Bratislava 24. marca 2023 (HSP/Foto: FB)
Eduard Chmelár upozornil na článok redaktora časopisu .týždeň Martina Mojžiša s titulkom Vojna v Iraku bola úplne správna. Podľa Chmelára je to dôkaz, že máme dočinenia s rovnakými fanatikmi, ako boli stredovekí inkvizítori, ktorí upaľovali kacírov s navlas totožnou argumentáciou: Ak tí ľudia paktovali s diablom, oheň im neublíži – ak sú nevinní, oheň ich očistí
“Je desivé”, píše Chmelár, “že Mojžiš pri svojej argumentácii absolútne neberie do úvahy medzinárodné právo, o ktoré sa v prípade Ukrajiny tak kŕčovito opiera. On si osobuje právo vraziť do Iraku bez toho, že by si na to pýtal od kohokoľvek povolenie. Ale to je mentalita gangstra, nie policajta.”
Chmelár však na Mojžišovi oceňuje, že sa neskrýva: “Nie je pokrytec a nezavráva svoje názory. Je ešte stále veľa takých ako on, ktorí si myslia to isté, ale už sa pod tlakom dôkazov a verejnej mienky neodvážia verejne sympatizovať s prepadnutím a okupáciou Iraku. Mikuláš Dzurinda, Ivan Mikloš, Martin Šimečka, František Šebej, Ivan Korčok, Robert Ondrejcsák, Peter Osuský, Martin Klus, Rastislav Káčer a ďalší. Napokon aj samotný šéfredaktor časopisu .týždeň Štefan Hríb, ktorý pred dvadsiatimi rokmi napísal spolu s Martinom Bútorom článok agresívne štvúci do vojny v Iraku so švejkovským názvom „Na Bagdad!“. Práve oni dnes celkom zámerne obrátili logiku vývoja a zbabelo obviňujú z kolaborantstva tých, ktorí vojnu nechcú a nikdy nechceli – zo strachu, aby sami neboli súdení.”
Štefan Hríb sa blysol pseudofilozofickou úvahou, vraj či si môže dovoliť “vodca slobodného sveta, ktorého sme si zvolili” (To je zvláštne, reaguje na to Chmelár, máte pocit, že by si ktokoľvek z vás zvolil za prezidenta Georga Busha?) “risknúť naše životy”. Chmelár to považuje za dôkaz, že “títo ľudia žijú v úplne inom mentálnom svete, nie sú schopní pochopiť svet založený na pravidlách, teda na práve, ergo medzinárodnom poriadku. Toto všetko im nehovorí nič, podobne ako keď Hegerova banda šliapala po ústave a vykrikovala, že morálka je viac ako zákon.”
Oni neberú do úvahy ani ľudské životy, ani medzinárodné právo, jediné, čo sú schopní pripustiť, že sa to neurobilo “správne”, čo je uvažovanie mafiánskeho gangstra, ktorý nad svojou obeťou špekuluje, že ho mal streliť radšej do hlavy ako do brucha. “Toto sú pre mňa oveľa desivejšie veci ako ďalšie Hríbove nekompetentné táraniny, ktoré sa mi tu ani nechce rozoberať (napríklad, že Irán a Čína sú agresívne mocnosti – Teherán a Peking na rozdiel od západných krajín nikdy nikoho nenapadli). Hríb so svojou sektou sa ani nezaoberali oficiálne potvrdenými vecami, že útok na Irak bol založený na klamstvách, oni si vyfabrikovali nejaký alternatívny príbeh ako tí najprimitívnejší konšpirátori v snahe vyviniť sa z vlastných hlúpych lží. A to je obzvlášť odporné”, komentuje Eduard Chmelár.
Mnohí si dnes kladú otázku, ako dnes uprostred vojny môžeme účinne brániť mier. Iste, zodpovední sú hlavne politici, ale čo môžu urobiť jednoduchí radoví občania? Jeden účinný nástroj máme,” píše Chmelár. “Je oveľa efektívnejší ako protesty, pochody a ventilovanie emócií na sociálnych sieťach. Paragraf 417 Trestného zákona definuje trestný čin ohrozenia mieru, ktorého sa dopustí každý, “kto v úmysle narušiť mier akýmkoľvek spôsobom podnecuje k vojne, vojnu propaguje alebo inak podporuje vojnovú propagandu”.”
Na záver svojej úvahy Chmelár pristúpil k zaujímavej výzve: “Pýtam sa, na čo ten paragraf máme, keď sme ho ešte nikdy nepoužili proti tým, ktorí militarizujú verejnú mienku a vytvárajú propagandistickú prípravu na každú vojenskú agresiu, ktorá sa odohrala na našej planéte za posledné desaťročia. Boli sme príliš tolerantní voči tým, ktorí otrávili studne nášho spoločenského vedomia a nastavili naše morálne normy tak, že vojna je správna a ospravedlniteľná. Musíme to zmeniť. Musíme verejným tlakom sami určiť hranice toho, čo zásady nášho právneho štátu povoľujú. Zločiny proti mieru povolené nie sú. Podnety proti ich páchateľom môže podávať každý z nás. Tak im už konečne dajme zreteľne najavo, že ich beztrestnosť sa skončila.”