Môj profil 
Predplatné
Bol to jeden z najpríšernejších vojnových zločinov, aké ľudstvo vo svojej histórii spáchalo. V tejto súvislosti je zaujímavé správanie našich médií. Väčšina z nich pri príležitosti tohto tragického výročia uverejnila takmer rovnaký článok od agentúry TASR, či už úplne bezo zmeny, alebo s miernymi obmenami, ktorý je recyklátom článku z minulých rokov. To by možno nevadilo, napokon, na faktoch o Hirošime sa toho od roku 1945 príliš veľa nezmenilo.
Čo už by ale mohlo a malo vadiť viac je fakt, že v tomto sterilnom texte nie je povedané to podstatné. Nespomína sa v ňom fakt, že išlo o vojnový zločin, ktorý nikdy nebol odsúdený. Nespomína sa v ňom výnimočná barbarskosť tohto cynického zločinu. Nie je tam povedané ani to, že Spojené štáty sa hrdo hlásia ku kontinuite svojej politiky s tou, ktorá pochádza ešte z čias genocídy Indiánov, a teda nikdy nespochybnili ani rozhodnutie bombardovať Hirošimu. V predžutom článku, ktorý uverejnili veľké slovenské médiá ako na povel, vôbec nebolo spomenuté, že USA sa od tohto vojnového zločinu nielen že nedištancovali, ale žiaden z ich prezidentov sa zaň dodnes dokonca ani len neospravedlnil.
V spomínanom povinnom mediálnom recykláte nebolo povedané ani to, že tento apokalyptický zločin proti akejkoľvek humanite bol navyše aj nezmyselný a zbytočný. Slniečkari, ktorí sa inokedy tvária tak principiálne, v tomto prípade usilovne relativizujú a špekulujú, že keby Američania na Hirošimu a Nagasaki nehodili atómové bomby, obetí by možno bolo oveľa viacej – lenže aj mnohí proamerickí historici hovoria, že o kapitulácii Japonska v skutočnosti nerozhodlo bombardovanie Hirošimy a Nagasaki, ale vstup Sovietskeho zväzu do vojny (píšu o tom napríklad TU.)
My Slováci sme donekonečna bičovaní a sebabičovaní za to, že sme počas druhej svetovej vojny nezabránili transportom Židov do koncentračných táborov, donekonečna rozpitvávame hrôzu toho, že na pozvanie časti politickej reprezentácie prišli pred 50 rokmi do našej krajiny vojská krajín Varšavskej zmluvy, aby zabránili odtrhnutiu ČSSR z tábora socialistických krajín (hoci to pozvanie bol čin v princípe porovnateľný s tým, čo predvádza časť dnešnej politickej reprezentácie, keď pozýva do našej krajiny iné spojenecké vojská z iného bratského „obranného“ paktu, aby zabránili jej odtrhnutiu z tábora liberálne-demokratických krajín). A na základe týchto historických skúseností stále dramaticky zdôrazňujeme nebezpečnosť národnej myšlienky a nebezpečnosť Ruska, hoci politické reálie na tejto strane Atlantiku sa už dávno zmenili.
Lenže práve na tej druhej strane oceánu sa nič podstatné nezmenilo. Poslanec Ľuboš Blaha na svojom blogu o Hirošime píše: (celý článok si môžete prečítať TU.) „neustále počúvame o tom, aký je zlý Irán kvôli svojmu jadrovému programu, aká je zlá Severná Kórea kvôli atómovým bombám, aké je zlé Rusko kvôli svojmu jadrovému arzenálu atď. Ale ani Irán, ani Kórea, ani Rusko nikdy atómovú zbraň proti ľuďom nepoužilo. Ani tie najväčšie zvery v dejinách nikdy nezašli tak ďaleko. Jediný štát, ktorý použil jadrovú zbraň na vyvraždenie stoviek tisíc ľudí, sú Spojené štáty americké. Opakujem pre tých, ktorí majú už komplet vymyté mozgy – nie komunisti, nie fašisti, nie Rusi, nie Číňania, nie, nie, nie… Boli to americkí demokrati … Pamätajte na to, keď vám budú nahovárať, akí sú Američania skvelí. Pamätajte na utrpenie menom Hirošima, spomeňte si na vietnamský My Lai, pamätajte na Belehrad, na Irak, na Líbyu…“
Mainstreamovým médiám by nezaškodilo občas merať rovnakým metrom a pozrieť sa bez ružových ideologických okuliarov na to, s kým to vlastne v tom „obrannom“ pakte NATO paktujeme. Že kto je ten partner, ktorý sa tak dojemne stará o našu prosperitu a bezpečnosť a požaduje, aby sme zvyšovali náklady na zbrojenie – štát, ktorý neuznáva medzinárodný súdny dvor v Haagu, ktorý má ako jediný po celom svete stovky svojich pevných i plávajúcich vojenských základní, ktorý ako jediný neustále po celej planéte vedie viacero agresívnych vojen a usporadúva farebné revolúcie a iné prevraty.
Až potom si totiž budeme môcť naozaj zodpovedne odpovedať na otázku, odkiaľ nám vlastne to skutočné nebezpečenstvo hrozí. To by sme si totiž mali ujasniť ako prvé – ešte predtým, než sa rozhodneme tak výhodne zainvestovať do našej obrany a kúpiť stíhačky, model, ktorý bol uvedený do prevádzky pred 44 rokmi (v roku 1974) a vrtuľníky, model, ktorý bol predstavený pred 39 rokmi (v roku 1979).
Ivan Lehotský
.jpeg)
.jpg)
.JPG)
