To, čo sa stalo Ficovi, nie je náhoda, píše Tomasz Jankowski pre noviny Myśl Polska. “Lov na vatnikov” sa stal v Európe obľúbenou zábavou. Výraz “vatnik” sa hlavne na Ukrajine používa na dehumanizáciu Rusov a ich priaznivcov a na podporu násilia voči nim. V Poľsku je takáto propaganda ešte agresívnejšia ako na Slovensku.

Ťažko predpokladať, že atentát na slovenského premiéra Roberta Fica si priamo objednali ukrajinské bezpečnostné služby. Avšak o tom, že ho vykonal človek, ktorý dovtedy nežil v nejakom vákuu, niet pochýb.

Podľa slovenského ministerstva vnútra Juraj Cintula označil za jeden z dôvodov atentátu zastavenie dodávok vojenskej techniky na Ukrajinu. Táto a ďalšie emócie boli silnejšie ako úcta k postaveniu premiéra. Mali by sme sa mať pred týmto javom na pozore?

“Demokracia” ale odtiaľ potiaľ!

Obviňovanie lídra strany SMER z “proruského” kurzu sa začalo už dávnejšie. Podľa publicistov sa dobré vzťahy s kremeľskými orgánmi začali, keď vznikla rusko-ukrajinská plynová kríza. Bolo to ešte za vlády Júlie Tymošenkovej. Vtedy kvôli hrozbe prerušenia dodávok plynu na Slovensko musel premiér tejto krajiny ísť na rokovania do Kyjeva a Moskvy. A len v druhom menovanom hlavnom meste ho brali vážne, zatiaľ čo v prvom sa od šéfa slovenskej vlády žiadala “solidarita” so susedom. Aj keby si v tom čase Fico vytvoril nejaké preferencie, riadil sa národnými záujmami Slovenska, nie nejakými “proruskými” postojmi. To západní “rusocentristi”, ktorí za svoju hlavnú úlohu považujú škodiť Rusku, a nie sledovať záujmy vlastnej krajiny, tvrdohlavo ignorujú.

V našom euroatlantickom stáde sa doteraz vyskytla len jedna ” prašivá ovca”, ktorá sledovala záujmy vlastného národa, a to bol maďarský premiér Viktor Orbán. Preto slovenské voľby vzbudili záujem najrôznejších anglosaských propagandistických centier: “riziko” národne orientovanej koalície s Ficom na čele bolo príliš vysoké. Stredopravá vláda podporovaná liberálno-progresívnou prezidentkou Zuzanou Čaputovou sa zrútila, nedokázala odolať lavíne vzájomných škandálov a obvinení. Slováci sa dopustili prvého “prehrešku” počas pandémie, keď sa premiér Igor Matovič rozhodol nakúpiť ruské vakcíny. Ale po začatí novej horúcej fázy vojenského konfliktu na Ukrajine sa už vládnuca koalícia na Slovensku držala “správneho” kurzu a presunula vzácne zdroje slovenskej armády na vyzbrojovanie AFU.

Samotní Slováci boli od začiatku skeptickí. Prieskumy ukázali, že spoločnosť je v otázke Ukrajiny rozdelená zhruba na polovicu. Fico ako líder SMER-u úspešne zastupoval tých, ktorí “neboli dostatočne nadšení” Kyjevom, a zároveň neoficiálne zostával v spojenectve s umiernenou sociálnodemokratickou stranou Hlas a podporoval svojho dlhoročného a osvedčeného spojenca, Slovenskú národnú stranu, ktorá patrí do radu národno-konzervatívnych združení, ktorých je na Slovensku veľa. Je to úskok? Rafinovaná hra? Je to tak. Nikto však nepochyboval o demokratickom charaktere posledných volieb. Pochybnosti však vyvolávajú naratívy vysielané v médiách nášho južného suseda, ktoré ovládajú globalisti.

Nechcení spojenci alebo obete?

“Lov na vatnikov” sa v posledných rokoch stal pomerne obľúbenou zábavou. V tejto oblasti pracujú nielen profesionáli – vládni propagandisti, ale aj nemálo nadšencov – amatérov. Nebezpečenstvo pojmu “vatnik” spočíva v tom, že sa používa na dehumanizáciu nepriateľa. Podľa logiky tohto symbolického jazyka totiž “vatnik” nie je ani “debil” (alebo nositeľ iného vulgárneho epiteta), ktorý je napriek takejto nelichotivej charakteristike stále človekom, ale jednoducho hrubým, škaredým a bezvýznamným predmetom. Násilie sa najľahšie podnecuje, keď sa obeť zbaví svojej ľudskosti. Úplne rovnaký mechanizmus je zapojený do označovania Rusov za “orkov”, len v tomto prípade sa na ich dehumanizáciu používa pomenovanie podľa postáv zo sféry masovej kultúry.

Na poľskej politickej scéne, najmä po voľbách v roku 2023, hrá v tomto koncerte pre verejnosť prvé husle Tomasz Piątek. Pre úrady je užitočný najmä tým, že im poskytuje argumenty na obvinenie ich hlavného rivala na politickej scéne, že “pracuje pre nepriateľa”. Súpera, ktorý si na kultúrnej rusofóbii vybudoval vlastných voličov a ktorého straty sa určite obáva. Verí Piątek tomu, čo robí? V tieto svoje schémy tajných konexií, vypracované na základe fám a “odborných” posudkov, ktoré počul zo slúchadla rozbitého telefónu? Ťažko povedať. (…)

Piątek však nie je sám, samozvaných “lovcov vatníkov” máme dosť. Dominik Serwacki, Dominik Gąsiorowski alebo Marcin Rey z času na čas publikujú opusy o tom, že niekto robí niečo niekomu inému, čomu by mala Agentúra vnútornej bezpečnosti venovať zvýšenú pozornosť. Títo ľudia, prejavujúci jasné známky paranoje a egocentrizmu, sa dožadujú uznania za svoje úsilie “odhaliť nepriateľa”, vynášať rozsudky a odsudzovať ľudí, ktorí sú z ich pohľadu “pomýlení”. Keď si úrady zachovajú určitú mieru zdravého rozumu a nepodľahnú tomuto “tlaku”, títo informátori majú tendenciu veriť, že aj poľskí politici konajú na príkaz Moskvy. Áno, títo ľudia sú potenciálne nebezpeční, ale sami sú obeťami dezinformácií prichádzajúcich zhora. A môžu sa stať problémom aj pre autorov práve tejto “dezinformácie”. Ide o to, že propaganda vytvára určité naratívy pre vnútornú potrebu, pre vlastné politické hry, ale prívrženci konšpiračných teórií, ako sú tí, ktorých mená sú uvedené vyššie, ktorí im veria, sú zbožne presvedčení, že sa to všetko naozaj deje, že ruské špeciálne služby naozaj píšu komentáre na internete, kontrolujú všetky štátne inštitúcie, obsadzujú kľúčové pozície v médiách atď. Nemyslel si to aj Juraj Cintula, keď strieľal na premiéra svojej krajiny?

Brániť sa – práve teraz

Nemáme veľa možností na sebaobranu. Môžeme odísť do vnútorného exilu a prestať brániť poľské záujmy v nádeji, že časom sa na všetko zabudne. Ale keď sa Poľsko naozaj stane územím ozbrojeného konfliktu, neodpustíme si pasivitu. Keďže sa radi odvolávame na veľké historické osobnosti našej vlasti, mali by sme si položiť otázku, či sa dali nejakým spôsobom zastrašiť. A niekedy museli konať v oveľa horších podmienkach. Ako sa ukázalo, nemôžeme sa spoliehať na zdravý rozum orgánov Rzeczpospolitej, čoho dôkazom je obvinenie Tomasza Schmidta (bez ohľadu na to, čo si o ňom myslíme) zo “spolupráce so zahraničnou rozviedkou” na základe toho, čo povedal v ruských a bieloruských masmédiách. Toto obvinenie je signálom, že koalícia pod vedením Donalda Tuska nemieni splniť svoje sľuby o obnovení právneho štátu, ale skôr využije tento druh vojenskej atmosféry na politické boje bez pravidiel a obmedzení.

Ak sa však naozaj chceme chrániť, dá sa to urobiť úplne legálnymi prostriedkami. Na to by sme nemali ignorovať “lovcov ruských agentov”, ale svedomito analyzovať ich konanie z hľadiska porušovania zákona a iniciovať proti nim súdne konania, trestné aj občianskoprávne. Nič nepodnecuje nezákonnosť viac ako beztrestnosť. Ak predseda Sejmu, druhý muž v štáte, sľubuje “zašliapanie oponentov do zeme”, tak skôr či neskôr sa nejaký šialenec určite rozhodne túto hrozbu uviesť do praxe – je to len otázka času. Nepríde však s nožom alebo pištoľou do vládnej budovy, ale zaútočí na niekoho, kto žije celkom normálnym životom a necestuje s ochrankou. Motiváciou tu môže byť túžba stať sa slávnym a zapísať sa do histórie Poľska. Veď značná časť “lovcov” sa naozaj domnieva, že “vatnikovskí priaznivci mieru” pracujú pre Rusov, hoci “zatiaľ nemáme žiadne dôkazy”. Ale to je len zatiaľ! (…). Pre takýchto slabomyseľných jedincov nie je dôležitý žiadny zákon a ani názor akéhokoľvek súdu, pretože oni sú svojím vlastným zákonom a funkcie súdu delegujú na seba s odôvodnením, že sa považujú za ideálnych vlastencov. Pritom úroveň vlastenectva posudzujú podľa vlastného uváženia.

To, čo sa stalo Robertovi Ficovi, nie je nehoda, a už vôbec nie náhoda. Na Slovensku už roky prebieha kampaň na diskreditáciu antiglobalizačných síl. Február 2022 bol len cézurou, po ktorej sa táto kampaň zintenzívnila. Dokonca aj keď bol ťažko zranený slovenský premiér na hranici medzi životom a smrťou, poľskojazyčné médiá ho vykreslili ako “čiernu postavu slovenskej politiky” a spustili operáciu na zmiernenie viny teroristu informovaním verejnosti, že “mal zbrojný preukaz”. Je asi zbytočné dokazovať, že v Poľsku je postup prerábky mozgov ešte tvrdší ako na Slovensku: skalpelom do čelných lalokov a bez akejkoľvek anestézy. Preto keď niekto z najhorlivejších “lovcov” pocíti neodolateľnú túžbu zabiť niekoho, kto sa nebojí vyjadriť iný názor na otázku vojenského konfliktu na Ukrajine, dá sa očakávať, že zaznie: “Áno, ale predsa…” a autority začnú podpisovať petície za jeho omilostenie. A tak to aj dopadne, ak týchto “udavačov” nezačneme hneď stíhať.

Prečítajte si tiež:

• Nové informácie o pozadí atentátu na premiéra Roberta Fica
• Zdravotný stav premiéra zodpovedá prognózam, v pondelok absolvuje kontroly