Informačná vojna podľa publicistu a komentátora Eduarda Chmelára prebieha na oboch stranách. „Človek, ktorý si chce zachovať zdravý úsudok, by to mal vedieť rozoznať. Niekto hovorí, že musíme čeliť ruskej propagande a pri tom bezmyšlienkovito preberáme propagandu z inej strany. Veď Severoatlantická aliancia už má vytvorené vlastné inštitúcie na šírenie propagandy, pomocou ktorých sa nám pokúša hovoriť, že útok na Juhosláviu v 1999 nebol porušením medzinárodného práva a podobné hlúposti. Kto chce tomu veriť? A nie je aj toto vymývanie mozgov?“ prizvukuje Chmelár.

A dodáva: „my sme medzi dvoma mlynskými kameňmi a mali by sme si naozaj zachovať triezvy nadhľad. Ak chcem zvíťaziť v informačnej vojne jediným prostriedkom ako ju poraziť, je hovoriť pravdu!“

Mizík verzus Savčenková

Bývalý minister vnútra Vladimír Palko upozorňuje na ďalší problém týkajúci sa informovanosti na Slovensku. Skutky, ktoré sú odsúdeniahodné z pohľadu slovenského liberalizmu, sa zrazu menia na skutky pozitívne, pokiaľ v sebe majú protiruský osteň.

„Tá istá vec, ktorá by na Slovensku bola označovaná za nedemokratickú či protieurópsku, sa mení ako na povel na znak proeurópskeho smerovania, ak je to proti Rusku,“ vysvetľuje Palko. Ako príklad uvádza poslanca Ľudovej strany Naše Slovensko Stanislava Mizíka, ktorý na Facebooku zverejnil svoje poznámky o tom, kto je alebo nie je Žid. Poslanec reagoval na udelené ocenenia zo strany prezidenta Andreja Kisku. Liberálne médiá na jednej strane tieto výroky kritizovali, avšak na strane druhej je ich hrdinkou Naďa Savčenková.

„Savčenková nedávno pojednala v ukrajinskej televízii práve o tom, o čom kotlebovci na sociálnej sieti, a síce o tom, kto všetko je v ukrajinskej politike Žid, dokonca použila slovo „Židák“. Že je to premiér Hrojsman, a že prezident Porošenko sa vraj v skutočnosti volá Valcman. Savčenková nám bola predtým vykresľovaná ako obeť putinovskej justície, blízka smrti po protestnej hladovke. Mimochodom, Savčenková je dnes podľa prieskumov pre ukrajinských voličov najdôveryhodnejšou političkou. Kto sa tomu nebránil, videl jej sklon k radikalizmu už dávno pred výrokom o „Židákoch“. Ale Kotlebov poslanec je (podľa našich médií) ten protieurópsky, zatiaľ čo Savčenková je na tej „európskej“ strane,“ vysvetľuje Palko.

Savčenková je nielen hrdinkou pre liberálne médiá, ale aj pre poslanca Ivana Štefanca (KDH), ktorý po stretnutí s ňou na sociálnej sieti uviedol: „…dnes som ju mohol v Bruseli privítať osobne ako kolegyňu. Naďa je morálnou autoritou, ktorá už dávno presiahla hranice Ukrajiny!” (viac TU).

„SME v roku 2015 uverejnilo rozhovor Petry Procházkovej s Andrijom Bileckým, veliteľom prápora Azov. Bileckyj je bojovníkom „za bielu rasu“ a za „odstránenie medzinárodno-sionistického kapitálu“, ktoré názory sa v liberálnej tlači považujú za znaky neonacizmu. Možno by takéto názory radi vyslovili aj niektorí kotlebovci, ale sa boja. Kotleba takýto priestor v liberálnom denníku nedostane. Bileckyj ho dostal a jeho profil bol príslušne „vylepšený“,“ poukazuje bývalý minister vnútra na ďalší dvojitý meter.

Matica Slovenská verzus Banderovci

Ako ďalší príklad Palko uviedol video Matice slovenskej k výročiu vzniku prvej Slovenskej republiky, ktoré je predmetom trestného stíhania. Na Ukrajine je situácia iná. Súčasný ukrajinský parlament zákonom rehabilitoval príslušníkov OUN-UPA, Banderovej ukrajinskej povstaleckej armády z čias druhej svetovej vojny. Ako upozorňuje bývalý minister vnútra práve tá povraždila v Haliči a Volyni 50- až 100-tisíc poľských civilistov, vrátane žien, detí a starcov. „A to je ten (podľa našich liberálov) „proeurópsky“ ukrajinský parlament.“

Zároveň v prezidentskom paláci máme človeka, ktorý na jednej strane vyzýva mládež na boj proti extrémizmu, avšak jeho zahraničná politika predstiera, že u našich východných susedov neobjavil extrémizmus podstatne výraznejší. „Prečo?“ pýta sa Palko, ktorý zároveň na otázka uvádza aj odpoveď: „lebo ten ukrajinský extrémizmus je protiruský.“

Martýr Chodorkovský

Ďalší martýr z pohľadu väčšiny slovenských médií je Michail Chodorkovský, bývalý komunista a funkcionár Komsomolu, privatizér v oblasti energetiky počas jeľcinovskej privatizácie, ktorý sa stal najbohatším človekom v Rusku. „O súdnictve v putinovskom Rusku si netreba robiť ilúzie. Ale o spôsobe, akým rozprávkovo bohatli ruskí oligarchovia, a o spravodlivosti tohto bohatnutia si vari ilúzie robiť budeme? Zdá sa, že niektorí áno,“ píše Palko.

Proeurópske smerovanie

Na záver ešte jeden príklad zo vzdialenej i blízkej minulosti. Onedlho uplynie dvadsaťsedem rokov, čo slovenský parlament schválil jazykový zákon. V devätdesiatych rokoch sa ocitol v parlamente koaličný návrh, ktorý uzákoňoval možnosť, aby príslušníci národnostnej menšiny mohli používať svoj jazyk v úradnom styku v obciach, kde počet príslušníkov tejto menšiny presahuje dvadsať percent. Matičný návrh presadzoval princíp, že slovenský jazyk treba používať na celom území Slovenska „bez výnimky“. Poslanci nakoniec schválili koaličný návrh. „Liberáli vo VPN bojovali za koaličný zákon statočne. Argumentovali potrebou plniť Kodanské kritériá, ktoré sú chápané ako dôkaz proeurópskeho smerovania krajiny,“ vysvetľuje Palko.

Prišiel však rok 2014 a revolúciou na Majdane sa na Ukrajine dostala k moci garnitúra, ktorá ako jednu z prvých vecí schválila zákon o obmedzení používania ruštiny. Schválenie obmedzenia prišlo aj napriek tomu, že ruštinu ako materinský jazyk používa viac ako tretina občanov a mnoho ďalších používalo oba jazyky.

„Dňa 21. februára 2014 po zmene mocenských pomerov v ukrajinskom parlamente bol za jeho predsedu a úradujúceho prezidenta zvolený Oleksander Turčinov a jazykový zákon bol schválený bez rozpravy o dva dni. Samozrejme, že to vzbudilo v rusofónnych oblastiach Ukrajiny odpor voči novej vláde. Nesúhlasné hlasy zazneli i od niektorých európskych politikov. Oleksander Turčinov sa zbadal a 28. februára sa rozhodol, že zákon nepodpíše. Mlieko však už bolo rozliate. Napriek tomu naše liberálne kruhy neustále vydávajú ukrajinskú revolúciu vo všetkých ohľadoch za vykročenie k európskym hodnotám,“ upozorňuje Palko.

Turecko verzus Rusko

Na dvojitý meter poukazuje aj Chmelár v súvislosti s Tureckom. Predseda Európskeho parlamentu Antonio Tajani podľa jeho slov pri príležitosti Svetového dňa slobody médií priznal, že Turecko je v súčasnosti „najväčším svetovým väzením pre novinárov“, napriek tomu je paradoxné, že Turecko stále chlácholíme ako svojho spojenca a kritizujeme nedodržiavanie ľudských práv v Rusku, ktoré je pri akýchkoľvek kritériách liberálnejšie ako táto blízkovýchodná veľmoc.

Zužovanie slobody prejavu

Vzhľadom na uvedené Chmelár upozorňuje nielen na informačnú vojnu, ale zároveň pozoruje na Slovensku rastúci trend brutálnejšieho zužovania slobody prejavu. „Filozofickú podstatu slobody prejavu, ktorú sformulovalo osvietenstvo, zhrnul Voltaire do slávneho výroku: „Pane, hlboko s vami nesúhlasím, ale urobím všetko pre to, aby ste mohli slobodne vyjadriť svoj názor.“ Mnohí to považujú za klišé, ale ak sa zamyslíme nad podstatou tohto výroku, je v ňom hlboká pravda: sloboda prejavu nemôže existovať bez tolerancie k iným názorom.“

„Aký význam má sloboda prejavu, ak v rámci nej znesieme len varianty toho istého názoru?“ pýta sa Chmelár, ktorý zároveň upozorňuje, že na Slovensku jeden z denníkov vyzýval na vyhľadávanie „verejných nepriateľov“, ktorí by sa nemali púšťať do médií. Títo ľudia sa síce podľa neho oháňajú liberálnou demokraciou, avšak s liberálmi v skutočnosti nemajú nič spoločné.

Čoraz viac ľudí si uvedomuje, že sloboda prejavu je dnes súčasťou čoraz väčšieho okliešťovania. „Na Slovensku nie je ohrozená sloboda médií, ale sloboda prejavu. A tých nepriateľov slobody na všetkých stranách je viac ako by sme si mysleli,“ dodáva na záver Chmelár.