Bratislava 11. októbra 2019 (HSP/Brankof/Foto: TASR)

Nedávno koalícia strán Progresívne Slovensko a Spolu zverejnila svoj volebný program do volieb v roku 2020 s názvom „Bod zlomu“. Program je podrobne spracovaný a niektoré kapitoly sú veľmi podnetné, i keď s inými nesúhlasím. Dokonca by som sa potešil, keby sa niektoré sľuby koalícii PS/Spolu podarilo splniť, napr. keby dokázali odstrániť krížové vlastníctvo v zdravotníctve

V programe sa však objavuje jeden zásadný rušivý moment: je to snaha hľadať vnútorného nepriateľa, ktorý by mal ospravedlniť obmedzovanie základných práv pre ľudí s nepohodlnými názormi. Navrhujú sa tiež formy masívnej propagandy, aké sme od roku 1989 nepoznali. Takže napriek tomu, že v programe PS/Spolu sa vyhlasuje viacero zaujímavých bodov, program predstavuje hrozbu pre demokraciu na Slovensku.

Najviac nebezpečných formulácii sa nachádza v kapitole „Hybridné hrozby a dezinformácie“, ale tie nechýbajú ani v ďalších kapitolách, napr. „Ľudské práva a občianska spoločnosť“. Útoky na demokratické hodnoty pritom možno rozdeliť do týchto okruhov:

• Totalitný newspeak
• Obrana demokracie a najvyšší úrad pravdy
• Kto definuje hybridné hrozby a dezinfomácie
• Oficiálna propaganda a útok na školstvo
• Boj proti extrémizmu a spolupráca s cudzou mocou
• Skutoční nepriatelia demokracie?

Totalitný newspeak

Už na prvý pohľad vidno, že program PS/Spolu je publikovaný vo veľmi sofistikovanom jazyku, súčasne však obsahuje viaceré nebezpečné pojmy a na niektoré z nich treba poukázať. Doslova zákerný je pojem „ochrana informačného a kybernetického priestoru“ (s. 150 programu). Nech sa pokúsim o akýkoľvek výklad, z tohto pojmu cítiť snahu o neprijateľné obmedzovanie slobody prejavu a práva na informácie, teda politických práv podľa čl. 26 ústavy. Keďže však výrazy ako cenzúra či obmedzovanie slobody prejavu znejú veľmi negatívne, zavádza sa sofistikovanejší a menej sprofanovaný pojem. Podľa programu chce PS/Spolu túto „ochranu“ vykonávať spoločne s občianskou spoločnosťou, dá sa však predpokladať, že len s jej vybranou časťou (IVO, konspiratori.sk, a pod.).

Veľmi nebezpečný je aj pojem „informačná mapa krajiny“ (s. 148) v súvislosti s tzv. Centrom pre hybridné hrozby. Na efektívne vytvorenie takejto „mapy“ bude totiž treba masívne zhromažďovať a vyhodnocovať súkromnú komunikáciu občanov, ako aj ich identitu v kyberpriestore. PS/Spolu v programe priamo vyhlasuje: „Zvýšime aktivitu spravodajských služieb v oblasti hybridných hrozieb, dezinformácií či domácich polovojenských jednotiek a začneme proaktívnu, verejnú strategickú komunikáciu v týchto oblastiach.“ (s. 142).  Možno teda očakávať zvýšené špehovanie občanov tajnými službami v rozpore s ich právom na súkromie či v rozpore s čl. 22 ústavy. Pojem špehovanie však opäť neznie príliš demokraticky a preto sa hovorí o „informačnej mape krajiny“. A ako asi bude vyzerať „verejná strategická komunikácia“ tajných služieb? Budú sa azda vydávať diskreditačné správy o nepohodlných skupinách ľudí s odvolávkou na informácie, ktoré „nemožno zverejniť“?

Nebezpečným je výrok: „Vytvoríme koncepciu strategickej komunikácie SR a na ňu naviazané rezortné akčné plány. Zriadime oddelenia strategickej komunikácie na kľúčových rezortoch“. (s. 148) „Strategickú komunikáciu“ presadzujú už dlhšie niektoré mimovládne organizácie, napr. GLOBSEC Policy Institute, ktorý uvádza: „Koaličné spory, absencia politického konsenzu o bezpečnostných hrozbách alebo o zahraničnopolitickej a geopolitickej orientácii SR či rezortizmus predstavujú zásadné riziko pre úspešnú strategickú komunikáciu v SR.“ Lenže spoločnosť, kde by neexistovali koaličné spory, vládol úplný konsenzus o zahraničnej politike či o bezpečnostných hrozbách, by musela výrazne obmedziť demokratickú pluralitu. Tradičnou výhodou demokracie je schopnosť nájsť slobodnejšiu a spravodlivejšiu úpravu vzťahov v diskusii, lenže v situácii, keď vládne „strategická komunikácia“, je spravodlivá diskusia znemožnená…

V programe PS/Spolu sa nehovorí ani o propagande, ani o cenzúre, ani o špehovaní, avšak používajú sa pojmy, ktoré majú blízky obsah a preto sa treba mať na pozore. Žiaľ, tento antidemokratický jazyk nie je typický len pre nové strany na Slovensku, ale aj pre iné štáty či nadnárodné inštitúcie. Celkovo prišlo k vážnemu posunu preč od demokracie aj v EÚ a možno si iba smutne spomínať na rezolúciu Európskeho parlamentu o slobode prejavu na Internete z roku 2006, ktorá hovorila: „(Európsky parlament) silno odsudzuje obmedzenia internetového obsahu, ktoré používajú vlády a nie sú v prísnom súlade s garanciami slobody prejavu či už ide o šírenie alebo prijímanie informácií;“

Obrana demokracie a najvyšší úrad pravdy

Jedným z hlavných návrhov v programe PS/Spolu je vznik nových inštitúcií, ktoré majú „brániť demokraciu“. Spomenúť treba najmä „Ministerstvo pre ľudské práva, občiansku spoločnosť a obranu demokracie SR“ (s. 73). Mám veľké výhrady voči koncepcii „brániacej sa demokracie“, ktorá sa často odôvodňuje príkladom Weimarskej republiky a domnievam sa, že tvrdé zákony na ochranu republiky, resp. demokracie, nepomáhajú. Weimarská republika ich mala dokonca tvrdšie než povojnová SRN, zakázala aj viac politických strán, krvavo rozháňala demonštrácie a napriek tomu ju nakoniec A. Hitler zlikvidoval. Paradoxne, podarilo sa mu to vďaka „obrane“ – pred komunistickou hrozbou, napojenou na Moskvu. NSDAP nikdy nezískala vo voľbách do Reichstagu väčšinu, dokonca ani v marci 1933 (288 z 647 mandátov). Nacisti Reichstag úplne ovládli, až keď s podporou ďalších strán zrušili poslanecké mandáty komunistom (následne i soc. demokratom). Aj pri „obrane demokracie“ treba  myslieť na riziko, že k moci sa dostane niekto neželaný, kto dané inštitúty zneužije. Téme som sa venoval v samostatnom článku.

V programe PS/Spolu sa ďalej uvádza: „Západný svet vrátane Slovenska zvádza boj o udržanie demokracie. Konkurentom sa stáva populistická antisystémová revolta ponúkaná extrémistickými silami.“ (s. 75) To je veľmi zjednodušené videnie sveta: náš politický systém nezvádza boj o „udržanie demokracie“, pretože sa už dnes podobá skôr na oligarchiu než na demokraciu. Práve preto by mal byť miesto obrany viac otvorený pre návrhy, ktoré požadujú zásadnú zmenu súčasného stavu. Je potrebné, aby sa „konkurenčné“ návrhy na zmenu neoznačovali a priori ako extrémizmus. Jedným z hlavných problémov demokracie v súčasnosti je aj ignorovanie názorov demokratickej väčšiny pod zámienkou odmietania „populizmu“. Na Slovensku sa to prejavuje i znefunkčneným inštitútom referenda a ani PS/Spolu sa k sfunkčneniu tohto inštitútu v programe neprihlásila.

Nedôveryhodne znie aj zriadenie pracovnej skupiny pre bezpečnosť volieb „ktorá dokáže v reálnom čase efektívne vyhodnocovať a reagovať na kybernetické a informačné operácie.“ (s. 151) Snaha chrániť voľby pred kybernetickými hrozbami je zrejme reakciou na tvrdenia o ruskom zasahovaní do volieb v USA. Veľkým problémom „pracovnej skupiny pre bezpečnosť volieb“ však bude možnosť jej zneužitia: keď takáto skupina pred voľbami účelovo obviní nejakú nepohodlnú politickú silu zo šírenia „prokremeľských dezinformácií“, zasiahne tým i do volebnej súťaže. Mimochodom, skúsme si napr. predstaviť, že by pracovnú skupinu pre bezpečnosť volieb zriadil V. Mečiar v roku 1998 a využil ju proti „americkému zasahovaniu“ do volieb.

Za nebezpečnú inštitúciu považujem i navrhované „Centrum pre hybridné hrozby a dezinformácie“ (s. 148). Dá sa predpokladať, že táto nová inštitúcia bude akýmsi „Najvyšším úradom pravdy“: bude posudzovať, ktoré informácie sú pravdivé a ktoré sú dezinformáciami. Nepravdivé informácie treba určite vyvracať, lenže hrozí, že sa to bude robiť z pozície štátnej moci metódou „my verzus oni“, pričom „naši novinári“ sa budú šetriť. Tú jednostrannosť cítiť už z toho, že podľa programu hybridné hrozby využívajú „geopolitický súperi EÚ a NATO ako je Rusko a Čína…“ (s. 147), ale o hybridných hrozbách napr. z USA sa vôbec neuvažuje. Centrum pre hybridné hrozby a dezinformácie má podľa programu PS/Spolu „zvyšovať povedomie verejnosti o hybridných hrozbách a dezinfomáciách“, teda informovať o tom, čo ľudia nemajú čítať, ako aj robiť „celoplošné kampane“, teda propagovať tú správnu „pravdu“.

Úrad má tiež „podporovať rezorty pri včasnej a efektívnej reakcii“ (s. 148) voči hybridným hrozbám. To môže znamenať ideologický dozor, či sú rezorty dostatočne horlivé pri „obrane demokracie“. Rovnako to môže znamenať, že úrad bude informovať rezorty o osobách, ktoré sú vnímané ako „hybridná hrozba“. Vzniká tým riziko, že sa pojem hybridná hrozba bude zneužívať proti nepohodlným ľuďom: úrad ich označí za hybridnú hrozbu alebo za dezinformátorov a vyzve inštitúciu na „ochranu informačného a kybernetického priestoru“ pred týmito osobami. Ak takýto úrad niekoho obviní, tak potom vedúci inštitúcie, ktorý nebude chcieť mať problémy, radšej zamestnanca prepustí. Navyše, dnes je prepúšťanie často ešte jednoduchšie než počas normalizácie, pretože napr. v akademickej sfére majú ľudia pracovný pomer na dobu určitú. Stačí ho nepredĺžiť…

Kto definuje hybridné hrozby a dezinformácie?

Dôvod, pre ktorý sa veľmi obávam zneužitia navrhovaných inštitúcií, je, že poznám doterajšie publikácie autorov, ktorí spracovali tému boja proti hybridným hrozbám v programe PS/Spolu (D. Milo, J. Goda). Ide zrejme aj o hlavných kandidátov na vedenie navrhovaného Úradu pre hybridné hrozby a dezinformácie. Zvlášť D. Milo pristupuje k téme hybridných hrozieb a dezinformácií (ale napr. i k téme extrémizmu) účelovo. Vo svojich publikáciách často porušuje základné práva ľudí s odlišnými názormi, najmä ich právo na ochranu dobrej povesti a dobrého mena (čl. 19 ods. 1 ústavy) a to cez účelové označenie „hybridná hrozba“. Využíva flexibilitu pojmu, ktorá mu umožňuje zneužitie proti rôznym názorovým oponentom. Odvoláva sa pritom na formuláciu: „Definície hybridných hrozieb sú síce rôzne a musia zostať flexibilné, aby mohli reagovať na premenlivú povahu týchto hrozieb…“ Táto flexibilita však vytvára atmosféru strachu, pretože nie je jasné, za čo vás môžu označiť ako „hybridnú hrozbu“…

Zvlášť nepekným spôsobom hanobí D. Milo najdôležitejšie mierové iniciatívy v SR, zrejme preto, lebo po roku 2014 nie sú politicky príliš želané. Téme som sa venoval tu. Dodnes nechápem, prečo v publikácii o vzťahu pravicového extrémizmu a Ruska, kde je D. Milo spoluautorom, sa o iniciatíve Zjednotení za mier uvádza, že „slúži agende Kremľa“. Iniciatíva totiž neslúžila Kremľu a podpísalo ju mnoho ľudí, vrátane osobností, ktoré sa stali symbolom západného smerovania SR, ako bývalí prezidenti M. Kováč st. a R. Schuster. Nepeknou dezinfomáciou bol aj popis významnej mierovej konferencie „Cesty k mieru“ z marca 2015 v Košiciach, o ktorej sa v danej publikácii na s. 35 uvádza, že ju organizovalo Nemecko-ruské fórum na čele s M. Platzeckom ako proruským politikom. Súčasne sa však zamlčalo, že spolurganizátorom bolo prokyjevsky orientované Nemecko-ukrajinské fórum. Konferencia by tým získala vyváženejší obraz, to však zrejme nepasovalo do kontextu publikácie.

Veľkým problémom je taktika, pri ktorej „bojovníci proti hybridným hrozbám“ nenapádajú názory svojich oponentov, ale priamo ich osobu. Ja napr. dlhodobo zastávam názor, že Slovensko by svoju účasť na agresii „koalície dobrovoľníkov“ v Iraku 2003 malo odsúdiť aspoň tak, ako Rusko odsúdilo svoju okupáciu ČSSR 1968 (v zmluve so SR č. 9/1995 Z.z.). Avšak miesto vecnej protiargumnetácie ma autori D. Milo, Z. Klingová a D. Hajdu zaradili do tohoročnej publikácie o „zraniteľnosti voči ruskej ostrej moci“ (v anglickom jazyku) a prisúdili mi motiváciu, ktorú som nemal. Okrem toho, výrok, ktorý mi priradili a dali do úvodzoviek, sa v takejto podobe v článku, uvedenom v odkaze č. 57 nenachádza – ani v angličtine, ani v slovenčine. Úplne opomeniem, že autori použili sekundárnu citáciu môjho článku a neuviedli to, hoci na nimi citovanej stránke sa nachádza odkaz na originálny zdroj „noveslovo.sk“. Pri takejto práci s informáciami sa treba naozaj pýtať, kto bude hodnotiť dezinformácie…

V prípade J. Godu, ďalšieho spoluautora časti o hybridných hrozbách a dezinformáciách v programe PS/Spolu sa zasa obávam jeho snahy obmedzovať ústavné právo na šírenie informácií. Je známy tým, že inicioval stiahnutie nepohodlných časopisov z obchodných reťazcov a takisto kritizoval súkromné kníhkupectvo za to, že urobilo prezentáciu knihy Š. Harabina, pri ktorej sa zamestnankyne vyfotili s daným sudcom. Kým podnety dáva ako aktivista, ide o problém, ktorý sa dá napraviť. Avšak bez ohľadu na to, či s jeho názormi súhlasíme alebo nie, keď začne čosi podobné robiť ako zamestnanec alebo prípadný riaditeľ Centra pre hybridné hrozby, nadobudnú jeho listy oficiálny charakter. A obchodné reťazce či vydavateľstvá, ktoré nebudú chcieť mať problém so štátnymi orgánmi, zrejme vylúčia politicky nepohodlné publikácie…

Oficiálna propaganda a útok na školstvo

Veľmi nebezpečnou časťou programu PS/Spolu sú aj vyjadrenia typu: „štát má byť proaktívnym silným, komunikačným hráčom v online prostredí.“ (s. 148) Vzniká obava, že čosi také bude znamenať nástup mohutnej štátnej propagandy. Neveľmi sa mi páči predstava, že štát má zahlcovať kyberpriestor tým, čo konkrétni politici PS/Spolu označia za správne. Štát by nemal presadzovať jeden oficiálny názor, ale naopak, mal by podporovať slobodnú súťaž politických síl a ideí. Určite nepotrebujeme, aby sa online prostredie zmenilo na nejakú „kybernetickú  RTVS“. To, čo v súčasnosti v médiách, vrátane tých verejno-právnych, chýba, je pluralitná diskusia s účasťou odlišných názorových skupín. PS/Spolu však plánuje posilniť aj klasické verejno-právne médiá, najmä vyhradiť „väčšie zdroje na tvorbu investigatívnej žurnalistiky“ (s. 150), čo vyvoláva ďalšie obavy z nárastu propagandy.

Ešte nebezpečnejšou je však snaha PS/Spolu rozšíriť propagandu do škôl. Mediálna výchova sa má stať súčasťou povinných predmetov na základných školách s cieľom „Deti musia nadobudnúť základnú odolnosť voči dezinformáciám“. (s. 149) Mediálna výchova by síce mala byť súčasťou vzdelávania, ale vzhľadom na to, ako autori príručiek pre základné a stredné školy, pracujú s informáciami a dezinformáciami, treba mať obavy. Mediálna výchova sa postupne môže zmeniť na zastrašovanie detí s kritickým myslením, aby nepochybovali o oficiálnej verzii udalostí. Miesto princípu „nech je vypočutá aj druhá strana“ sa deti podľa programu PS/Spolu naučia, aby čítali len to, čo ako nezávadné označí štátny úrad, vedený politickými nominantmi. Vôbec sa mi nepáči ani návrh „podporovať diskusie a prednášky novinárov na školách“. (s. 149) Vzhľadom na to, že už teraz na školách prednášajú jednostranní novinári, v prípade vstupu PS/Spolu do vlády by sa manipulácia detí na školách mohla stať neúnosnou.

Boj proti extrémizmu a účasť cudzej moci

Jedným z kľúčových problémov v programe PS/Spolu je téma extrémizmu. Autori uvádzajú, že „…na sociálnych médiách sa disproporčne dobre darí extrémistickým stranám a hnutiam“. (s. 147) To je veľmi zaujímavé už preto, že aj koalícii PS/Spolu sa na sociálnych médiách „disproporčne dobre darí“ a to v porovnaní s tradičnými politickými stranami. Navyše, kvôli viacerým výrokom z volebného programu spĺňa koalícia PS/Spolu niektoré znaky extrémistickej skupiny podľa Koncepcie boja proti extrémizmu na roky 2015-2019, ktorú D. Milo vytvoril ešte ako riaditeľ odboru na Kaliňákovom ministerstve vnútra – napr.  obmedzovanie a potláčanie základných práv.

Samozrejme, uvedomujem si, aké nebezpečné je zaraďovať nejaký subjekt medzi extrémistov a ľahkovážne narábanie s pojmom „extrémizmus“ je jedným z problémov súčasnej SR. Ukázalo sa to aj na Ústavnom súde SR, ktorý v januári 2019 zrušil príliš „gumové paragrafy“ v novelách trestných predpisov o extrémizme. Vážnym problémom je tiež to, že niektorí autori programu PS/Spolu vo svojich publikáciách zaraďujú medzi extrémistov subjekty selektívnym spôsobom. Napr. v publikáciách o pravicových extrémistoch sa táto nálepka pridáva širokému spektru ľudí (i tým, ktorí tam určite nepatria), avšak vo výpočte sa vždy účelovo opomínajú podporovatelia zbrojenia a obhajcovia západných agresií na Blízkom Východe.

Na návrhoch o extrémizme z programu PS/Spolu je najviac nebezpečná snaha sprísniť trestné právo. Pri viacerých trestných činoch autori navrhujú zaradiť do kvalifikovanej skutkovej podstaty pojem „spolupráca s cudzou mocou“. Vzhľadom na to, že presne nevymedzili, o ktoré TČ by malo ísť (výslovne spomínajú len TČ súvisiace s korupciou), možno sa obávať excesívneho používania trestného práva. Obavy posilňuje aj fakt, že politici, ktorí prichádzajú s týmto programom, bežne označujú ľudí s inými názormi za „ruských agentov“. Dokonca aj M. Beblavý, predseda strany Spolu na facebooku použil označenie Andrej „Agent“ Danko… Paradoxne, aj v PS/Spolu existujú subjekty, kde by sa dalo diskutovať o spolupráci s cudzou mocou, napr. D. Roháč z American Enterprize Institute. V ich prípade by však označenie za „agenta“ vnímali na Centre pre hybridné hrozby ako konšpiráciu. Návrhy v programe PS/Spolu majú zjavne slúžiť len na zastrašovanie „ruských agentov“ v duchu najhorších tradícií McCarthyzmu…

Neúspešným sa v programe PS/Spolu môže ukázať prísľub definovať pojem „polovojenská skupina“ (s. 150): autori neuviedli, akú definíciu chcú použiť. Takáto definícia  je totiž dosť riskantná a ľahko sa môže stať, že zahrnie aj skupiny mladých ľudí, ktorí sa hrajú na vojakov v lese. Obmedzovanie „hry na vojakov“ pre mladých by však znamenalo príliš široký zásah do slobody jednotlivcov. Samozrejme, že existujú „polovojenské skupiny“, ktoré môžu byť nebezpečné, avšak tie dokážu fungovať i v ilegalite. Nie je tiež jasné, koho sa má týkať „eliminácia“ podľa programu PS/Spolu (s. 137), zrejme však aj najvýznamnejšej „polovojenskej skupiny“ v SR, Slovenských brancov. Oni sa však hlásia k ústavnému poriadku SR, k tradíciám SNP, dodržujú predpisy o zbraniach a dokonca vylúčili členov, ktorí sa zúčastnili bojov v Donbase. Takže nájsť legitímny ústavný dôvod pre ich „elimináciu“ nebude jednoduché.

Skutoční nepriatelia demokracie?

Samozrejme, koalícia PS/Spolu nie je jedinou politickou silou, ktorá predstavuje hrozbu pre to, čo z demokracie na Slovensku ešte zostalo. V porovnaní so subjektami ako ĽS NS však koalícia PS/Spolu vystupuje sofistikovanejšie a jej antidemokratické zámery sú popísané modernejším jazykom. Považujem však za vážnejšie, keď niekto prefíkane volá po „ochrane informačného priestoru“ než keď niekto primitívne uráža. Veľmi dobre rozumiem aj dôvodom, pre ktoré si mnohí ľudia na Slovensku želajú skončenie obdobia vlády Smeru SD. Ak však už nechcú reálnu sociálno-demokratickú alternatívu (E. Chmelár), nech aspoň volia strany s demokratickejším programom. Hoci mám zásadné výhrady voči R. Sulíkovi a neviem sa s programom ani s mnohými členmi jeho strany vôbec stotožniť, považujem ho za menšiu hrozbu pre demokraciu než politikov z PS/Spolu. Tí svojim programom vyhlásili boj proti základným demokratickým hodnotám a nepohodlným názorovým skupinám.

Branislav Fabry