Anna Belousovová: Spomienka k ’68, alebo prečo nie som nikdy ‘in’

Bratislava 21. augusta 2018 (HSP/Foto:TASR-Martin Baumann)

Vždy 21. augusta si spomeniem na môjho, dnes už nebohého otca. V roku 1968 mal 38 rokov a bol dôstojníkom – majorom československej armády. V tom čase bol veliteľom kasární v Skalitom, na slovensko-poľskom pohraničí.

Naša rodina sa po preložení otca presťahovala z Kežmarku, kde sme žili dovtedy, do Čadce. Bolo nás 6 detí. Najmladší brat mal 5 rokov, najstaršia sestra 16 rokov.

Po vstupe vojsk armád Varšavskej zmluvy na naše územie spolu s ďalšími aktívne prejavil svoj nesúhlas – spolu s niekoľkými rovnako zmýšľajúcimi priateľmi vstupovali s pomocou vojenskej techniky do vysielania slovenského rozhlasu a objektívne a pravdivo informovali ľudí. Tieto vstupy nazývali: Severné Slovensko vysiela.

Za svoje postoje bol otec po nástupe normalizácie vyškrtnutý zo strany, vyhodený z práce, ktorú mal rád – byť vojakom bol jeho sen, z majora armády a veliteľa posádky bol poslaný doslova k lopate.

Dva roky pracoval pri geologických vrtoch. My sme sa zo dňa na deň ako rodina stali čiernymi ovcami, menejcennými, takými inými. Aspoň ja som to tak cítila. Mnohí, ktorí otca poznali, sa tvárili, že neexistuje. Veď už bol funkčne nikto. A nemal tie správne názory.

Nám ako rodine sa žilo veľmi ťažko. Z mnohých dôvodov, ktoré tu nebudem rozpisovať. Do každého životopisu som si musela písať podrobnosti o otcovi. Chcela som študovať právo, neskôr všeobecnú biológiu.

Právo mi výchovne vytĺkli z hlavy dobrí ľudia už na gymnáziu. Vraj sa tam s mojím životopisom ani nemám pokúšať. Z ideologických dôvodov je to pre mňa cesta zarúbaná. Tvrdohlavo som urobila úspešne skúšky na všeobecnú biológiu. Nezobrali ma. Vraj pre nedostatok miesta. Ako som zistila tie miesta obsadili študenti s horšími známkami, ale lepšími posudkami a protekciami.

Následne som vyštudovala matematiku-zemepis. Tam protekcia nerozhodovala. Školu som skončila s červeným diplomom a kvalifikáciou aj pre stredné školy. Miesto však pre mňa bolo len na ZŠ. Znovu vadil môj pôvod a to, že som nemala niekoho “hore”.

Môj otec zomrel v 54 rokoch, prvý rok po tom, čo som skončila VŠ. Tejto “demokracie” sa nedožil. Chvála Bohu. Asi by nerozumel tomu, že bývalí komunisti a normalizátori, ich deti a už aj ich vnuci ostali a sú pri korytách.

Že z eštebákov sú kapitalisti a oligarchovia. A že vlastenci sú nepriatelia demokracie a štátu.

Tak som sa totiž cítila a cítim v politike ja, keď mi mnohí nadávali do dedinských učiteliek, nacionalistiek…  A keď sa mojim manželom stal Rus, mnohí ma označovali za prinajmenej ruského špióna, alebo ešte horšie.

Mnohokrát sa tak vyjadrovali tí, čo pred pár rokmi liezli Rusom a Sovietom doslova do zadku. Ono to ani pre mňa vlastne nadávky nie sú. Som dedinská učiteľka a som vlastenec a som človek, ktorý má právo mať rád.

A nie som nikdy in. Nepatrím k tým, čo idú s prúdom a pritakávajú. Asi to mám po otcovi.

Vrátim sa ale k 21. augustu. Pre mňa skutočným hrdinom tých čias je moj otec a takí ľudia ako on. Ľudia, ktorí vtedy riskovali všetko, čo mali v mene slobody a Slovenska. Riskovali svoje životy, kariéru, osudy svojich rodín.

Pretože na rozdieľ od tzv. disidentov oni nemali istotu, že keď bude zle, niekto sa o nich a ich rodiny postará. Pre mňa sú práve preto ozajstní hrdinovia. Nie tí, ktorých dnes oslavujú “demokrati”.

Dubček skončil na dobre platenom mieste na ambasáde, jeho deti mohli študovať, čo chceli, rovnako ako tzv. disidenti. Oni neriskovali nič. Oni riskovali nami! Som rada, že som po otcovi. Som rada, že nie som in.

Anna Belousovová