. Prečo? Pretože je známe, že láska k vlastným má prednosť pred všetkými inými láskami.

Koľko Európanov je ochotných zomrieť za EÚ?

Ak ste Grék, narodili ste sa gréckej matke hovoriac po grécky a boli ste vychovaný v gréckej kultúre, naučený milovať veci, ktoré milujú vaši rodičia a nenávidieť veci, ktoré nenávidia vaši rodičia. To je, kým ste. Platí to aj pre iné krajiny. Európska únia by povedala, že na tom nezáleží.

Existuje ohromná európska kultúra a byť Európanom je súčasť veľkého oblúka. A tak znie otázka, kde je to? Nuž, je to tam. Prehlasujem, že je to tam. Máme to na strane 42 Maastrichtskej zmluvy, máte európsku kultúru. Nuž, európska kultúra znamená, že Európania si vzájomne pomáhajú, nie až do takej miery, aby sa cítili spokojne, ale do tej miery, čo je potrebné na vyriešenie problému. Keď je kríza v Spojených štátoch, Texas musí podporiť New York. Som z Texasu, takže vám môžem potvrdiť, že sa nám to nepáči, ale nikto sa nás na náš názor nepýta. Sme jeden štát, a tak to robíme.

Spojené štáty sa stali jedným národom v občianskej vojne (1861 – 1865). Boli nezhody medzi Severom, ktorý chcel vyššie clá na ochranu  svojho rastúceho priemyslu a Juhom, ktorý chcel nižšie clá, pretože obchodovali s Britániou s bavlnou. Tieto rozpory sa nedali zmieriť. Problém otroctva bol súčasťou otázky, či si Juh má zachovať svoj systém plantáží, s čím Sever nesúhlasil. Chcel, aby sa Juh industrializoval. Takže došlo k stretu v Gettysburgu a tam sa rozhodlo, že argumenty Severu sú presvedčivejšie. V občianskej vojne zomrelo 600 000 ľudí. Koľko Európanov zomrie za EÚ? Meradlom štátnosti v celej histórii bolo – zomrieš pre tých, ktorých miluješ? Európania chceli svet, v ktorom nikto nezomrie, technokrati. To však nie je svet, v ktorom žijeme.

Spoločenstvo nevyhnutne znamená istý stupeň utrpenia. To je, že urobím niečo pre teba, lebo ty si ty. A ty a ja sme jedno a je to čosi ako manželstvo. Robíte pre seba vzájomne veci, pretože je to tak prirodzené. A v technokratickom štáte nie je nič prirodzené. Je to umelý výtvor na zviazanie rôznych ľudí s hlboko odlišnými históriami, ktorí sú často voči sebe nepriateľskí. A to je niečo, čomu technokrati nerozumeli.

Technokrati nerozumeli tomu, že národ je oveľa jemnejšia – poetická entita. Je to milostná záležitosť. Milostná záležitosť je tá, kde existujú hádky a nezhody a, áno, Trump je idiot a Clintonová je zločinec, ale v ktorej sa stále vzájomne milujeme. Tento prvok z nej vyňali. Ideou bolo, že môžeme mať entitu, v ktorej je iba záujem, nie však láska. To funguje, až pokým ten záujem tam je. Pokým technokracia nezlyhá.

Hľadanie neexistujúceho plánu

Chodím často do Európy a hovorím k ľuďom z EÚ a oni vždy povedia, počkaj, my budeme mať plán. To bude fungovať. Hovorím, je to už osem rokov, oslík, potras sa. Problém s Európou nie je v tom, že nemajú plán, think-tank neukončil super vedecký nukleárny program na riešenie všetkých vecí. Je to v tom, že sa nemôžte zmieriť s faktom, že Nemecko je Nemecko so svojou históriou v Európe, že Anglicko je Anglicko so svojou históriou. A ani jeden sa nechce tejto histórie vzdať. Taktiež sa nevzdá prednosti lásky k svojim. A v čase krízy obaja kašlú na Grécko.

Dôležitým poučením je, že ideológia technokracie je v podstate chybná. Predpokladala, že všetci hráči sú technické entity, ktoré sa snažia maximalizovať svoje záujmy spôsobom, akým technokrati chápu záujem. Nefungovalo to. V roku 2008 ste zistili, že to nefungovalo. Tak sme späť vo svete, kde sa znovu vynorilo Rusko, tieň bývalého seba samého, ale aj tak sa znovu objavilo. Tam, kde východní Európania vo Varšave, kde som bol aj ja, sedeli a kreslili mapy trás ruských útokov a ako sa voči nim brániť. A odpoveď je, Poliaci, to sa nedá ubrániť, ale je dobrý nápad o tom rozmýšľať. Maďari sa snažia vymyslieť ako prekabátiť Rusov, aby si mysleli, že ich majú radi a zároveň si udržať suverenitu. Bol som tam. Číňania zaviedli diktátorský režim a skúšajú to v Juhočínskom mori, s cieľom ubezpečiť sa, že ich USA nedokážu blokovať. Čítali ste, čo som o tom písal. Japonci tíško vyčkávajú svoju chvíľu v nádeji, že nikto si nevšíma, že sú treťou najväčšou ekonomikou sveta s najlepším vojnovým loďstvom vo Východnej Ázii a nukleárnymi zbraňami, neklamme si do vrecka.

Všetci sú tam späť. Kde boli. Ale výbory stále zasadajú, posielajú sa pozvánky do Davosu a diskutujeme o tom, ako riešiť problémy, ako keby svet bol problém strojového mechanizmu a ak nájdeme mechanické riešenie, tak to bude fungovať.

Dejiny pokračujú

Nakoniec, Spojené štáty ostávajú najohromnejšou silou na svete. Je to štvrtina svetovej ekonomiky. Kontrolujú všetky oceány. Účinne kontrolujú vesmír, až pokým nenastane čas rozpočtu a musíme uznať, že to Číňania dokázali. USA dokážu uplatniť svoju silu kdekoľvek na svete.

Spojené štáty prechádzajú svojou vlastnou vnútornou krízou. Momentálne sú zmätené. Spojené štáty majú tú výhodu, že si môžu dovoliť byť zmätené. Ako som povedal našim estónskym priateľom, máme rozličné časy. Váš čas je, ak by prišli Rusi, 48 hodín. Náš čas je asi  šesť mesiacov, dostanete posily. Prečo? Medzi nami sú dva oceány.

Teraz vás však presviedčam, aby ste chápali, že rok 2008 zrušil rok 1945. Rok 2008 prišiel, pretože rok 1945 odišiel v roku 1991 pre vznik tohto systému, ktorý utrpel systémové zlyhanie v roku 2008 – také hlboké, že celý matrix technokracie ho nedokázal vyriešiť. Je tu stále s nami. Európania sa tešia, rast stúpol o tri desatiny percenta. Úžasné, chalani.

Ide o to, že teraz sme v novej ére. Nasledujúce štyri roky v Spojených štátoch budú snahou vyrovnať sa s touto novou érou. A ako sme sa naučili od čias Johna Quincy Adamsa a Ulyssesa S. Granta, ak narazíme na problém, ktorý nedokážeme vyriešiť, beháme v kruhoch, jačíme a kričíme. Ale nakoniec prídeme na to, pretože sme veľmi veľkí, sme ďaleko, ale svet musí pochopiť, že sme obrátení dovnútra. Budeme riešiť naozaj bizarné veci a zvyšok sveta povie, že sme sa zbláznili. A my povieme, áno, zbláznili sme sa. Vy máte problém. Bláznovstvo Spojených štátov neznamená, že Čína nahradí Spojené štáty. Znamená to, že všetci by si mali dávať pozor. Ale my sa cez to dostaneme. Stále prekonávame takéto obdobia.

Čo nás to však naučilo – a na toto poukázali Trump, Brexit, aj Maďari, aj Číňania – že sme Američania, Briti, Maďari, Číňania a že to je dôležitejšie, ako akýkoľvek rad medzinárodných dohôd. Nemôžete zrušiť identitu ľudskej bytosti podpisom dohody. Nedovolia vám to.

To znamená, že geopolitika sa stáva dôležitejšou ako kedykoľvek predtým, pretože ilúzia, že sme zrušili dejiny, bez ohľadu na môjho priateľa Franka Fukuyamu, je iba ilúziou. Dejiny pokračujú. Budú mať inú formu a dnes o tom budeme diskutovať.

George Friedman

Článok pôvodne vyšiel na datel.sk.