Bratislava 7. apríla 2020 (HSP/Foto:TASR-Martin Palkovič)
Slovenskí kresťania sa už asi oboznámili s usmernením hlavného hygienika Slovenskej republiky ku konaniu bohoslužieb a otvoreniu kostolov, ako aj s nariadením vlády SR o zákaze bohoslužieb počas najvýznamnejších kresťanských sviatkov. Náboženská sloboda je prvý raz už len na papieri v Ústave SR. Toto sa na území Slovenska nestalo ani počas totalitného režimu
“V súvislosti s blížiacimi sa Veľkonočnými sviatkami Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky upovedomuje, že verejné bohoslužby zostávajú naďalej pozastavené v súlade s opatrením Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky č. OLP/2731/2020 zo dňa 23.03.2020. Na súkromnej bohoslužbe sa môže zúčastniť len celebrant a nevyhnutná asistencia, prípadne technický pracovník, ktorý zabezpečuje prenos pre veriacich. Kňazi naďalej môžu ísť súkromne sláviť obrady do kostolov a taktiež zabezpečiť internetové prenosy pre ľudí. Počas súkromnej bohoslužby iní ľudia nemôžu do kostola vstupovať”. Zasahovala takto komunistická moc počas obdobia totality? I vtedy boli epidémie.
Malé porovnanie so supermaketmi a obchodmi, v ktorých sa celý deň pohybujú desiatky až stovky ľudí. Ak ide o kostoly, tak bezproblémovo sa môže dodržať pravidlo, že “počet osôb v kostole v jednom okamihu nesmie prekročiť koncentráciu jedna osoba na 25 metrov štvorcových z verejne prístupnej časti kostola”. V čom je teda problém, ak ide o verejné bohoslužby? Vari sú slovenské kostoly malé a vari nemôže byť aspoň v nedele a vo sviatky obmedzený počet veriacich v kostoloch podľa pravidla 25metrov štvorcových a vzdialenosti minimálne 2 metre keď v iných prípadoch to je možné?
Lebo “zabezpečiť, aby odstup medzi osobami (okrem úzkej rodiny) bol minimálne 2 metre” je v nákupných centrách ilúziou z ríše rozprávok. Podobne je to v pracovnom procese, kde v kancelárskych či výrobných priestoroch jednoducho nie je možné zrealizovať tieto nariadenia. Nehovoriac o tom, že mnohí nakupujúci nepoužívajú rukavice a pri nakupovaní si zákazníci striedajú nákupné košíky (ručné alebo kolečkové).
Ďalšou časťou opatrenia pre kostoly je nasledovné: “vstup a pobyt v kostole umožniť len s prekrytými hornými dýchacími cestami (napríklad rúško, šál, šatka, atď.), a “pri vchode do kostola aplikovať dezinfekciu na ruky alebo poskytnúť jednorazové rukavice”. Ak si to slovenskí občania porovnajú s realitou v obchodoch a v práci, urobia si svoj záver sami. Pritom toto opatrenie ani nie je ťažké dodržať, ani v kostoloch, ani v nakupných cetrách. Kontrola pri vstupe do sakrálnych priestorov je bezproblémová a to isté sa týka nakupných priestorov v obchodoch. Prečo teda do nákupných centier a do práce občania SR môžu ísť a do kostolov na bohoslužby veriaci (napr. kresťania, židia) ísť už nemôžu?
Podobne je to i s opatrením, ktoré prikazuje “vykonávať častú dezinfekciu priestorov, hlavne dotykových plôch, podláh, predmetov, kľučiek”. V tom nikto z náboženských spoločností a cirkví nevidí žiadny problem, ani technický, ani personálny. Dá sa to zabezpečiť bez väčších problémov. Prečo teda štát – vláda SR a ÚVZ zakazuje verejné bohoslužby? Zamyslel sa napríklad generálny prokurátor, či niekto z právnikov, ľudskoprávnych aktivistov, obmbudsmanov (ombudsmaniek), či je to v súlade s ústavou a s platným právnym stavom (núdzový stav)?
Zaujímavo vyznieva toto nariadenie s tým, čo denne vidia slovenskí diváci na televíznych obrazovkách, kde sa 150 poslancov NR SR či členovia vlády koncentrujú v oveľa väčšej miere, ako sú tieto nariadenia vlády SR. Sedia v parlamentných laviciach pár centimetrov vedľa seba celé hodiny až celé dni. Ale veriaci kresťania v kostoloch nesmú (pod hrozbou vysokej finančnej pokuty) sedieť, či stáť na bohoslužbách ani 5 metrov, či viac metrov od seba. Aj to len jednu hodinu a počas veľkonočných sviatkov maximálne dve hodiny (Biela sobota). Z kapacitného hľadiska by nebol vôbec problém, aby v kostoloch bolo niekoľko desiatok veriacich na bohoslužbách podľa pravidla 25 metrov štvorcových a vzájomnej vzdialenosti minimálne 2 a viac metrov.
Liturgické slávenie možno totiž časovo zrýchliť pri zachovaní liturgických predpisov. To isté sa týka (pravdepodobne) i príslušníkov židovskej náboženskej obce a ostatných náboženských spoločností v SR. Dokonca sú okolo mnohých kostolov voľné priestranstvá, kde by mohli byť veriaci od seba vzdialení aj 10 a viac metrov. V čom je teda problém a čo je teda zmyslom týchto drakonických opatrení (usmernení), majúcich totalitný nádych, a ktoré takto vyznievajú v duchu známeho “vodu káže, víno pije” prinajmenšom nelogicky?
Lebo tu ide o ústavné práva kresťanov, židov a iných vyznaní, ktoré je síce možné po splnení určitých zákonom predpísaných krokov a ustanovení čiastočne obmedziť, ale ich súčasne aj zachovať. Áno zachovať, lebo také je znenie ústavy a medzinárodných dokumentov ohľadne základných ľudských práv. Usmernenie/opatrenie nie je zákonom a je veľmi vážnou právnou otázkou, či je v súlade s ústavou SR a medzinárodnými ľudskoprávnymi konštitúciami (napr. Všeobecná deklarácia ľudských práv)…
Ide najmä o ľudskoprávnu rovinu problému a adekvátny procedurálny legislatívny postup hlavného hygienika a vlády SR. Totiž hlavný hygienik a vláda SR tak rozhodla na základe konzultácií s odborníkmi, že sa zavedli tieto opatrenia na obmedzenie pohybu občanov počas veľkonočných sviatkov a najmä o zákaze verejných bohoslužieb. Je však otázkou, či takéto konanie premiéra, hlavného hygienika a vlády SR má oporu v platnej legislatíve (núdzový stav pre isté konkrétne oblasti). Najmä z hľadiska toho, s kým sa vláda SR a sám premiér Matovič o tom radil, ako aj z hľadiska územnej pôsobnosti daných obmedzení alebo dĺžky obdobia, na ktoré sa bude obmedzenie a zákaz bohoslužieb vzťahovať.
Treba jednoznačne pripomenút, že v zmysle ústavného zákona č. 227/2002 Z.z. § 5, písm. g/ vláda môže v rámci núdzového stavu „obmedziť slobodu pohybu a pobytu zákazom vychádzania v určenom čase a zákazom vstupu na postihnuté alebo bezprostredne ohrozené územie“. Ako sú slovenské kostoly a synagógy, či iné sakrálne priestory (územie) postihnuté a bezprostredne ohrozené? Kto a prečo robí z týchto priestorov niečo, čím v skutočnosti nie sú?
Ak vláda SR robí z týchto priestorov to, čo je napísané v zákone, tak má na pleciach dôkazné bremeno. Ak sa veriaci nemôžu stretnúť v kostoloch, prečo sa smú stretávať na iných miestach (práca, domov, nákupné centrá, MHD…)? Tieto lokality sú právne klasifikované inak? Ak áno, tak je adekvátna a oprávnená otázka „prečo?“. Je tu riziko nákazy iné a menšie? Pred časom bol vyhlásený núdzový stav (viac krát rozšírený) v zmysle ústavného zákona č. 227/2002 Z.z. a vykonávacieho zákona č. 387/2002 Z.z. o riadení štátu v krízových situáciách mimo času vojny a vojnového stavu. To je samozrejme v poriadku, lebo epidémia SarsCoV2 vírusu môže byť veľmi nebezpečná, čo sa týka dôsledkov na zdravie a život najmä starších občanov.
Avšak podľa § 3 zákona sú legálnymi orgánmi krízového riadenia štátu výlučne vláda SR, bezpečnostná rada SR, ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej správy, NBS, obvodný úrad, bezpečnostná rada okresu a obec. To je taxatívny výpočet. Vidí tam v texte ústavného zákona niekto tzv. permanentný krízový štáb a odborníkov (počas tlačovej besedy sa na nich premier odvolával), o stanovisko ktorých sa tieto zákazy opierajú (podľa slov samotného predsedu vlády SR)? Nikto nespochybňuje význam týchto ľudí. Postrehol niekto na Slovensku v súvislosti s vyššie uvedenými zákazmi vlády SR (a ÚVZ), že by bola zvolaná bezpečnostná rada štátu (SR)? Vláda SR na základe zákona kreovala ústredný krízový štáb na čele s ministrom vnútra, ktorý má len koordinačnú úlohu a v spolupráci s bezpečnostnou radou SR je povinný „pripravovať opatrenia na riešenie krízovej situácie“.
Späť k problému zákazu bohoslužieb a ich zákazu. Ak niekto zo štátnych predstaviteľov (vláda SR) zakáže občanom SR uplatnenie základných práv a slobôd, medzi ktoré patrí podľa čl.24 Ústavy SR “(2) Každý má právo slobodne prejavovať svoje náboženstvo alebo vieru buď sám, buď spoločne s inými, súkromne alebo verejne, bohoslužbou, náboženskými úkonmi, zachovávaním obradov alebo zúčastňovať sa na jeho vyučovaní.”, tak to musí procesne urobiť v rámci Ústavy SR a pri zachovaní týchto práv a slobôd. Čiže podľa ústavy SR čl . 24 “(4) Podmienky výkonu práv podľa odsekov 1 až 3 možno obmedziť iba zákonom, ak ide o opatrenie nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na ochranu verejného poriadku, zdravia a mravnosti alebo práv a slobôd iných”. Teda len zákonom schváleným v NR SR, lebo počas núdzového stavu nie je v danom zákone taxatívne spomenutý iný spôsob. Ako je to teda z uzneseniami vlády SR a opatrením/usmernením hlavného hygienika počas vyhláseného núdzového stavu?
Nie je toto porušenie ústavy SR zo strany výkonnej moci, čiže vlády a zo strany hlavného hygienika? Ak teda premiér Matovič chce nariadením (uznesením) vlády alebo hlavného hygienika zakázať v demokratickej spoločnosti slovenským veriacim (kresťanom, židom či iným) účasť na posvätných obradoch (bohoslužbách), je vážnou právnou otázkou, či to nemusí urobiť zákonom, ktorý prejde riadnym legislatívnym procesom v NR SR. Kompetentní ako generálny prokurátor, či obhajcovia ľudských práv, či náboženskej slobody a ľudskoprávni aktivisti sa možno ozvú, lebo niektorí to majú dokonca v náplni práce. Sú i takí, ktorí sú za túto prácu platení z peňazí štátu, čiže daňových poplatníkov. Je zaujímavé, že mlčia.
René Balák
