Chmelár na sociálnej sieti napísal, že minister zahraničných vecí Miroslav Lajčák je bezpochyby skúsený diplomat s bohatou kariérou, ale z toho, ako nadbieha mocenským elitám, je znechutený. “Spôsob, akým podľa agentúrnych správ prebehol jeho včerajší rozhovor s jeho americkým rezortným kolegom, je jednoducho neskutočný. Minister zahraničných vecí USA Mike Pompeo mu pripomenul, aké dôležité je z našej strany platiť.”

Šéf slovenskej diplomacie podľa neho poslušne zasalutoval, že svoje záväzky zvyšovať výdavky na zbrojenie si s prehľadom plníme. “Pompeo mu pripomenul, že sa mu nepáči, že Európa sa chce osamostatniť v oblasti obrany. Lajčák ho ubezpečil, že Slovensko nie je zástancom vybudovania samostatnej európskej armády. Pompeo ho pochválil, že im kryjeme zadky v Afganistane a Iraku.” Lajčák podľa názoru Chmelára namiesto „slúžim vlasti“ servilne odrecitoval, aké je skvelé, že kedysi sme dostávali pomoc od Spojených štátov a dnes pomáhame my im. „Myslím si, že nie je samozrejmosťou, že dnes chodíme do USA s takouto pozitívnou agendou,“ pochválil sa Lajčák na sociálnej sieti.

“Neskutočne som sa hanbil, keď som to videl. Ako je možné, že v situácii, keď sa už aj nemecká kancelárka a francúzsky prezident odhodlali na suverénnejšie správanie a vyzvali na vytvorenie spoločnej európskej obrany, Slovensko trhá európsku jednotu a stáva sa trójskym koňom USA v strednej Európe? Kto dal Lajčákovi mandát na odmietnutie myšlienky európskej armády? Súhlasí s tým premiér? Súhlasí s tým predseda parlamentu? Kto okrem Andreja Kisku, ktorého proamerické názory už nikoho nezaujímajú, ešte zaujíma takéto protieurópske stanovisko? Veď už len to, že Američania sú podráždení z akýchkoľvek úvah na suverénnu európsku obranu, naznačuje, že je to správna myšlienka. Európa nikdy nebude silná a bezpečná, ak bude iba protektorátom Spojených štátov a nástrojom ich globálnych záujmov. Kedy to konečne pochopí aj slovenská politická elita? Kto platí týchto ľudí za zradu našich štátnych záujmov?”

Dodáva, že Miroslav Lajčák je možno dobrý vyjednávač, ale nikdy nebude viac ako služobník moci. “Je to človek bez vízie. Konjunkturalista, ktorý sleduje jediný záujem: vlastnú kariéru. Táto osobnostná výbava možno stačí na veľvyslaneckom poste, ale post ministra zahraničných vecí je predovšetkým politická funkcia. Naša diplomacia trpí od samého začiatku jednou chorobou: je netvorivá. Z celej tej partičky, ktorú vychoval Eduard Kukan, vyrástli zruční podávači kľučiek, znormalizovaní do osobnostne nevýraznej podoby. Viem, že sú to tvrdé slová, ale s týmto už konečne treba niečo robiť. Naša diplomacia potrebuje menej úradníkov a viac politikov.”

“Nespochybňujem množstvo odborných kvalít Miroslava Lajčáka. Ale skutočne mi prekáža, že tento človek si rozumie viac s mocenskými elitami v zahraničí ako s domácim obyvateľstvom. Ako potom môže reprezentovať naše štátne záujmy. Veď nežijeme v ére kabinetnej politiky Talleyranda a Metternicha. Rozumiem ešte tomu, že sa nemôže postaviť chrbtom ku globálnej migračnej dohode – pretože je jedným z jej spoluautorov. No nemôžem akceptovať, aby sa tu robila zahraničná politika, ktorá nie je transparentná, zámerne sa vyhýba verejnej diskusii a pán minister je ešte podráždený, keď mu kladú otázky.”

Chmelár sa obávam sa, či je Miroslav Lajčák so svojou osobnostnou výbavou schopný prekročiť svoj tieň. “On sa takto totiž správal vždy. O Lajčákovom pôsobení na poste vysokého predstaviteľa EÚ pre Bosnu a Hercegovinu sa u nás veľa nehovorilo. Slovenské médiá mu nanajvýš povrchne kurizovali, že nám takou funkciou robí dobré meno, veď Bosna a Hercegovina bola v tom čase protektorátom Európskej únie a vysoký predstaviteľ v nej mal hlavné slovo. Ale obyvatelia tejto krajiny to videli inak. Vnímali ho ako diktátora. Britský ľavicový denník The Guardian v decembri 2007 dokonca napísal, že Lajčák si počína v Bosne ako feudál. Jeho „svojvoľné a tvrdé zásahy do politického procesu“ si vyžiadali masové protesty a demisiu premiéra Nikolu Spiriča. Predseda bosnianskeho parlamentu sa zasa britskému veľvyslancovi sťažoval na nedostatok rešpektu a autonómie zo strany Lajčáka. Dvanásť rokov po dohodách z Daytonu vysoký predstaviteľ stále viedol Bosnu, akoby to bolo jeho feudálne léno, sám vydával právne predpisy a odvolával volených zástupcov ľudu bez akéhokoľvek práva na odvolanie. Lajčák sa dokonca verejne pohádal s predstaviteľmi bosnianskych Srbov o jeho zásadných reformách, ktorými podľa miestnych predstaviteľov prekročil svoje právomoci a svojvoľne zmenil rámec daytonských dohôd bez akýchkoľvek konzultácií s politickou elitou či verejnosťou. Lajčák sa bránil tým, že ide len o technické detaily a administratívne opatrenia, ale The Guardian podotkol, že domáca i medzinárodná kritika za jeho autoritatívne správanie je úplne legitímna… To len na dokreslenie toho, že Lajčáková necitlivosť k vnútroštátnym reáliám je trochu staršieho dáta.”

“Nemôžeme dovoliť, aby sa slovenská zahraničná politika aj naďalej tvorila v uzavretých elitárskych skupinkách, ktoré si hovoria „bezpečnostná komunita“, v ktorých si niekoľko servilných netransparentne platených analytikov hladká svoje egá. V žiadnej inej oblasti som nevidel toľko neslobody, nedostatku pluralitnej diskusie, podliezavosti a sterilného uvažovania ako v zahraničnej politike. Títo ľudia sú priamymi dedičmi politrukov z minulého režimu. Musíme to zlomiť a vrátiť demokratickú diskusiu o medzinárodných vzťahoch do verejného priestoru, nedopustiť, aby sme zrádzali Európu a samých seba rozhodnutiami, ktorým chýba spoločenský konsenzus. Slovensko musí v otázkach európskej budúcnosti spolupracovať s Čechmi, Talianmi, Nemcami a Francúzmi, nie s Američanmi alebo Číňanmi. To by snáď malo byť jasné ako facka,” dodáva politológ, ktorý je zároveň kandidátom pre budúcoročné prezidentské voľby.