Odborný časopis slovenských právnikov Právne listy uverejnil list JUDr. Martina Ribára, človeka, ktorý je už vyše roka vo väzbe, hoci stále nebol odsúdený (viď TU). Ribár v tomto liste píše o svojich vlastných desivých zážitkoch a skúsenostiach s celou predbežného zadržania, aké by človek v dnešných časoch v členskom štáte Európskej únie naozaj neočakával.

Vopred varujeme, že je to čítanie len pre ľudí so silným žalúdkom. A ešte pripomíname, že na človeka, ktorý ešte nebol súdom právoplatne odsúdený, zákon stále nahliada ako na nevinného, čomu by malo zodpovedať aj správanie štátnych orgánov voči nemu.

List JUDr. Martina Ribára v plnom znení:

Cela predbežného zadržania – ľudská dôstojnosť v 21. storočí na Slovensku v praxi

Na úvod by som chcel uviesť môj osobný postreh akéhosi notorického slovenského pravidla, že v našich pomeroch sa podarí otvoriť odbornú diskusiu na zanedbávanú tému až vtedy, keď sa stane nejaká ľudská tragédia. Nakoľko otvorenie odbornej diskusie na tému ľudskej dôstojnosti v cele predbežného zadržania (alebo aj cela predbežného zaistenia, ďalej CPZ) a väzbe je napriek medializovaným ľudským tragédiám stále spochybňované a dokonca ironizované, bol by som veľmi rád, keby aj tento článok (hoci obsahovo možno menej odborný), k takejto odbornej diskusii prispel z empirického hľadiska.

V poslednej dobe je jednou z hybných tém v spoločnosti téma väzby, a najmä podmienok vo väzbe. Vo svojom poslednom článku som sa k podmienkam vo väzbe vyjadril „z prvej ruky“, keďže som väzobne stíhaný od 28. 10. 2019.

Koncom januára prebehla akcia Národnej kriminálnej agentúry (ďalej NAKA) s názvom „Mýtnik“. Jeden z obvinených sa až s odstupom pár dní vrátil na Slovensko zo zahraničia, po výsluchu bol zadržaný a umiestnený v CPZ.

Podľa medializovaných správ sa stav uvedeného obvineného v CPZ zhoršil a skončil v nemocnici – údajne na psychiatrickom oddelení. Reportér istej televízie sa veľmi ironicky vyjadril, že sa akosi často stáva, že „istým“ obvineným sa v CPZ zhorší stav a končia v nemocnici, presnejšie na psychiatrickom oddelení.

Tento môj článok je reakcia na prezentovanú mediálnu iróniu.

***

Ústava SR:

čl. 12, ods. 1: „Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné“.

čl. 12, ods. 2: „Základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým …“

čl. 19, ods. 1: „Každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena“.

Trestný poriadok:

• 1: „Trestný poriadok upravuje postup orgánov činných v trestnom konaní a súdov tak, aby trestné činy boli náležite zistené a ich páchatelia podľa zákona spravodlivo potrestaní, pričom treba rešpektovať základné práva a slobody fyzických osôb a právnických osôb.“
• 2, ods. 2 : „Do základných práv a slobôd v prípadoch dovolených zákonom možno zasahovať len v miere nevyhnutnej na dosiahnutie účelu trestného konania, pričom treba rešpektovať dôstojnosť osôb a ich súkromie“

***

I. Zadržanie

V pondelok dňa 28. 10. 2019 o 4.00 h som bol zadržaný, prevedený pred vyšetrovateľa a zhruba v čase okolo 6.00 h som bol umiestnený do CPZ v Bratislave, na Račianskej ulici. Cela v CPZ mala cca. 8 m². Boli v nej dve postele, malý stolík, dve mini stoličky – všetko zariadenie pevne prichytené, aby sa ním nedalo hýbať. Okno bolo malé, úzke, podlhovasté, mliečne – nebolo cezeň nič vidieť. Nedalo sa otvoriť. V rohu miestnosti bol záchod – bez dosky, nebol nijako oddelený od zvyšku miestnosti. Vedľa záchoda bolo malé umývadlo.

V cele bola špina, na zemi chuchvalce prachu a špiny. Záchod bez dosky bol neuveriteľne špinavý, splachovanie nefungovalo – misa bola plná exkrementov zahádzaných papierom. Tomu zodpovedal aj zápach v cele – okno sa nedalo otvoriť, nedalo sa to nijako vyvetrať.

Dvadsaťštyri hodín v kuse svietilo svetlo, dvadsaťštyri hodín v kuse „hučala“ vzduchotechnika. Nad umývadlom a v rohu miestnosti nad WC boli na stenách viditeľné plesne. Na posteli bola na zakrytie deka – špinavá, plná prachu, z ktorej sa pri každom pohybe uvoľňovali celé chuchvalce vlákien a špiny. Hodinky mi boli odňaté, netušil som koľko je hodín. Čas sa vliekol neskutočne pomaly, v cele sa nedalo nič robiť.

Dostal som raňajky, chlieb a mäkký syr. Na obed cestovinu so sójou – nedalo sa to jesť – aj s ohľadom na prostredie. Od pondelka rána som nič nejedol až do stredy poobedia, keď mi niečo doniesol obhajca – už v Banskej Bystrici pri rozhodovaní o väzbe.

Nekonečný čas v takom malom priestore, smrade, špine, pri nonstop zapálenom svetle a nonstop hučiacej vzduchotechnike bol neznesiteľný.

II. Pobyt v CPZ

Do mojej eskorty na súd v stredu 30. 10. 2019 ráno som sa okrem cca dvoch hodín výsluchu pred vyšetrovateľom nedostal von z cely v CPZ. Žiaden pohyb, žiadna vychádzka.

Pred vstupom do cely prebehla osobná prehliadka, bolo treba sa vyzliecť donaha a urobiť „drep“. Túto „milú“ procedúru som absolvoval trikrát – pri prvom umiestnení, po návrate z výsluchu u vyšetrovateľa a pred eskortou na súd.

Nijako som nevedel určiť koľko je hodín – cez „okno“ nebolo nič vidieť, ani či je deň, či noc, svetlo svietilo bez prestávky. Vzduch bol nedýchateľný, v cele bolo teplo, potil som sa. Po pár hodinách som smrdel sám sebe. Pýtal som sa, či je možné sa osprchovať, bolo mi povedané , že „neskôr“. To „neskôr“ znamenalo reálne, že som sa nemohol osprchovať vôbec.

Chcel som si umyť zuby. Nedalo sa. Niečo ako jednorazové zubné kefky a mini zubné pasty do CPZ na Slovensku v 21. storočí akosi ešte nedorazili. Prvý krát som si mohol umyť zuby (od pondelka rána, ešte „doma“) až vo štvrtok ráno vo väzbe. Na WC som bol tiež prvýkrát až vo štvrtok vo väzbe – použiť WC v CPZ sa naozaj nedalo. Záber na psychiku bol šialený.

Keď som v pondelok večer – vedel som, že je večer, pretože môj výsluch bol ukončený cca o 19.00 h – konečne zaspal, otvorili sa dvere cely a vpotácal sa tam opitý muž zadržaný za alkohol za volantom. Po chvíli sa povracal. Nedýchateľný vzduch a smrad bol neznesiteľný. Muž zaspal – po chvíli sa zase povracal, a bolo cítiť aj iný smrad – muž sa aj „pos*al“. Zavolal som príslušníkov, aby s ním niečo urobili. Urobili iba jedno: vyzvali ho, aby sa poutieral do plachty na posteli, tú vzali a dali mu inú…

III. Čo to urobí s človekom

Stiesnený priestor, nedýchateľný vzduch, smrad, umelé svetlo 24 hodín nonstop, žiaden prístup ku hygiene, v ruke obvinenie – bežná realita v CPZ na Slovensku v 21. storočí.

Ja osobne som mal aspoň tú „výhodu“, že z opisu klientov, ktorí CPZ absolvovali, som vedel, že to tak v CPZ vyzerá. Pre človeka, ktorý o tom nemá tušenie a prvýkrát sa dostane do CPZ, to jednoducho musí byť psychický šok!

Ja po osobnej skúsenosti nie som prekvapený, že niekto po pobyte v CPZ skončil v nemocnici so zhoršeným zdravotným stavom, či s nalomenou psychikou na psychiatrii.

Pobyt v CPZ je prvým krokom k „zlomeniu“ človeka. Niekto, kto nepozná pomery v CPZ a väzbe, si myslí, že takto to vyzerá vo väzbe – a urobí čokoľvek, aby sa tej väzbe vyhol. Množstvo obvinených sa zlomí už po krátkom pobyte v CPZ.

Možno keby vyššie spomenutý reportér alebo jeho príbuzný po takýchto zážitkoch z CPZ skončil v nemocnici či na psychiatrii, možno by zvolil iné vyjadrovanie.

„Iróniu“ o umiestnení kohokoľvek v nemocnici, či na psychiatrii po pobyte v CPZ pokladám za vyjadrenie „za hranou“ novinárskej etiky – a to som veľký zástanca slobody slova, práva na informácie a zákazu cenzúry.

IV. Ďalšia lahôdka: eskorta na súd

Eskorta na súd – Špecializovaný trestný súd v Banskej Bystrici – bola ďalšou fantastickou ukážkou „ľudskej dôstojnosti“ v praxi.

V stredu 30. 10. 2019 ráno po spomínanej „milej“ osobnej prehliadke, spojenej s nahým drepovaním, ma čakal ďalší „exkluzívny“ zážitok. O eskortách na súd som tiež predtým od klientov počul veľa, ale skutočnosť predstihla akékoľvek predstavy.

V dodávke bolo šesť miest pre obvinených. Boli to dve lavice oproti sebe po stranách vozidla. Pred sedadlom bola železná tyč, o ktorú mi boli pripevnené putá na rukách. Sedel som v miernom predklone, kvôli putám spojených s tou tyčou som sa nemohol oprieť. Na kríže mi ťahalo (bol koniec októbra). Na hlavu som dostal plátené vrece, aby som nič nevidel, na uši slúchadlá, aby som nič nepočul. To vrece bolo špinavé a smrdelo. Sedel som predklonený, pripútaný, bolo mi zima. Sedel som bokom k smeru jazdy. Po pár minútach ma z tej polohy začali bolieť ruky, nohy aj chrbát.

Určite to bola moja najdlhšia cesta autom v živote. Neviem a nechcem si ani predstaviť, čo by sa stalo so mnou a ostatnými eskortovanými, ak by vozidlo malo nejakú kolíziu, či haváriu. Poloha bokom k smeru jazdy, v predklone, s putami pripevnenými o tyč by v prípade havárie znamenali minimálne mnohopočetné zlomeniny.

Cesta bola naozaj nekonečná. Pripadal som si ako zviera. Nie človek, nie ľudská bytosť – ale zviera.

V. Príchod na súd

Následne ma čakalo ďalšie „prekvapenie“. Po príchode k budove súdu „kukláči“ prišli na to, že moje putá sú zaseknuté – nevedeli ma dostať z auta. Naozaj si neviem ani predstaviť, čo by sa stalo so mnou pri nejakej havárii…

Putá sa nedali otvoriť. Museli odmontovať tyč, ku ktorej som bol pripútaný. Trvalo to celé asi 15 minút. S putami na rukách a s tyčou v rukách ma odviedli do budovy súdu, kde sú „kobky“ pre „väzňov“. Po ďalších neúspešných pokusoch otvoriť putá boli privolaní hasiči. Putá boli prerezané karbobrúskou. Tá ich tak rozžeravila, že mi na zápästí vypálili ranu. Dnes mám na tom mieste malú jazvu – ale o to väčšiu na duši.

Počas rozhodovania o väzbe som bol s ostatnými zatvorený v kobkách v budove súdu. „Kobky“ sú vlastne zamrežované klietky o rozmere cca 1,5 x 1,5 m². V takejto klietke som bol zatvorený dlhé hodiny. Bez jedla, pitia. To mi/nám doniesli až podvečer obhajcovia.

Eskorta a pobyt v kobkách – to bola ďalšia lekcia o ľudskej dôstojnosti v 21. storočí na Slovensku v praxi.

VI. Čo dodať?

Mnou popísané skutočnosti sú opisom reálneho stavu na Slovensku. K pobytu a podmienkam v CPZ je nutné uviesť, že v CPZ sa môže ocitnúť aj niekto, komu nie je ani vznesené obvinenie, a ani mu následne obvinenie nebude vznesené. Teda takýto „zážitkový“ pobyt môže absolvovať aj niekto úplne nevinný.

Ako dlhoročného obhajcu/advokáta, ako väzobne stíhaného obvineného, a najmä ako človeka ma desia mediálne vyjadrenia kompetentných osôb, či už z prostredia prokuratúry, Ministerstva spravodlivosti či Ministerstva vnútra SR, ktorí namiesto priznania reálneho stavu a podmienok vo väzbe, ohľadom CPZ, ohľadom väzobných konaní, ktoré majú ďaleko od dôstojnosti, rešpektovania základných práv a slobôd, celú túto situáciu zľahčujú a všetkých, ale najmä seba presviedčajú, že všetko je vlastne v poriadku.

Ak teda podľa čl. 19 Ústavy SR má každý právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, je namieste sa zamyslieť, či tomu tak naozaj je a či namiesto posmešnej irónie na adresu zadržaných osôb v CPZ alebo väzobne stíhaných obvinených nie je potrebné hovoriť o reálnom naplnení toho, čo nám všetkým ukladá základný právny predpis našej zvrchovanosti a štátnosti.

JUDr. Martin Ribár – advokát

V Banskej Bystrici, Ústav na výkon väzby (ďalej ÚVV) a Ústav na výkon trestu odňatia slobody (ďalej ÚVTOS) Banská Bystrica

Ivan Lehotský