V roku 2017 Emmanuel Macron sľúbil nový, konsenzuálny druh politiky. Povedal, že bude revolucionárom v obleku, ktorý odstráni osobitné záujmy a rozbije bariéry, ktoré obmedzujú príležitosti a dusia francúzsku prosperitu.

Ešte v júni minulého roka Macron hovoril o “novom spôsobe vládnutia”. Ako povedal pre francúzske regionálne noviny, Francúzi boli “unavení z reforiem, ktoré prichádzajú zhora”.

O deväť mesiacov neskôr dochádza k nepokojom vo viacerých francúzskych mestách. Vo francúzskom hlavnom meste sú zablokované diaľnice, štrajky v doprave a energetike a hory nevyvezených odpadkov, pretože Macron využil svoju osobitnú ústavnú právomoc na presadenie dôchodkovej reformy, ktorú nenávidí 70 % dospelých Francúzov.

Macron má ďaleko od “vhodného revolucionára” a stal sa tradičným francúzskym lídrom, ktorý čelí znehybneniu francúzskeho ľudu. Podobne ako Nicolas Sarkozy a François Hollande pred ním sa snaží reformovať Francúzsko proti jeho vôli.

A predsa je v súčasnej politickej nálade vo Francúzsku niečo hysterické, čo presahuje protesty, ktorým čelili Macronovi predchodcovia.

Čiastočne si za to môže Macron sám. Sľuboval konsenzuálny prístup zdola nahor, ktorý vylúči partikulárne záujmy a zamrznuté myslenie politických strán a odborov.

Nakoniec takmer dekrétom presadil pomerne skromnú dôchodkovú reformu, ktorú odmieta drvivá väčšina voličov a ktorú (úspešne) skresľujú odbory a opozičné strany, ktoré dúfal, že marginalizuje.

Macron nechal takmer celú predajnú činnosť v oblasti dôchodkovej reformy na svoju premiérku Elisabeth Borneovú a zvyšok svojej vlády. Tí odviedli zmätenú prácu pri predaji zmätenej, ale rozumnej reformy systému, ktorý je trvalo v deficite a bude mať problém prežiť, ak sa postupne nezvýši oficiálny vek odchodu do dôchodku.

Je to však “brutálna” a “násilná” reforma, ako tvrdia aj umiernení odboroví lídri? To sotva, myslí si POLITICO.

Oficiálny vek odchodu do dôchodku sa vo Francúzsku postupne zvýši zo 62 na 64 rokov do roku 2030. Inými slovami, Francúzi budú aj o sedem rokov odchádzať do dôchodku skôr ako väčšina Európanov v súčasnosti.

Hystéria v diskusii o dôchodkoch odráža rozvrátenú politickú situáciu. Odkedy sa pred desiatimi rokmi rozpadol starý ľavicovo-pravicový systém (čo sám Macron podporil a získal na tom), politika vo Francúzsku sa stala odpornejšou a polarizovanejšou.

Podľa politico, je ľavica kategorickejšia. Pravica sa posunula ku krajnej pravici. Macron svoj “nový stred” nikdy poriadne neinštitucionalizoval ani nesmeroval.

Ľavica aj pravica ho obviňujú, že “rozbíja” Francúzsko. V priebehu 15 mesiacov od svojho prvého volebného víťazstva v roku 2021 čelil bezprecedentnej ľudovej vzbure hnutia žltých viest v súvislosti s daňami z benzínu a nafty na francúzskom vidieku a okrajových predmestiach.

V priebehu 11 mesiacov od svojho znovuzvolenia v apríli minulého roka teraz čelí najväčším odborárskym protestom za posledné dve desaťročia, ktoré hrozia prerásť do otvoreného povstania.

Ale “zlomil” Macron Francúzsko?

Nezamestnanosť pod jeho vedením klesla z 9,4 % na 7,2 %. Nezamestnanosť mladých klesla ešte výraznejšie. Časť zásluh si môžu pripísať Macronove zmeny v pracovnom práve a zníženie daní zo mzdy – v tom čase sporné.

Výdavky na štátne zdravotníctvo sa prvýkrát v tomto storočí výrazne zvýšili (nemocnice však zápasia s problémami a lekári sa sťažujú na nízke platy). Francúzi pomerne dobre prežili pandémiu COVID-19 a minuloročný prudký nárast cien energií vďaka rozsiahlym programom štátnych výdavkov.

Neschopnosť Macrona a jeho ľudí komunikovať svoje záležitosti je často záhadná – zmes arogancie a rezignácie.

Dobrým príkladom je spor o dôchodky. Väčšina bojovnejších zamestnancov – na železniciach, v parížskom metre, v elektrárňach – obhajuje osobitné dôchodkové režimy, ktoré im umožňujú odísť do dôchodku po päťdesiatke.

Tieto režimy sú trvalo v červených číslach: 3 miliardy eur ročne len pre železničiarov. Deficit pokrýva štát, inými slovami z daní ľudí, ktorí odchádzajú do dôchodku oveľa neskôr ako železničiari. Väčšina osobitných dohôd bude v rámci Macronovej reformy postupne zrušená.

Vláda sa podivne zdráha používať finančné argumenty tohto druhu. Výsledkom je, že ľavica a krajná pravica úspešne vykresľujú reformu ako reformu “bankárov” – akoby sa krajina s nahromadeným verejným dlhom 3 bilióny eur (114 % HDP) nemusela obávať o svojich veriteľov.

Čo teraz? Nepokoje ustúpia, pokračuje POLITICO. Borneovej vláda takmer určite prežije návrh na vyslovenie nedôvery v národnom zhromaždení v pondelok. Odmenou jej takmer určite bude, že ju Macron do mesiaca vyhodí.

Nový premiér sa pokúsi začať odznova, ale zvyšok Macronovho druhého funkčného obdobia bude poznačený konfrontáciou v súvislosti s dôchodkami. Sľúbil, že do konca svojho druhého funkčného obdobia zníži nezamestnanosť na 5,5 % (t. j. plnú zamestnanosť), ale pre jeho menšinovú centristickú vládu bude ťažké presadiť požadované zmeny v pracovnom práve.

Macron predovšetkým nemá zjavného nástupcu. Niekoľko centristických politikov má ambíciu ho nasledovať, ale Macronova “značka” a prístup nebudú mať v roku 2027 veľký úspech vo voľbách.

Nepodarilo sa mu nadviazať priamy kontakt s Francúzmi, vyradiť politické strany a odbory. Nepodarilo sa mu presvedčiť Francúzov, že trpia blokádou a partikulárnymi záujmami záujmových skupín.

Macronovi sa to v niektorých ohľadoch podarilo. “Macronizmus”, ako bol definovaný na začiatku, zlyhal.

Keďže ľavica sa zradikalizovala a rozštiepila a pravý stred ochromili sebecké vnútorné hádky, Marine Le Penová a krajná pravica trpezlivo čakajú na svoju príležitosť.