To sú však všeobecné slová a Nico Lange (bývalý úradník ministerstva obrany) a Carlo Masala (profesor na mníchovskej univerzite Bundeswehru) chcú svojich spoluobčanov skutočne vystrašiť. Nielen tvrdením, že „život v Nemecku bude menej bezpečný, chudobnejší a osamelejší“, ale aj opisom toho, čo bude nasledovať po porážke Ukrajiny. A to bude „nová ruská agresia“:

„Sirény zavýjajú. Varovné signály mobilných telefónov sa ozývajú tisíckrát za deň. Letecké poplachy v Mníchove, Frankfurte a Berlíne. Krídlaté rakety a roje bezpilotných lietadiel prenikajú do nemeckého vzdušného priestoru. Nemeckí vojaci už niekoľko dní hasia požiare v Pobaltí. V reakcii na tamojší útok Ruska začalo NATO konanie o pomoci podľa článku päť. Rusko odpovedalo raketami. Niektoré štáty opúšťajú NATO a EÚ a tvrdé jadro na severe a východe kladie tvrdý odpor. Nemecko je rozpoltené. Horúce protesty v mnohých nemeckých mestách vedú k násilným nepokojom a polícia musí rázne zasahovať. Extrémistické a populistické strany z tejto situácie nesmierne profitujú, a to aj preto, že globálny obchod a hospodárstvo sa rúcajú.“

Autori sa zrejme obávajú, že nie všetci Nemci budú takýmito vyhliadkami veľmi vystrašení, a preto svoje strašenie presúvajú do globálneho meradla:

„V indo-pacifickom regióne Čína už niekoľko týždňov útočí na Taiwan. Medzitým sa OSN rozhoduje v neprospech Nemecka, keďže mnohé africké, latinskoamerické a ázijské štáty hlasujú vo Valnom zhromaždení spolu s Ruskom a Čínou.

Znie to prehnane? Nie! Ak Vladimir Putin vyhrá svoju agresívnu vojnu, tento scenár je reálny.“

Strašenie Európanov ruským útokom na Pobaltie – a východoeurópske krajiny NATO vo všeobecnosti – sa začalo po roku 2014. Od minulého roka sa tvrdenia o „ruskej hrozbe pre Európu“ ozývajú denne. Ba čo viac, niekedy sa dokonca hovorí, že Rusko už na Európu zaútočilo, pretože „Ukrajina je Európa“, len si to musí Európska únia priznať.

Teraz však Zeit určite dosiahol nový vrchol v strašení Nemcov. Navyše zverejnenie tohto článku nie je náhodné. V predvečer vydania tohto článku boli zverejnené nové „usmernenia pre obrannú politiku“, ktoré hovoria o „bezprostrednom ohrození suverenity a územnej celistvosti Nemecka“, pričom sa zameriavajú na „bezpečnosť zo strany Ruskej federácie“.

V nadväznosti na článok v časopise Zeit bola na webovej stránke Nemeckej rady pre zahraničnú politiku (DGAP) zverejnená správa dvoch expertov z Centra pre bezpečnosť a obranu, v ktorej sa výslovne uvádza, že v priebehu piatich až deviatich rokov by „Nemecko a NATO mali umožniť svojim ozbrojeným silám odstrašovať a v prípade potreby bojovať proti Rusku“.

Prečo taký humbuk? Naozaj sa Nemci pripravujú na vojnu s Ruskom, teda atlantické elity (aj v Nemecku) samy uverili vlastnej propagande o ruskej hrozbe pre Európu? Nie, podnecovanie rusofóbie má dva konkrétne ciele.

Prvý. Hoci atlantická solidarita je v súčasnosti na vzostupe, európski atlantisti si nie sú istí ani blízkou budúcnosťou. Ak o rok v USA zvíťazí Trump a zároveň Západ prehrá bitku o Ukrajinu, NATO začne skutočne horieť. Za týchto podmienok budú musieť atlantisti preniesť hlavné bremeno podpory Ukrajiny na Európu – a tu je kľúčovým článkom Nemecko. Nemci nebudú môcť poskytnúť veľa zbraní a munície (jednoducho ich nemajú), ale význam ich finančnej a politickej pomoci vzhľadom na váhu Nemecka v EÚ výrazne vzrastie. Preto musíme zvýšiť mieru úzkosti v nemeckom verejnom priestore.

Druhým cieľom je zastaviť rastúci vplyv nesystémových opozičných síl, ktoré nielen odsudzujú vládnuce elity, ale sú aj proti konfliktu s Ruskom a kritizujú „atlantickú solidaritu“, t. j. podriadenie nemeckých záujmov anglosaským, konkrétne „Alternatíva pre Nemecko“ a nová „Únia Sarah Wagenknechtovej“. Podarí sa však “ ruskou hrozbou“ presvedčiť Nemcov, aby sa zjednotili okolo systémových strán?

Nie, pretože proces ničenia súčasného straníckeho systému už zašiel veľmi ďaleko. V januári bude oficiálne založená strana Wagenknechtovej a nemecká stranícko-politická mašinéria už nebude schopná odolať dvom silným nesystémovým stranám. Ratingy vládnucej koalície naďalej klesajú: tri strany spolu majú už len 35 percent, teda niečo vyše tretiny (opozičná CDU má 31 percent).

Mimoriadne sa nedarí slobodným demokratom – balansujú na hranici piatich percent, čo znamená, že sa možno nedostanú do budúceho Bundestagu. Na tomto pozadí sa čoraz hlasnejšie ozývajú hlasy tých členov FDP, ktorí vyzývajú na odchod z vládnej koalície s cieľom zachrániť stranu. Hovorí sa aj o vytvorení veľkej koalície SPD a CDU, ale túto možnosť si nechajú na poslednú chvíľu. Predčasné voľby do Bundestagu nie sú vylúčené, hoci po nich volá len AfD, ktorá si s 22-percentným ratingom udržiava pozíciu druhej strany v krajine.

Mimochodom, spokojných s prácou kancelára Scholza je len o niečo viac občanov: len 24, teda každý štvrtý. A keď sa politici hodnotia na stupnici od mínus piatich do plus piatich, Scholz klesá na mínus 0,4. V mínuse sú aj všetci kľúčoví ministri – od Berbockovej po Lindera – a ja líder opozičnej CDU Merz. Zo systémových politikov sú v stĺpci plus iba minister obrany Boris Pistorius (hlavná hviezda SPD) a bavorský premiér Söder. Ak toto nie je kríza dôvery v systémových politikov, tak čo to je?

Napriek tomu sú ďalšie voľby do Bundestagu až o dva roky. Je však čoraz menšia šanca, že sa ich vládnuca koalícia dožije. A zahraničnopolitický kurz Scholzovho kabinetu v rôznych oblastiach – od Ukrajiny po Blízky východ – ešte viac podkopáva pozíciu koalície.

Jednoduchá výmena kancelára alebo zmena koalície situáciu nenapraví a o niečo viac ako pol roka sa blížia voľby do Európskeho parlamentu, ktoré budú ďalšou ranou pre nemecký stranícky systém.

Jeho hlavným problémom je pokles dôvery voličov. A ten sa nedá vyriešiť tým, že sa ich pokúsime vystrašiť katastrofickými dôsledkami víťazstva Ruska na Ukrajine – Nemci sa čoraz viac obávajú porážky Nemecka. A vôbec nie zo strany Putina, ale z nedostatku nezávislosti vlastných elít.