Mamutí projekt novej Hodvábnej cesty pod názvom „The Project of the Century: One Belt, One Road“ (OBOR) je kľúčovou obchodnou stratégiou Číny vyplývajúcou z jej novej, dominantnej roly vo svetovej ekonomike. Na konferencii v Bratislave, ktorú na túto tému usporiadal začiatkom apríla Ekonomický ústav Slovenskej akadémie vied spolu s veľvyslanectvom Čínskej ľudovej republiky (písali sme o tom TU), vystúpil aj jeden z mladých lídrov tejto strategickej iniciatívy, Junchi Ma z Čínskej akadémie sociálnych vied, ktorý sa zameriava na región strednej a východnej Európy.

Junchi Ma uviedol, že Čína pristupuje ku zmenenému svetu na základe idey, že vývoj čínskej ekonomiky jej dáva novú dynamiku a Čína musí prebrať vedúcu rolu vo svetovom kontexte. Krokom k tomu je práve iniciatíva OBOR. O podobný spôsob, ako získať novú dynamiku, sa podľa neho pokúšali aj USA so svojou iniciatívou v podobe projektu TTIP.

Junchi Ma hovoril o štyroch základných princípoch, na ktorých je založená čínska stratégia. Po prvé: žiadne predsudky. Po druhé: základné zmeny sú založené na nákladoch a ziskoch. Po tretie: žiadne predpovedanie. Po štvrté: svet je bez fixnej štruktúry, plynule sa mení. Teda typický čínsky pragmatizmus, ako ho poznáme.

Junchi Ma sa pýta: čo je cieľom politiky EÚ voči Číne, vzhľadom na meniaci sa svet? Vie to Európa? A odpovedá si: nemyslí si, že by to Európa teraz vedela. So zdvorilosťou Číňanom vlastnou naznačuje, že aj Európa sa bude musieť prispôsobiť meniacemu sa svetu, práve tak ako aj Čína.

Podľa čínskeho experta sa Európa zmenenému svetu zatiaľ prispôsobuje zaujatím defenzívnej pozície. Na základe štatistiky vyvracia v Európe rozšírený názor, že existuje čínska hrozba v tom, že Číňania tu masovo skupujú všetky aktíva – s použitím grafov dokumentuje, že napríklad americké investície v Európe sú v každom ohľade omnoho väčšie, pričom nikto nehovorí o americkej hrozbe.

Junchi Ma zdôrazňuje typickú čínsku pozíciu: integrácia svetovej ekonomiky je príležitosťou pre riešenia v štýle win-win, ktoré je obľúbeným čínskym zaklínadlom: hľadať riešenia, z ktorých budú mať prospech obe strany.

Čo však Junchi Ma nepovedal, je to, že stret rôznych kultúr je aj príležitosťou na nedorozumenia. Jedným z tých základných môže byť napríklad to, že Západ by chcel mať prospech z Číny taký ako doposiaľ, teda že Číňania budú lacno vyrábať a lacno predávať. Ibaže to nie je tá win-win situácia, ktorú chcú Číňania: oni pochopiteľne chcú otvorený trh s rovnakými podmienkami. To by však skôr či neskôr znamenalo, že za predpokladu porovnateľného stupňa technologického rozvoja by ľudia na západe, ak by si chceli zachovať konkurencieschopnosť, skôr alebo neskôr mali pracovať práve tak skromne a usilovne ako ľudia v Číne.

Tejto téme sa mnoho oficiálnych autorít vyhýba a zastierajú ju argumentmi o tom, že predsa svet je už niekde inde, máme tu technologický rozvoji, robotizáciu, atď. Lenže nič z toho sa nedotýka podstaty problému, ktorou je priama konkurencia: pretože čokoľvek budú mať jedni, budú čoskoro mať aj druhí, a v tom prípade rozdiel bude opäť spočívať len v ochote pracovať viac než tí druhí.

Tento principiálny konflikt medzi takmer až otrokárskou výkonnosťou ázijskej ekonomiky a európskym sociálnym systémom a konzumným prístupom k práci a životu dosiaľ nebol vyhrotený, hoci vedia o ňom čo-to povedať napríklad slovenskí zamestnanci ázijských firiem na Slovensku. Pre nás prináša zásadnú otázku: chceme my Slováci naozaj pracovať tak ako Číňania?

Samozrejme, je tu aj opačná strana mince. Ak zaspíme, ak nebudeme aj my reagovať na to, čo sa deje, ak si nenájdeme svoju vlastnú cestu ako prežiť vo svete budúcnosti, tak na to nevyhnutne doplatíme.

Kedysi sa zvyklo hovorievať, že za socializmu sa pracovalo málo a neefektívne, a práve preto nás pohltili západné krajiny s ich vyššou výkonnosťou a efektívnosťou. Odhliadnuc od toho, do akej miery toto hodnotenie zodpovedá skutočnosti – nie je tu teraz podobná hrozba?

Junchi Ma tvrdí, že najlepšia cesta ako ovplyvniť druhých a ubrániť si to svoje, je byť dobrým príkladom. Lenže je pre nás čínsky model inšpiratívny? Pre nich bol ten náš kedysi vzorom, ibaže tie časy sú už minulosťou – oni si zo svetovládnej ríše Západu vzali také ponaučenie, aké potrebovali, aby si išli svojou cestou a dnes už s ňou držia krok vlastne vo všetkom. Potom, čo svetu Čína predviedla svoj ekonomický zázrak, už veci nikdy nebudú také, ako predtým.

Koniec neokolonializmu, akokoľvek by to prebehlo, by v praxi znamenal, že by sa jedného dňa vyrovnala životná úroveň v jednotlivých častiach sveta. Svet nemá dostatok zdrojov na to, aby bola všade taká vysoká ako na západe, ale riešením by bolo, keby sa znížila na dostatočne udržateľnú úroveň… a keď sa pozrieme na kroky západných elít, zdá sa, že na Západe ten proces už dávnejšie začal: stredná trieda už prakticky vymizla a štandard tej nižšej sa nebadane posúva dolu, napriek tomu, že sa tvári opačne. Nie je to iba reálnej výške miezd očistených o infláciu a o štandarde sociálneho zabezpečenia, ale je to oveľa širšie: od kvality potravín a vzdelávacích štandardov, až po normy v stavebníctve.

Západ aj Ázia s rovnakou obľubou hovorí o čoraz rýchlejšie sa meniacom svete. Ale čo toto myšlienkové klišé vlastne znamená? Že sa menia ceny, štýly, formy, technológie, softvéry, zrýchľuje sa výmena, komunikácia, doprava? Dajme tomu – lenže naozaj sa mení aj človek, pokiaľ ide o jeho schopnosti, potreby a prirodzený postoj k práci, k oddychu, k dennému rytmu života?

Nie je náhodou prehnané zdôrazňovanie myšlienky, že „všetko sa zrýchľuje, všetko bude odteraz inak, zvykajte si“ zo strany majiteľov ekonomiky a médií zámerným zneužívaním určitých objektívnych tendencií na to, aby úžitkoví ľudia opúšťali svoje sociálne pozície a štandardy? Inými slovami, nie je toto moderné zaklínadlo skôr akýmsi mentálnym bičom novodobých otrokárov?

Junchi Ma povedal na záver svojej prednášky dve veci. Prvá: prispôsobenie, to znamená vzájomné prispôsobenie sa. Vôľa k prispôsobeniu je potrebná pre prežitie a blahobyt krajiny. Pýta sa: ako čeliť niečomu, čo človek nemá rád? A hneď aj odpovedá: to si vyžaduje starostlivé premýšľanie.

A tá druhá vec: niečo je zle.

Ivan Lehotský