Čo majú na mysli, keď hovoria, že Amerika je “nenahraditeľná”

Washington 27. októbra 2023 (HSP/Responsiblestatecraft/Foto:TASR/AP-Jonathan Ernst)

Prezident Biden použil túto frázu, aby ospravedlnil účasť USA vo vojnách na Ukrajine a v Gaze, ale v skutočnosti je to len kód pre “prvenstvo”, píše o tejto téme Anatol Lieven pre Responsible Statecraft

Prezident Biden vo svojom nedávnom prejave o vojnách v Gaze a na Ukrajine a o zapojení USA do oboch citoval slávnu vetu bývalej ministerky zahraničných vecí Madeleine Albrightovej, že Amerika je “nenahraditeľným národom”. Toto je skutočne presvedčenie, ktorým žije a pracuje americký zahraničný a bezpečnostný establišment.

Ako odznelo v Bidenovom prejave, je to jeden zo spôsobov, ako tento establišment ospravedlňuje americkým občanom obete, ktoré musia priniesť v záujme prvenstva USA. Je to tiež spôsob, akým sa členovia Blobu ospravedlňujú za účasť na zločinoch a chybách USA. Nech sú totiž ich aktivity a chyby akokoľvek príšerné, možno ich ospravedlniť, ak sa uskutočňujú v rámci “nevyhnutnej” misie Ameriky viesť svet k “slobode” a “demokracii”.

Je preto potrebné sa pýtať: “Na čo je to nevyhnutné? Prázdne tvrdenia o “poriadku založenom na pravidlách” nemôžu na túto otázku odpovedať. Na veľkom Blízkom východe by mala byť odpoveď zrejmá. Predpokladám, že iný hegemón by mohol urobiť v regióne ešte väčší neporiadok za ešte väčšiu cenu, než sa to podarilo Spojeným štátom za posledných 30 rokov, ale musel by na to vynaložiť naozaj veľké úsilie. Nie je ani jasné, či by absencia veľmocenského hegemóna mohla situáciu ešte zhoršiť.

Za ten čas neuspela ani jedna prospešná snaha USA o mier v regióne; len málo z nich sa o to vážne pokúsilo. A čo viac, USA nesplnili ani základnú pozitívnu úlohu každého hegemóna, ktorou je zabezpečenie stability.

Namiesto toho až príliš často pôsobili ako sila, ktorá spôsobuje neporiadok: V rozpore s každou lekciou z afganskej histórie zničili líbyjský štát, čím uvrhli krajinu do nekonečnej občianskej vojny, destabilizovali veľkú časť severnej Afriky a umožnili prílev migrantov do Európy; opakovane zničil alebo opustil možnosti rozumnej dohody s Iránom; a čo je najvážnejšie, odmietol zaujať čo i len vzdialene spravodlivý prístup k izraelsko-palestínskemu konfliktu a počas väčšiny posledných tridsiatich rokov nevyvinul žiadne vážne úsilie na podporu urovnania.

Počas poslednej generácie po sebe nasledujúce administratívy USA zatvárali oči nielen vtedy, keď vlády Likudu pomaly zabíjali “dvojštátne riešenie” a svojou politikou osídľovania podnecovali palestínsky a arabský hnev, ale aj vtedy, keď premiér Netanjahu zámerne pomáhal budovať Hamas ako silu proti Organizácii pre oslobodenie Palestíny, aby s ňou nemusel vážne rokovať.

Táto stratégia sa teraz ukázala ako katastrofálna pre samotný Izrael. Taktiež sa uskutočnila bez akéhokoľvek ohľadu na záujmy Spojených štátov alebo ich európskych spojencov tvárou v tvár islamskému terorizmu.

A čo z toho získali samotní Američania? Odpoveď znie: vôbec nič, pričom straty sa dajú presne vyčísliť: Viac ako 15 000 vojakov a zmluvných partnerov zabitých v Afganistane a Iraku; viac ako 50 000 zranených a často doživotne postihnutých; viac ako 30 000 samovrážd veteránov; 2 996 mŕtvych civilistov z 11. septembra 2001, útoku, ku ktorému sa prihlásila al-Káida ako k odplate za politiku USA na Blízkom východe; približne 8 biliónov dolárov vynaložených na “globálnu vojnu proti terorizmu”.

V iných častiach sveta neboli výsledky USA také katastrofálne, ale ani zďaleka neodôvodňovali tvrdenia o nevyhnutnosti prvenstva USA. Jediná oblasť, kde to v podstate platí, je Európa. Počas druhej svetovej vojny a studenej vojny Spojené štáty oslobodili západnú Európu a bránili tam demokraciu, zatiaľ čo vo zvyšku sveta príliš často nastupovali na miesto európskeho kolonializmu.

Po skončení studenej vojny obyvatelia východnej Európy skutočne privítali ochranu USA – hoci Bidenovo tvrdenie, že ak nebude zastavený na Ukrajine, Putin napadne Poľsko, je nepodložené. Rusko na to nemá ani vôľu, ani kapacity; a v každom prípade, ak členstvo v NATO nie je dostatočným odstrašujúcim prostriedkom, aký zmysel malo ponúknuť Ukrajine členstvo v NATO?

Mimo Európy je jediným regiónom, o ktorom sa dá povedať, že v ňom Spojené štáty doteraz skutočne zohrali prevažne pozitívnu úlohu, východná Ázia (samozrejme, s výnimkou vojny vo Vietname), a to z rovnakého dôvodu: Japonsko a Južná Kórea spojenectvo so Spojenými štátmi vítajú. A hoci si iné štáty, ako napríklad Filipíny, želajú rovnováhu medzi Amerikou a Čínou, neželajú si, aby Amerika odišla. Táto úloha si však vyžaduje prítomnosť USA, nie ich prvenstvo. Keďže Čína nemôže napadnúť Japonsko a Južnú Kóreu – nehovoriac už o Austrálii -, Spojené štáty sa môžu veľmi dobre postaviť do defenzívy za svoje existujúce aliančné systémy a zároveň sa s Pekingom deliť o vplyv v iných oblastiach.

Pokiaľ ide o Afriku, tamojšie krajiny nemajú medzi sebou konflikty, ktoré by Amerika musela kontrolovať alebo sprostredkovať. Problémy Afriky sú vnútorné a USA od 11. septembra a globálnej vojny proti terorizmu urobili len veľmi málo, aby jej pomohli. Nedávne zvýšenie záujmu USA o Afriku je najmä reakciou na rastúci obchodný podiel Ruska a Číny v tejto oblasti.

Najzvláštnejšia a najvýraznejšia je úloha USA na vlastnom dvore, v Mexiku, Strednej Amerike a Karibiku, ktorých problémy skutočne ovplyvňujú obyvateľstvo Spojených štátov. Tak ako v Afrike, ani tu Spojené štáty nepotrebujú potláčať miestne konflikty medzi štátmi, pretože tie už dávno ustali. Opäť ide o vnútorné hrozby, ktoré sú však do veľkej miery spôsobené aj dopytom po nelegálnych drogách v Spojených štátoch. Jedným z dôsledkov vnútorného rozkladu týchto krajín je obrovský prílev migrantov do Spojených štátov, ktorý spôsobuje spätný úder a politické nezhody v samotnej Amerike.

Tvárou v tvár tejto hrozbe a v záujme občanov USA by sa dalo predpokladať, že regionálny hegemón bude tento región uprednostňovať a venovať vážne zdroje na jeho rozvoj. To by bolo v súlade aj so “zahraničnou politikou pre strednú triedu”, ktorú Biden sľuboval vo svojej predvolebnej kampani.

V skutočnosti sú porovnávacie údaje o pomoci USA priam groteskné. Celková rozvojová pomoc USA Mexiku a celej Strednej Amerike od roku 2001 predstavuje 12,21 miliardy dolárov. V porovnaní s 64,8 miliardy dolárov pre Izrael a 32,8 miliardy dolárov pre Egypt. Dokonca aj Gruzínsko dostalo takmer dvakrát viac pomoci ako Mexiko (3,9 miliardy dolárov oproti 2,1 miliardy dolárov) – a to je Gruzínsko vzdialené 10 000 km od brehov Spojených štátov a má menej ako tridsiatinu obyvateľov ako Mexiko.

V súvislosti s problémami z Mexika, ktoré sa prenášajú do Spojených štátov, niektorí poprední republikánski politici teraz vyzývajú nie na väčšiu pomoc, ale na nasadenie americkej armády v Mexiku na boj proti pašerákom drog, čo je šialená myšlienka, ktorá odhaľuje morálny a praktický bankrot amerického prvenstva na vlastnom kontinente.

Zanedbávanie amerických južných susedov odhaľuje ešte niečo o americkom prvenstve: bez ohľadu na problémy regiónu sa USA angažujú len vtedy, ak vidia skutočné alebo domnelé nebezpečenstvo, že konkurenčná mocnosť prejaví záujem. Dalo by sa to nazvať prístupom psa v jasliach povýšeným na základný strategický princíp. Dobre to vystihuje článok Suzanne Maloneyovej z Brookings Institution o predchádzajúcom – a katastrofálnom – pokuse Bidenovej administratívy čiastočne sa stiahnuť z Blízkeho východu bez toho, aby sa vyriešili tamojšie základné problémy:

“Biely dom vypracoval kreatívnu stratégiu odchodu, v rámci ktorej sa pokúsil sprostredkovať novú rovnováhu síl na Blízkom východe, ktorá by umožnila Washingtonu znížiť svoju prítomnosť a pozornosť a zároveň zabezpečiť, aby Peking nezaplnil prázdne miesto.”

Ak sa chcú USA skutočne stiahnuť z Blízkeho východu, mali by privítať iné štáty, ktoré sa snažia zohrávať pozitívnu úlohu – ako to urobila Čína, ktorá podporila détente medzi Iránom a Saudskou Arábiou.

Snaha o globálne prvenstvo intelektuálne a morálne rozkladá aj samotných Američanov. Na ospravedlnenie nákladov a obetí, ktoré prináša obyčajným Američanom, je potrebné na jednej strane veľmi prehnané tvrdenie o podpore demokracie, na druhej strane kolosálne zveličovanie hrozby a zla iných štátov. Výsledkom je verejný diskurz, ktorý až príliš často pripomína detskú výživu s kyanidom – papierikom je jazyk Ameriky šíriacej slobodu a jedom je nedôvera voči iným krajinám a ich národom.

Aj keby bolo možné úspešné – ak nie “nenahraditeľné” – globálne prvenstvo USA, nemohlo by byť založené na takomto korupčnom základe.