Zbořil upozorňuje na to, že povesť rôznych inštitúcií EÚ sa teraz v dôsledku jej “nedefinovateľných činností” neustále zhoršuje, a to sa potom prenáša dokonca aj na obraz celej EÚ v Európe a vo svete. To je podľa politológa neprijateľná situácia, za ktorú by sa mal niekto určite zodpovedať, lebo dôsledkom týchto “veľkých nápadov” bude nielen narušená povesť, ale aj politická kultúra ako taká.

Vetovanie rozpočtu Poľskom a Maďarskom

EÚ tak napríklad podľa Zbořila rieši obmedzenie lyžiarskej sezóny hneď v niekoľkých alpských krajinách, ale pritom sa zásadne nehovorí o rozpočte. Spoločné stretnutie reprezentantov národov a rozdeľovanie peňazí vybraných z daní je podľa neho jedna zo základných funkcií zastupiteľských inštitúcií, ktorá je garanciou spravodlivosti.

“Pritom sa len trochu zmätene dozvedáme, že Poľsko a Maďarsko zablokujú kvôli nejakej námietke schvaľovanie rozpočtu. Odpoveďou na túto námietku je, “že ich presvedčíme”. To si môžeme vyložiť ako, že “im dohovoríme”, alebo sa budeme vyhrážať či pomôžeme usporiadať nejakú farebnú revolúciu,” interpretuje Zbořil postoj EÚ.

“Samozrejme, že problém zákazu potratov v Poľsku je problém kultúrny, spoločenský a tiež politický, ale nestačí Poľsku hroziť len ľudskými právami. Rovnako tak ďalšia námietka o obmedzovaní slobôd v Maďarsku, obmedzovaní demokracie, ktorú si dokonca trúfla pani komisárka Jourová vmiesť do tváre celému Maďarsku, nielen Orbánovi, ako si ona myslela, ale celému Maďarsku, a obviniť ich z nedostatku demokracie. To je falošný problém, s tým sa dá preklenúť nejaká situácia dohadovania sa na úrovni kmánov, ale nie je to problém napríklad už ani pre predsedajúcu krajinu EÚ,” upozorňuje Zdeněk Zbořil.

Nečinnosť EÚ

Politológ v tejto súvislosti nadobúda presvedčenie, že sa stále “prehlbuje a rozširuje len neschopnosť rôznych inštitúcií a orgánov EÚ pochopiť, čomu majú vlastne slúžiť, a sústredili sa príliš na to, že ich mocenská pyramída je daná raz a navždy”.

Inštitúcie EÚ navyše podľa Zbořila nechápu, že existujú len preto, aby reagovali na súčasnú situáciu. Namiesto toho však len vytvárajú zdanie, že niečo podobné robia:

“Môžeme hovoriť napríklad o masovom šírení infekcie, o ktorom sa museli dohadovať jednotlivé štáty bilaterálne a až potom sa dopracovala EÚ k nejakému mnohostrannému rozhodnutiu, ale to rovnako zostalo na bilaterálnej úrovni. Len musíme “preukazovať solidaritu” a na úrovni veľkých slov, ktoré sú vyprázdňované práve nečinnosťou alebo obmedzenou činnosťou EÚ ako celku,” uviedol Zdeněk Zbořil v rozhovore.

Modernizácia NATO a ruská hrozba

V súvislosti s dohadmi novinárov o tom, že by nastupujúci americký prezident Joe Biden mohol mať v pláne nejako reformovať NATO, sa Zbořil zamyslel nad budúcou úlohou Severoatlantickej aliancie.

“Čo vlastne znamená zlepšovanie spolupráce v rámci NATO a medzi NATO a ďalšími subjektami medzinárodnej politiky? Keď si pripomenieme nedávne slová Správy Vojenského spravodajstva ČR o predpoklade zvyšovania napätia na medzinárodnej scéne, tak si otázku o budúcnosti NATO musíme tiež položiť. To nie je len otázka, či je funkčné alebo nefunkčné, ale je potrebné uvažovať o tom akú úlohu bude mať vzťah centrálnych inštitúcií NATO k Turecku, významnému členskému štátu. Turecko, ktoré podporovalo azerbajdžanské víťazstvo v spore s Arménskom a eliminovala sa nielen úloha Bezpečnostnej rady a Organizácie OSN, ale ja som v tejto súvislosti nepočul ani nejaké rady z EÚ. Tá síce neoplýva veľkým intelektom na úrovni koordinátorov zahraničnej politiky EÚ, ale predsa len by sa k tomu mala EÚ nejakým spôsobom vyjadriť,” upozorňuje Zdeněk Zbořil.

My sa zatiaľ podľa politológa len dozvedáme, že Severoatlantická aliancia chce niečo dosiahnuť, ale pritom nevieme čo presne, a čo konkrétne robí, aby svoje túžby splnila.

“Či to nie je, ako hovorí v inej súvislosti Václav Klaus, len “túžba po túžbe” a potom aj v tejto súvislosti ma zaujíma, ako to, že sa aj v českom mediálnom prostredí, rovnako ako aj v európskom, zrazu vytráca tzv. agresivita a alebo rozširovanie sfér záujmov Ruskej federácie,” všimol si Zbořil.

Dané pomenovanie sa podľa neho donedávna používalo ako inštrument nátlaku na zahraničnú politiku Ruska, a ako odôvodnenie pre “siahnutie k provokáciám a la akcie Skripaľ alebo Navaľnyj alebo ďalšie podobné v takom miniatúrnom prevedení ako je ohrozovanie českých komunálnych politikov z prostredia ruských tajných služieb (aj keď to bol možno len taký nešťastný spôsob vyjadrovania) “.

Téma ruskej hrozby sa ale zrazu stratila, čo podľa Zbořila môže znamenať napríklad to, že téma bola vyčerpaná, lebo už zo začiatku neodrážala realitu.

“Nikto nevie v akom je štádiu, keby o tom z času na čas neprehovoril minister zahraničia Ruskej federácie, tak vlastne nevieme aký je stav a prečo to ticho voči Ruskej federácii vlastne je. Je to ticho pred búrkou alebo je to ticho, ktoré vzniká z nemohúcnosti EÚ a NATO ako bezpečnostných záruk väčšiny európskych krajín,” dodáva Zdeněk Zbořil.