Bratislava 5. júla 2017 (HSP/Foto: TASR -Andrej Galica, Screenshot YouTube)

Ako je dobre známe, v tomto roku sa na Slovensku objavila snaha rozpustiť politickú stranu ĽS NS a generálny prokurátor už v tejto veci podal návrh na Najvyšší súd SR. Keďže sa k uvedenej téme budem vyjadrovať aj ja, chcem zdôrazniť, že rozhodne nepatrím k zástancom ĽS NS, práve naopak.

Odmietam najmä neúctivý postoj tejto strany k SNP a celkovo ich postoje k otázkam Druhej svetovej vojny. Odmietam aj mnohé ďalšie postoje ĽSNS, lenže otázka rozpustenia ĽSNS nie je zďaleka o tom, či niekto s danou stranou sympatizuje alebo nie.

Za veľmi nebezpečné považujem hlavne tendenciu zdôvodňovať rozpustenie ĽSNS cez ideológiu tzv. brániacej sa demokracie. Teoreticky si viem predstaviť legitímne dôvody na rozpustenie strany, najmä akty násilia, prípadné rozpustenie ĽSNS kvôli „obrane demokracie“ pred extrémizmom by som však vnímal ako kontraproduktívne. Keďže som nevidel spis, týkajúci sa ĽSNS, nechcem robiť žiadne závery, chcem však upozorniť, že tzv. brániaca sa demokracia sa svojimi krokmi môže veľmi ľahko zmeniť na presný opak toho, čo oficiálne chráni a preto treba byť pri jej presadzovaní opatrný.

Pojem „brániaca sa demokracia“ pre účel tohto článku nebudem odlišovať od rôznych príbuzných pojmov typu „militantná demokracia“, „substantívna demokracia“, atď., i keď si uvedomujem nejednotnosť ich používania. V nasledujúcom texte sa budem venovať týmto témam:

• Argumentácia Hitlerom
• Nemecké zákony na ochranu Republiky
• Obrana demokracie vo svete
• Demokracia a extrémizmus
• Ako brániť demokraciu?

Argumentácia Hitlerom

Veľmi často sa argumentuje, že idea „brániacej sa demokracie“ vznikla ako reakcia na historickú skúsenosť s nacistickým Nemeckom. Zástancovia tejto idey tvrdia, že Weimarská republika zlyhala preto, lebo nepoznala inštrumenty „brániacej sa demokracie“. Lenže dané tvrdenie vôbec neplatí, naopak, Weimarská republika mala pomerne silnú právnu úpravu v oblasti ochrany svojich ústavných princípov. Paradoxne, presne to využil aj A. Hitler, keď vyhlásil, že zákazmi politických strán bráni Nemecko a jeho ústavu pred ohrozením zo strany „židoboľševikov“, podporovaných z Moskvy.

Keď bol v januári 1933 A. Hitler vymenovaný za ríšskeho kancelára, pripravil na 5. marec 1933 nové voľby, v ktorých mohol počítať s veľkou podporou oligarchie a médií. To mu malo zabezpečiť pohodlnú väčšinu v Ríšskom sneme. Aby bola Hitlerova „obrana“ nemeckého štátu a jeho ústavy dôveryhodnejšia, tesne pred voľbami, v noci na 28. februára 1933 vypukol nechváľne známy požiar v Ríšskom sneme, z ktorého nacisti obvinili „červených“. Avšak ani táto protikomunistická hystéria spojená s masívnou mediálnou propagandou nacistom väčšinu vo voľbách 5. marca 1933 nepriniesla. Dosiahli síce historicky najvyšší počet mandátov (288 zo 647), ale zďaleka nie väčšinu a opäť museli hľadať podporu ďalších pravicových strán. Navyše, na dvojtretinovú väčšinu, ktorá by im umožnila zmenu ústavy a vydanie tzv. zmocňovacieho zákona, nacistom chýbalo až 144 hlasov.

Výsledok volieb bol pre nacistov sklamaním a keď nedostali väčšinu vo voľbách, rozhodli sa pre inú taktiku. V jej rámci začali odstraňovať svojich parlamentných oponentov prostredníctvom „obrany“ nemeckého štátu a jeho ústavy. Dôležitým krokom pre Hitlerov zisk absolútnej moci bolo rozpustenie Komunistickej strany Nemecka (KPD) z 15. marca 1933. Nacisti si uvedomovali, že obrana proti „komunistickému nebezpečiu“ je niečo, s čím môžu presvedčiť tak prezidenta Hindenburga a armádu, ako aj ostatné pravicové sily v Nemecku o správnosti svojej politiky. So súhlasom pravicových poslancov tak nacisti zlikvidovali KPD, tretiu najsilnejšiu stranu v Ríšskom sneme, ktorá získala vo voľbách 4,8 milióna hlasov a 81 poslancov.

Zrušením komunistických mandátov si nacisti síce posilnili svoje postavenie, úplnú moc však ešte nezískali. Preto ďalej pokračovali vo vytváraní atmosféry strachu z ľavicovej hrozby, napojenej na Moskvu, a opäť presvedčili pravicových poslancov, aby podporili tzv. zmocňovací zákon (24. marec 1933). Ako je známe, týmto zákonom sa preniesli na vládu A. Hitlera silné právomoci, vrátane práva vyhlasovať zákony, čím Ríšsky snem stratil takmer úplne význam. Čoskoro nasledovali aj ďalšie zákazy: 23. júna 1933 rozpustili nacisti sociálnu demokraciu (120 poslancov) ako ďalšiu „marxistickú stranu zradcov“ a 6. júla 1933 zase katolícku stranu Centrum (73 poslancov). 14. júla 1933 sa tak mohol vytvoriť mocenský monopol NSDAP.

Treba si uvedomiť, že nacisti vo Weimarskej republike nikdy nezískali vo voľbách väčšinu mandátov a preto sa rozhodli siahnuť k nevolebnej „obrane“ štátu. Absolútnu moc uchopili až vtedy, keď sa ostatné pravicové a centristické politické strany zapojili do ich boja proti „radikálnym“ ľavicovým stranám (pojem extrémisti sa vtedy nepoužíval). Pri rušení komunistických mandátov a prijímaní zmocňovacieho zákona podporovali A. Hitlera skoro všetky parlamentné strany od katolíckej strany Centrum až po liberálov z Nemeckej štátnej strany (proti boli iba sociálni demokrati). Žiaľ, vďaka boju proti komunistickej hrozbe sa pravicové strany stali slepými k nacistickej hrozbe.

Nemecké zákony na Ochranu Republiky

Na rozdiel od toho, čo tvrdia dnešní zástancovia „brániacej sa demokracie“, v medzivojnovom Nemecku existovali aj prísne zákony na ochranu Republiky z rokov 1922 a 1930. Zákon z roku 1922 trestal množstvo násilných i nenásilných činov či výziev na takéto konanie. Napr. § 8 tohto zákona umožňoval trestať odňatím slobody do 5 rokov za verbálne útoky proti ústavnej republikánskej forme štátu, ako i za urážky a ohováranie člena vlády. § 14 zase zakazoval spolky a združenia, ktoré by vyvolávali obavu, že sa v nich uskutočňujú výzvy na podobné protiprávne konania, § 22 smeroval proti tlačovinám. Zaujímavé je, že tento zákon pripravil vtedajší minister G. Radbruch, neskôr známy aj ako tvorca tzv. Radbruchovej formuly.

Ríšske štátne orgány sa v záujme ochrany republiky niekoľkokrát odhodlali dokonca k veľmi silným opatreniam, napr. keď v roku 1932 centrálna vláda rozpustila ľavicovú zemskú vládu v Prusku alebo keď v roku 1929 krvavo rozohnala nepovolenú prvomájovú demonštráciu komunistov, atď. Streľba pri protivládnych demonštráciách, najmä na 1. mája, nebola vôbec výnimkou a Weimarská republika potlačovala radikálne názory oveľa brutálnejšie než povojnová Spolková republika Nemecko.

Aj pokiaľ ide o zákazy politických strán, boli weimarské štátne orgány nemenej prísne než orgány povojnového Nemecka. Za krátke obdobie Weimarskej ústavy bolo v Nemecku zakázaných viac politických strán než za celú históriu SRN. Po roku 1949 sa dá hovoriť o dvoch zákazoch: v roku 1952 bola zakázaná Socialistická ríšska strana (SRP) a v roku 1956 Komunistická strana Nemecka (KPD) – tá sa však obnovila v roku 1968 ako Nemecká komunistická strana (DKP). Dlho zvažovaný zákaz pravicovej NPD nakoniec ústavný súd v tomto roku odmietol. Pokiaľ ide o Weimarskú republiku, tá zakázala tak ultrapravicovú Deutschvölkische Freiheitspartei (DVFP), ako aj ľavicovú KPD (tú postihol zákaz až trikrát) a istý čas bola zakázaná i Hitlerova NSDAP. Navyše aj Hitlerove zákazy prvých politických odporcov sa udiali ešte počas formálneho trvania Weimarskej republiky.

Práve skúsenosti Nemecka potvrdzujú, že zákazy politických strán neboli príliš úspešné a naopak, tieto zákazy dokázali zneužiť nepriatelia demokracie. Nuž a pokiaľ ide o politický systém SRN najlepším spôsobom na zabezpečenie jeho stability bolo vytvorenie sociálne orientovanej trhovej ekonomiky, ktorá nebola len pre bohatých. Keď obyvatelia Nemecka pocítili, že sa ich situácia počas tzv. hospodárskeho zázraku výrazne zlepšila, prestali hľadať alternatívne politické sily. Stačí spomenúť, že napr. pred zákazom komunistov z KPD mali títo už len 2,2% podpory.

Obrana demokracie vo svete

Je všeobecne známe, že takmer všetky štáty sveta, od Kanady až po KĽDR, sa označujú vo vlastných ústavách za demokratické. Tieto štáty majú pritom aj zákonné nástroje ako svoju „demokraciu“ brániť. Medzi krajiny, pevne odhodlané brániť svoju „demokraciu“ však patria aj Turecko a Ruská federácia. Aj tam sa kvôli obrane demokracie obmedzujú niektoré politické práva, najmä čo sa týka zhromažďovacieho práva a slobody prejavu. Netreba pripomínať, že to, čo sa v Rusku a v Turecku považuje za „obranu demokracie“, sa na Západe vníma ako autoritársky štát.

Najmä Turecko má silnú tradíciu „brániacej sa demokracie“. Turecká demokracia sa stále bránila – proti komunistom, islamistom či ďalším nepriateľom. Demokraciu bránilo Turecko pri armádnom prevrate v roku 1980, pri zakazovaní strany Refah v roku 2003 či pri nedávnom potlačovaní prevratu v roku 2016. Paradoxne, tí, ktorí demokraciu bránili, mali z hľadiska demokracie mnohé nedostatky a práve turecká skúsenosť ukazuje, prečo treba byť pri „obrane demokracie“ opatrný.

V mene „obrany demokracie“ sa udiali aj mnohé krivdy v Latinskej Amerike. V minulosti sa potláčanie opozície často označovalo ako boj proti komunistickým nepriateľom demokracie, podporovaným z Moskvy, v skutočnosti však pod týmto heslom oligarchia chránila svoje majetky. „Demokraciu“ bránil napr. aj generál R. Michelletti, keď v roku 2009 zvrhol v Hondurase legitímneho prezidenta M. Zelayu. Ten chcel v referende uskutočniť veľkú pozemkovú reformu, ktorá by zrejme postihla nadnárodné koncerny, ovládajúce hospodárstvo krajiny a tak sa velitelia armády, napojení na oligarchiu, spojili so skupinou ústavných sudcov a proamerickými mimovládnymi organizáciami, aby ubránili „demokraciu“.

Demokracia a extrémizmus

Jedným zo znakov „brániacej sa demokracia“ je i snaha obmedziť ochranu niektorých základných práv a slobôd, napr. slobody prejavu alebo slobody zhromažďovania. Lenže tieto slobody sú veľmi silno obmedzované už dnes, nielen kvôli právam iných, ale napr. aj kvôli verejnému poriadku, mravnosti, atď. Stačí si spomenúť na rôzne obmedzenia zhromažďovacieho práva pri slovenskom predsedníctve v Rade EÚ alebo pri minuloročných protestoch proti GLOBSECU. Problémom je aj selektívna nerovnosť pri obmedzovaní základných práv – napr. rôzny prístup pri vyjadreniach o slovenskom a ukrajinskom alebo pobaltskom fašizme.

Veľmi významnú úlohu pri ideológii „brániacej sa demokracie“ zohráva i pojem „extrémizmus“, ktorý je už vo svojej podstate mimoriadne nejasný a dá sa používať veľmi účelovo, o čom som už písal. Z pozície brániacej sa demokracie možno kritizovať napr. i výroky, že dôchodky sa musia znížiť a dôchodcovia uskromniť. Už dnes žije väčšina dôchodcov v nedôstojných podmienkach a tak je volanie po ďalšom znižovaní dôchodkov volaním po porušovaní základného práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe (čl. 39 ústavy). Napriek tomu, že podobné výroky by sa dali ľahko označiť za extrémistické, asi by nebolo vhodné používať voči týmto „extrémistom“ trestné právo.

V čase, keď sa začínajú intenzívne „brániť“ demokratické hodnoty, nadobúda čoraz viac na význame samotný pojem demokracia a to najmä preto, lebo ide o pojem, na ktorého obsahu sa nedokážeme jednoznačne zhodnúť. Napriek tomu, že pojem demokracia je nejasný, jadrom demokracie je, že by mala byť vládou ľudu, resp. vládou väčšiny. V tom spočíva aj hlavný problém obrany demokracie v súčasnosti: dnes sa názor väčšiny v zásadných otázkach ignoruje. Pritom aj ústava SR hovorí v čl. 2 o suverenite občanov: „Štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo.“ Orgány štátnej moci by mali byť nástrojom na napĺňania vôle väčšiny.

Miesto vlády väčšiny sa dnes často presadzuje elitárske rozhodovanie expertov argumentom, že problematike rozumejú lepšie ako široké masy. Tento argument má určité opodstatnenie a to napriek tomu, že nie je príliš demokratický. Má však aj mnoho nedostatkov a práve príklad roku 1933 ukázal, ako ľahko sa elity na čele s prezidentom Hindenburgom nechali zmanipulovať nacistami. Zlyhala aj väčšina „odborníkov“, vrátane právnikov, ktorá počas Weimarskej republiky varovala pred ľavicovým nebezpečenstvom a nacistov dosť podcenila.

Aj v prípade SR už história ukázala, že názor väčšiny bol opakovane rozumnejší než názor „expertov“. Prejavilo sa to napr. pri vojne v Iraku 2003, kde bezpečnostní analytici vojnu podporovali, hoci väčšina občanov bola jednoznačne proti. Tradičným problémom expertného rozhodovania a to nielen v SR je to, že za expertov sú ozančovaní propagandisti, hlásajúci presne to, čo chcú ich sponzori počuť. Stačí si len pozrieť zostavu zahranično-politických analytikov alebo odborníkov na extrémizmus, pozývaných do diskusií v RTVS či na konferencie ako GLOBSEC.

Ako brániť demokraciu?

Keď si človek prečíta názory tých, ktorí ideu „brániacej sa demokracie“ tvorili, musí nadobudnúť dojem, že ich predstavy o demokracii sú veľmi nebezpečné. Napr. predstavy K. Loewensteina, najznámejšieho z tvorcov koncepcie brániacej sa demokracie (on použil pojem „militantná demokracia“), mali silno autoritatívny charakter: okrem obmedzovania činnosti politických strán, obmedzovania slobody prejavu a verejných zhromaždení požadoval K. Loewenstein aj politickú políciu, lojalitu verejnej správy, lojalitu ozbrojených síl a zákaz zahraničnej propagandy. Pri takýchto princípoch je však ťažké odlíšiť, v čom sa vlastne demokracia líši od nedemokratických štátov.

Idea brániacej sa demokracie má mnoho ďalších nedostatkov a politika reštrikcií nemusí fungovať ani vo vzťahu k ĽSNS. Zákazom tejto strany štátnymi orgánmi sa podpora verejnosti pre M. Kotlebu nezníži, skôr naopak, posilní sa jeho povesť bojovníka proti systému. Mnohí občania reálne cítia, že súčasný oligarchický systém nie je spravodlivý a žiadajú nápravu ekonomických krívd či zastavenie militaristickej politiky. V prípade rozpustenia ĽSNS by preto M. Kotleba získal ako „obeť“ ďalšiu podporu verejnosti a zrejme by si zlepšil i šance pri prípadnej kandidatúre na funkciu prezidenta v roku 2019.

Myslím však, že pri diskusii o ĽSNS a „brániacej sa demokracii“ by sme nemali zabúdať ani na hrozby pre demokraciu z inej strany. V súčasnosti sú hrozbou pre demokratické princípy nielen Kotlebovi neoľudáci, ale napr. aj militaristi, ktorí majú veľmi blízko k prezidentovi či niektorým vládnym politikom. Práve oni sa usilujú, aby sa „obrana demokracie“ pred fašizmom stotožnila s podporou agresívnej zahraničnej politiky Západu a aby sa stratil rešpekt voči názorom, ktoré s militarizmom a imperializmom nesúhlasia. Svedčia o tom aj „analýzy“ pravicového extrémizmu na Slovensku, do ktorých zahrnuli široké spektrum odporcov americkej politiky a to bez ohľadu na ich skutočný vzťah k pravicovému extrémizmu. Obranu demokracie pred extrémizmom na Slovensku určite nemožno zveriť do rúk takýmto ľuďom!

Branislav Fábry