Turbíny sa nezačínajú bagrom. Začínajú obcou

– Na papieri sa hovorí o zelenej energii. V praxi sa najprv vyjednáva cena za obecný súhlas.

– V CRZ zatiaľ nevidno hotové stavebné kontrakty. Vidno skôr prvé dohody, sľuby a snahu dostať obec na palubu.

– Keď sa projekty tlačia aj do Tokaja a keď každá obec môže mať inú cenu, nejde už len o energetiku. Ide o obchod s územím.

Na Zemplíne sa dnes nehrá hlavný zápas o megawatty, ale o obce. O to, či investor dostane miestny súhlas a pokoj na ďalší postup. Práve v zastupiteľstvách sa rozhoduje, či sa projekt vôbec pohne.

Investor totiž nepotrebuje najprv betón, ale obec. Bez nej sa veľká reč o verejnom záujme ani nezačne. A zmluvné stopy toho istého investora z iných častí Slovenska ukazujú, že pôda pod turbíny sa pripravuje ešte predtým, než sa projekt rozbehne naplno. Nie bagrom, ale politicky.

Najprv dohoda, potom až veľká reč o verejnom záujme

Na príkladoch mimo Zemplína vidno, ako tento model funguje. V obci Paňa sa v dohode o spolupráci píše o odmene 10 000 eur ročne za každú inštalovanú turbínu. Zároveň je tam aj jednorazová platba 30 000 eur za každú turbínu počas prvých troch rokov po spustení. Dohoda je podpísaná v máji 2023.

V Kosihovciach obec najprv v septembri 2023 schválila projektový zámer Veterný park Opava – Kosihovce a poverila starostku podpisom dohody. Následná dohoda z decembra 2024 už ráta s odplatou 8 000 eur ročne za každú inštalovanú turbínu v katastri obce.

V jednej obci je cena 10 000 eur ročne za turbínu, v druhej 8 000. To nevyzerá ako pevný a rovnaký verejný model. Vyzerá to ako vyjednávanie.

A keď má každá obec inú cenu za turbínu, nepredáva sa len kus katastra. Predáva sa aj miestna ochota pustiť projekt ďalej. Investor preto najprv nepredáva zelenú budúcnosť. Najprv predáva ponuku. A malým obciam, ktoré roky čakajú na väčšiu investíciu, sa taká ponuka odmieta ťažko.

Keď obec cúvne, projekt sa rozpadne už na začiatku

Druhú stranu tej istej hry ukazuje opäť prípad Kosihoviec. V roku 2023 obec projekt podporila. Prítomní poslanci hlasovali za projektový zámer aj za podpis dohody o spolupráci.

V novembri 2025 však prišiel obrat. Zastupiteľstvo staré uznesenie zrušilo. Tým padol súhlas s projektom aj s dohodou. Až potom sa právne ukončil aj samotný vzťah medzi obcou a investorom.

Prvá bitka sa pri takýchto projektoch nevedie na stavenisku, ale v obci. Keď obec cúvne, veľký projekt sa rozsype ešte skôr, než sa stihne naozaj rozbehnúť.

Problém je aj v tom, že hoci sa verejnosť dozvie, že obec postoj zmenila, nedozvie sa prečo. Uznesenie dôvod neuvádza. A keď obec nezverejňuje zápisnice, občan sa k jadru obratu nedostane. Výsledok je verejný. Dôvod nie.

Zemplín nie je prázdna plocha na mape vetra

Keby šlo o pár turbín niekde bokom, spor by nemal takú silu. Lenže tu sa hrá aj o Tokaj. A to už nie je technická debata, ale otázka zdravého rozumu.

Nejde o lacnú vetu, že turbína pokazí víno. Podstatné je niečo iné. Že sa na takú krajinu začína pozerať ako na prázdnu plochu, do ktorej stačí dosadiť vietor, odstup a pripojenie.

Lenže Tokaj nie je prázdna plocha. Je to jedinečné vinohradnícke územie, ktorého hodnota nestojí len na parcele v katastri, ale aj na charaktere krajiny a mikroklíme. Investor vidí lokalitu. Miestni vidia svoj kraj. Preto je užitočné vedieť, kto v tejto chvíli v obci hovorí v mene verejného záujmu.

Kraj prišiel neskoro

Košický samosprávny kraj dnes vystupuje tvrdo. Nemôže sa však tváriť, že problém objavil až teraz. Z dokumentov k pilotnej zóne Východ vyplýva, že kraj o veci vedel skôr. Nie až vo chvíli, keď sa téma stala politicky hlasnejšou.

Preto dnes nie je hlavná otázka, či kraj vedel. Vedel. Hlavná otázka je, prečo začal hovoriť nahlas až teraz.

Blížia sa komunálne voľby a verejnosť v dotknutých obciach nie je z projektov nadšená. To ešte samo osebe nedokazuje volebný kalkul. Časovanie však bije do očí.

Na hlavnej veci to nič nemení. Veterné parky sa na Zemplíne nerozbiehali zdola ako miestna potreba. Rozbiehali sa zhora, cez štátnu líniu, investorské ponuky a tlak na obce. A tým sa vraciame k tomu, čo v celej hre rozhoduje najviac.

Peniaze sú nástroj, ktorý láme debatu

Najslabším miestom celej tejto hry sú malé obce. Nie preto, že by boli hlúpe. Ale preto, že roky čakajú na peniaze, ktoré k nim neprichádzajú. A keď sa potom objaví investor s prísľubom pravidelného príjmu, chodníkov, kanalizácie či iných investícií, je to silná páka.

Najlepšie to vidno tam, kde sa z veľkých slov prejde na obecný rozpočet. V Hrubove starosta otvorene hovorí, že pri piatich turbínach by obec dostala viac, než dnes dostáva z podielových daní. Z takých peňazí by vedela robiť vodovod, kanalizáciu, chodníky, opravy obecných budov aj príspevky obyvateľom . V Jankovciach zas starosta pomenoval spor naplno ako voľbu medzi peniazmi a prírodou a priznal, že pri troch turbínach by obec získala asi 75 percent toho, čo jej dnes prichádza z podielových daní. Zároveň hovorí, že obec len prežíva, na vodovod čaká desaťročia a kanalizácia je pre ňu stále hudbou budúcnosti .

Keď obec 29 rokov čaká na vodovod a väčšinu rozpočtu jej zjedia bežné výdavky, investor neprichádza len s energetickým projektom. Prichádza s ponukou, ktorá mieri presne na jej slabé miesto. V takej chvíli sa  peniaze stávajú hlavným nástrojom v debate.

Pri starších dohodách toho istého investora mimo východu sa objavujú sumy 8 000 eur ročne za turbínu v Kosihovciach a 10 000 eur ročne za turbínu v Pani. Na východe už investor hovorí inou rečou. Dnes sa za súhlas s výstavbou ponúkajú sumy okolo 23 000 až 23 700 eur ročne za jednu turbínu, teda zjavne vyššia ponuka než pri starších prípadoch .

V citlivejších lokalitách a v napätejšej verejnej debate už nestačí len hovoriť o zelenej energii. Treba prísť s ponukou, ktorá vie zmeniť atmosféru v obci. A práve preto sa veľká hra zatiaľ neodohráva v CRZ na hotových stavebných kontraktoch. Odohráva sa v obciach. Tam sa rozhoduje, či projekt dostane dvere otvorené, alebo zabuchnuté.

Na jeseň už nebude rozhodovať investor. Bude rozhodovať volič

Na konci nejde o to, či je niekto za veternú energiu alebo proti nej. Takto postavený spor je príliš pohodlný. Skutočná otázka znie inak. Kto a ako rozhodne, či sa takéto projekty pustia práve do vašej obce.

Na Zemplíne dnes nejde len o turbíny. Ide o to, či sa z obce nestane len plocha na projekt a z poslancov len miestna prevodovka investorských plánov. Prvé rozhodnutie nie je technické. Je politické a obecné.

Práve v obciach, ktoré roky čakajú na vodovod, kanalizáciu a základné investície, sa finančná slabosť môže stať najúčinnejším nástrojom, ako pretlačiť projekt ďalej.

Preto bude na jeseň dôležité pozrieť sa, ako sa starostovia, primátori a poslanci správali vo chvíli, keď sa investor s ponukou objavil. Či sa pýtali ľudí, či ich informovali včas a či hájili obec. Alebo či sa rýchlo naučili hovoriť jazykom investora. Lebo práve títo ľudia môžu mať po voľbách v rukách posledné slovo.

A volič by si to mal tentoraz pamätať.