Federálnu komisiu viedol Alexander Dubček. Ten síce predsedal tejto komisii, ktorá zasadala v Prahe, ale fakticky ju riadil Čech Zdeněk Jičinský. Dostať do paragrafovaného znenia pripravovanej federálnej ústavy konfederatívne princípy, o ktoré som sa usiloval, bolo prakticky nemožné. Presadzoval som originálnu právomoc aj vo finančníctve, bankovníctve a mene na úrovni národných republík a len odvodenú právomoc na „nadštátnej“ úrovni. Nakoniec všetko skončilo inak. Federálnu ústavu Slováci statočne zablokovali.

Bol som aj členom Rady vlády SR pre národností (od 18. apríla 1990, ale tu mi 16. októbra 1991 „poďakoval“ jej nový predseda Martin Porubjak) a Legislatívnej rady vlády (od 17. júla 1990 do 13. januára 1992 s „poďakovaním“ Gábora Zászloša).

Boli to časy, keď sa v rámci privatizácie delil, prideľoval, strácal, kupoval, rozkrádal štátny majetok. Ja som však nemyslel vtedy na seba, ale – aj keď to znie ako fráza, na národ a jeho neexistujúci štát. Verte – neverte. Vo funkcii riaditeľa odboru štátneho rozpočtu na slovenskom ministerstve financií v rokoch 1986 – 1989, a potom vo funkcii námestníka ministra financií (od 19. januára 1990 do 30. júna 1992 – kedy mi za vykonanú prácu „vyslovil poďakovanie“ Vladimír Mečiar; funkcie námestníkov na ministerstvách práve nahradili štátni tajomníci a ním sa stal Vladimír Masár) som pociťoval povinnosť presadzovať slovenské záujmy, a teda aj prirodzené štátoprávne ambície Slovákov.

Zaoberal som sa aj skúmaním histórie slovenského hospodárstva, finančníctva i bankovníctva, poznal som hospodársku a finančnú realitu, a tak som bol úplne jednoznačne presvedčený o prednostiach samostatného hospodárenia národa. A že na to „máme“. Tri knihy na túto tému (Národ bez peňazí, S vlastnou peňaženkou a Národ a peniaze) mi vyšli v rokoch 1992 a 1994 a kniha Hospodárske súvislosti slovenskej štátnosti v roku 1997.

Kniha Národ bez peňazí mi vyšla v roku 1992, a ako je v nej uvedené, posudzoval ju aj Doc. Ing. Jozef Makúch, CSc., súčasný (poznámka: už bývalý) guvernér. Z nej bolo zrejme moje jasné presvedčenie, že národ – „bez peňazí“ – sa dostane k peniazom len vtedy, ak bude robiť vlastnú hospodársku politiku a bude mať vlastnú emisnú banku. Moja účasť na náročných rokovaniach o štátnom rozpočte federácie a republík v Prahe od roku 1986 ma v myšlienke na potrebu slovenskej štátnosti utvrdzovali. Pred rokom 1989 sa však nedalo nič iné, nanajvýš pripomínať mladším kolegom, že raz už tu štát bol a hospodársky bol úspešný. A tiež, že Slovensko sa vo svete nestratí. Je to odvážna kniha, dotýka sa viacerých dovtedy tabuizovaný tém. Napríklad je v nej aj takáto stále tabuizovaná otázka: bol počas Slovenského štátu pod Tatrami hospodársky zázrak?

Recenzií takmer nebolo, a tak odcitujeme z listu Jozefa Mikuša, slovenského diplomata v Ríme a v Madride v rokoch 1939 – 1945. Jozef Mikuš rovnako, ako takmer všetci zo slovenskoštátnej inteligencie nemohol žiť po vojne doma, žil teda vo Washingtone. Tam som sa s ním stretol v januári 1993, v čase vstupu Slovenska do Medzinárodného menového fondu a Svetovej banky, a pri tej príležitosti som mu daroval knihu Národ bez peňazí. Jozef Mikuš následne napísal: „Vašu vzácnu publikáciu Národ bez peňazí som si prečítal takmer na jeden dúšok. Je to ukrutná obžaloba diskriminačnej politiky voči Slovensku, bez ohľadu na povahu systému alebo osôb. Vaše dôvody sú frapantné. Túto knižku by bolo treba preložiť do angličtiny, aby sa svet dozvedel, ako Slovensko dômyselne vykorisťované pod titulom slovanského bratstva.“ List má dátum 3. marec 1993.

Na vtedy typickú otázku: „Doplácajú Česi na Slovákov či Slováci na Čechov?“ napríklad v Práci z 28. marca 1990, či v Literárnom týždenníku zo 4. mája 1990 v obsiahlejšom rozhovore s veľa hovoriacim titulkom: Samostatnosť a financie, kde som vlieval slovenským pesimistom kvapky optimizmu, som odpovedal jednoznačne: „Nie“. Naopak, nechápal som, prečo ten, kto dopláca, chce nasilu žiť v spoločnom štáte s tým, na koho dopláca? Lebo holá logika hovorí to, čo nahlas vyriekol na jar roku 1990 historik Anton Hrnko: „Dejiny nepoznajú taký národ, ktorý by sa silou-mocou držal druhého národa len preto, aby mohol naň doplácať.“ Na otázku Milana Ferka pre Literárny týždenník: „Ako by vyzeralo samostatné hospodárenie SR v porovnaní s ČR“ zaznela takáto odpoveď: „Máme na ekonomickú zvrchovanosť a môžeme k nej pristúpiť.“

Napriek tomu väčšina – aj tzv. odborníkov – sa štátnej samostatnosti bála. A politici? Taký Ján Čarnogurský, predseda slovenskej vlády v rokoch 1991 – 1992? Zdá sa, že bol náchylný uveriť mojim úvahám, a možno im aj veril. Sám sa vyjadril v rozhovore pre jedny noviny, že „Marián Tkáč mi poskytuje veľa podnetov, ktoré len tak nemôžem zhodiť zo stola“. Mali však naňho vplyv aj iní ekonómovia, taký Jozef Kučerák či Jozef Dančo (a možno aj iné neznáme, ale určite existujúce sily). Takže moje námety neboli zhodené zo stola, ale ani zrealizované, vlastne na realizáciu čakali. Dokonca po odstúpení Michala Kováča z funkcie ministra financií na jar 1991 ma Ján Čarnogurský, resp. vtedajšie KDH navrhlo do funkcie ministra financií. Pravdaže, nie ako jediného kandidáta, ešte aj Bartolomeja Kunca a Alexandra Sečkára (ktorým tortúru výsluchu na Rade KDH odpustili). Druhá vládna strana, ODÚ, navrhla Jozefa Danča a Petra Vajdu. Gabriel Eichler, Američan slovenského pôvodu, ktorý bol neskôr na chvíľu bossom košických železiarní, kandidatúru neprijal.

Nominácii predchádzala tortúra – verejná spoveď či vypočúvanie („híring“) pred členmi Rady KDH, ktoré sa konalo v nedeľu 4. mája 1991 večer. Keď som sa tesne pred vystúpením pred členmi Rady KDH opýtal Jána Čarnogurského: „A čo keď ma vypískajú?“ – mysliac na to, že som bol členom KSS a celý deň sa na Rade KDH viedli ostré protikomunistické reči – Ján Čarnogurský len flegmaticky odvetil: „No a čo, aj mňa dnes vypískali na Bradle, a tu som.“ Vtedajšieho predsedu slovenskej vlády vypískali na Bradle za jeho „protizvrchovanostné“ postoje práve v ten deň, v čase, keď časť Slovákov chcela presadiť prijatie deklarácie o zvrchovanosti, a ja som vtedy patril medzi nich.

Keď som sa okolo pol desiatej večer vyznal zo svojho životopisu, vrátane členstva v „strane“, a potom som odpovedal na otázky, na moje (a zaiste aj Jána Čarnogurského?) prekvapenie len dvaja členovia tohto vysokého orgánu KDH boli proti, asi ôsmi sa zdržali a zvyšných okolo sto bolo za moju kandidatúru na post ministra financií. A predsa…

Práve v čase, keď federálna televízia vysielala na celoštátnom programe katastrofický seriál Den po o hrôzostrašných dôsledkoch rozdelenia spoločného štátu, keď po zániku Česko-Slovenska prestane všetko fungovať, trhali sa železničné koľaje, strihali telefónne drôty, no hrôza a mätež!, keď predseda federálnej vlády Marián Čalfa tvrdil, že v prípade rozdelenia štátu slovenská mena bude trojnásobne slabšia ako česká, pozvali ma na ďalší „híring“ na Ventúrsku 10 (vtedy ešte Jiráskova 10) do sídla VPN. Za masívnou bránou Mozartovho domu ma „skúšali“ bratia Čarnogurskovci, František Mikloško, Jozef Kučerák, Anton Vavro, Igor Rintel (dnes šéf židovskej náboženskej obce, vtedy mal na sebe dres Maďarskej občianskej strany, hoci niekoľko mesiacov predtým bol poradcom predsedu Matice slovenskej), Ivan Brndiar a ďalší.

Vypočúvanie prebiehalo podľa abecedy, takže ja som prišiel na rad až tesne pred polnocou. Otázky, ktoré som si vypočul, vonkoncom neboli odborné. Prvú položil sám predseda vlády Ján Čarnogurský: „Pán inžinier, ako by ste postupovali dajme tomu v septembri, keby v štátnom rozpočte nebolo na mzdy a odborári by ich chceli zvýšiť?“ – „To nie je otázka odborná, ale politická. Zavolal by som odborárov a snažil sa ich presvedčiť, že na zvýšenie platov nemáme. Ak by neustúpili, rokoval by som s Medzinárodným menovým fondom a snažil by som sa zmeniť dohovory s ním o výške schodku štátneho rozpočtu.“ Na túto odpoveď reagoval Kučerák takto: „A to by ste preskočili federál“? – „Samozrejme, že nie”, zaklamal som, „ja myslím, že by sme s Medzinárodným menových fondom rokovali ako federácia…“

Nasledovala asi pätnásťminútová diskusia, v ktorej mi dokazovali, že ja som za slovenskú samostatnosť, a teda nemôžem byť slovenským(!) ministrom financií. O odborných veciach, napríklad o výške zdanenia, nepadlo ani slovo. Áno, všetci vypočúvajúci sa zhodli na potrebe reštriktívnej rozpočtovej politiky. Kučerák a Rintel odmietali akúkoľvek zmienku o colnej a menovej únii medzi Slovenskom a Českom. Ivan Brndiar sa ma opýtal, čo mám spoločné „s akýmsi“ Tkáčom, ktorý je podpísaný pod výzvou 61 krokov. Keď počul odpoveď: „To som bol ja“, bolo zrejme definitívne o všetkom rozhodnuté.

Mojím hlavným hendikepom bol podpis pod iniciatívou 61 krokov k slovenskej identite z konca októbra 1990. A to, že som preferoval slovenský pohľad na vec. Slovenským ministrom financií sa vtedy stal Jozef Dančo. Ivan Čarnogurský s tým vyšiel von na druhý deň v hoteli Devín na akejsi recepcii, ktorých som vtedy absolvoval desiatky. Prvý a posledný raz som sa vtedy stretol s jeho otcom Pavlom Čarnogurským. Deň po nástupe Jozefa Danča do funkcie priniesla Národná obroda vyjadrenie podpredsedu vlády Antona Vavra o novom slovenskom ministrovi financií. Bolo v ňom doslova toto: „Pán Dančo bol vybratý za ministra financií Slovenskej republiky aj preto, že vyhovuje českej strane…“

Nuž, vidíte, aké kritériá musel spĺňať minister financií v slovenskej vláde v časoch česko-slovenskej federácie! Treba väčší dôkaz o postavení republiky „slovenskej” vo federácii česko-slovenskej?

Dančo značnú časť svojho života venoval pedagogicko-výskumnej činnosti, a keď s ním v jeden piatok priniesol rozhovor denník Práca, minister financií šokoval konštatovaním, že vtedy také moderné pyramídové hry typu For you netreba zdaňovať. V pondelok vyšla oprava, ale piatkoví čitatelia Práce sa zariadili podľa piatkového interview… Keď som v Slovenskom denníku (vydávanom KDH) uverejnil článok Čo pomôže Slovensku, minister Dančo reagoval v Národnej obrode článkom Minister píše svojmu námestníkovi. Išlo o rozdielne názory na ďalšie smerovanie hospodárskej politiky Slovenska. Dôležité je, že tieto názory v priamom kontakte so svojím námestníkom minister Jozef Dančo nikdy nekonfrontoval. Zastal sa ma Michal Kováč, ktorý bol vtedy v opozícii.

(Kapitola z knihy „Príbeh slovenskej koruny“, ktorá vyšla vo vydavateľstve „PostScriptum“ v roku 2019)

Marián Tkáč