Do ktorej z troch kategórií patrí váš obľúbený politik? Prezrádza to o vás viac než si myslíte

Bratislava 1. mája 2023 (HSP/Foto:TASR-Jaroslav Novák)

Politici sú rôzni, aj politiky sú rôzne. Politici malej krajiny však v konečnom dôsledku, či pred sto rokmi alebo dnes, musia čeliť obdobným výzvam. A ich voliči takisto – pochopiť podstatu hry je stále rovnako náročná intelektuálna úloha

Každá malá krajina je vždy vo sfére vplyvu veľmocí. V škole sa to deti neučia, učitelia im namiesto toho hovoria, že my dnes máme demokraciu a zvrchovanosť, teda že si národ zvolí politikov a tí potom v jeho mene vládnu suverénne a neobmedzene. Blbosť.

Teda ono to nie je úplná blbosť, do určitej miery platí, že koho si zvolíme, ten vládne. Mechanizmus demokratického vládnutia síce kazia rôzne mafie, korupcia, oligarchovia, ale viac-menej to funguje… až po určitú hranicu. Suverenita malého štátu sa zaručene končí v momente, keď začne krížiť plány veľmoci, do sféry vplyvu ktorej patrí.

Veľmoc vo väčšej či menšej miere ovláda politickú, finančnú, ekonomickú, mediálnu sféru malého štátu a v praxi to znamená, že táto spoločenská nadstavba pracuje v jej prospech. Akonáhle by politici v našej malej krajine chceli prijať nejaké rozhodnutie, ktoré by nejakým spôsobom narúšalo záujmy a zámery prevládajúcej veľmoci, tak by sa začali diať veci.

Samozrejme, reakcia veľmoci môže byť rôzne intenzívna, od jemného diplomatického naznačenia nespokojnosti až po štátny prevrat či vojenskú intervenciu – závisí od miery a závažnosti narušenia jej zámerov.

A preto to majú politici malej krajiny objektívne ťažké. Sú vždy medzi dvoma mlynskými kameňmi, vždy sa musia snažiť sedieť na dvoch stoličkách: musia uspokojiť potreby národa a súčasne aj požiadavky veľmoci, čo zvyčajne býva v priamom protiklade.

Psychológovia hovoria, že živé bytosti majú tri základné spôsoby reakcie na stresové či problémové situácie: môžu utiecť, vydržať alebo zaútočiť. A tu sa dá vidieť určitá analógia s tým, ako politici zvyknú naložiť s uvedenou dilemou – či dnes alebo v minulosti. Jedni sa chcú vyhnúť hrozbe nepríjemností od veľmoci a stanú sa jej lokajmi. Druhí sa snažia údery z oboch strán ustáť a robiť kompromisy. A tretí sa pustia do otvoreného boja.

Takže s prižmúrením oka môžeme politikov, politické strany a politické štýly rozdeliť na tri základné skupiny. Prosím, je to iba aproximácia a nič netreba absolutizovať.

1. Kvislingovia. Alebo aj zapredanci. Títo politici vedia, že košeľa je bližšia ako kabát, a že zaliečanie sa veľmoci pôsobí blahodarne na pleť, peňaženku aj kariéru. Dokážu sami seba presvedčiť, že fanaticky milovať pána a robiť mu dobermana aj na úkor svojich rodných je tou správnou cestou. Sú šťastní, keď veľmoc vie ich oddanosť patrične oceniť a ona to štedro robí, lebo vie, že zato dostane priam psovskú oddanosť. Typickí predstavitelia: Zuzana Čaputová, Vasil Biľak, Jaroslav Naď, Michal Šimečka, Vojtech Tuka…

2. Štátnici. Alebo aj realisti. Títo politici sa snažia robiť všetko preto, aby našli riešenie, ktoré by aj uspokojilo veľmoc, aj pomohlo národu. Lavírujú, robia kompromisy a nezriedka ich tie dva mlynské kamene zomelú, často nezaslúžene. Typickí predstavitelia: Gustáv Husák, Vladimír Mečiar, Jozef Tiso, Milan Rastislav Štefánik, Alexander Dubček, Robert Fico…

3. Rebeli. Alebo aj idealisti. Títo ľudia sa rozhodli pre boj proti vyššej moci. Či je ten boj zmysluplný, či sú myšlienky, za ktoré dotyční bojujú správne, či výsledok boja nie je nakoniec horší ako pôvodný stav, to závisí od konkrétneho prípadu, ale samotný ich principiálny postoj býva väčšinou obdivuhodný. Veľmoc ich nakoniec zväčša zlikviduje alebo aspoň pošpiní. Typickí predstavitelia: Jozef Miloslav Hurban, Ján Slota, Ján Nálepka, Andrej Hlinka, Ľuboš Blaha, Juraj Jánošík…

Samozrejme, teraz do mňa hodíte kameň, ako môžem dávať do jednej škatule toho s tým a tamtoho s tamtým. Viem, že tu načrtnutý uhol pohľadu asi nie každý dokáže prijať, moja skromná obrana môže spočívať iba v námietke, že som nehodnotil charakter, intelekt ani politické názory danej osoby, ani úroveň demokracie veľmoci, s ktorou mal do činenia, ale iba prevládajúci, kľúčový princíp jeho postoja. Samozrejme, že neexistuje „čistý typ“ politika, ktorý reaguje iba jedným spôsobom. A napokon priznávam aj to, že ľudia počas života svoj postoj môžu zmeniť.

Akých politikov si zvolíte vo voľbách vy? Tá podstatná voľba je vlastne vždy rovnaká, či to bolo pred sto rokmi, alebo dnes. Vyberiete si radšej nadvládu veľmoci, ktorá vám sľúbi, že vás nebude veľmi biť, a že vám dopraje malý kúsok odlesku jej slávy? Alebo dáte prednosť realistom, ktorí sa snažia uhrať to na nejakú lichotivú remízu? Alebo sú vám najbližší tí, ktorí si roztrhnú košeľu, vytiahnu šable a vrhnú sa do toho hlava-nehlava?

Každá zo stratégií má svoje výhody aj nevýhody. Ide o to, čomu dávame prednosť: pohodliu? Prežitiu? Charakteru? Toto si musí každý vyriešiť v sebe sám. Bolo to tak vždy a inak to nebude ani v budúcnosti.