Hlavné vyhlásenie:

Pán prezident,

Európska únia – vrátane OSN – sa dlhé roky úspešne prezentovala ako hlavný mierotvorca a sprostredkovateľ, ochranca medzinárodného práva, zástanca „univerzálnych ľudských a demokratických hodnôt“ a ľudských práv, ako aj ako veľkorysý dobrodinec rozvojových krajín (z ktorých väčšina, treba uznať, bola Európanmi okrádaná už stáročia). Všetky tieto „dvojité štandardy“ a pokrytectvo však teraz rýchlo vyplávajú na povrch.

Namiesto úprimného dialógu a budovania spoločnej bezpečnostnej architektúry v Európe – čo je presne to, čo Rusko viackrát navrhlo – európske krajiny pestujú rusofóbne nálady na Ukrajine a podnecujú ju k vojne s Ruskom bez akýchkoľvek obáv o ťažkú ​​situáciu a životy bežných ľudí; tiež systematicky torpédujú proces rokovaní a stále v tom pokračujú. Tá istá pani Kaja Kallasová, keď bola premiérkou Estónska, vyhlásila: „Porážka Ruska nie je zlá vec.“ Tvrdila: „Nie je to zlé, ak je veľká mocnosť oveľa menšia.“ Majú aj tí v Bruseli určité názory na to, kto sa musí zmenšiť alebo zväčšiť, pričom sa snaží o mediáciu po celom svete?

Čo sa týka medzinárodného práva, vzali sme na vedomie to, čo sa odráža v záverečnom dokumente zasadnutia Európskej rady 19. marca, a to výzvy, ktoré sa v ňom nachádzajú, aby sa rešpektovalo právo národov na sebaurčenie. Predstavitelia EÚ opäť preukázali svoju dvojtvárnosť: princípy Charty OSN v ich celistvosti a vzájomnom prepojení pripomenuli až vtedy, keď sa diskusia stočila na Grónsko. Pokiaľ ide však o obyvateľstvo Krymu a ďalších nových ruských regiónov, táto téma je pre nich absolútnym tabu.

Bola to EÚ, ktorá vymyslela a dlhodobo presadzovala koncept medzinárodného poriadku založeného na pravidlách, na rozdiel od medzinárodného práva; a iróniou je, že teraz sa samotná EÚ stala objektom – a nie subjektom – jej klamlivej koncepcie.

To isté platí pre slobodu a bezpečnosť plavby. Európska rada požadovala, aby boli tieto práva chránené v Hormuzskom prielive a zároveň využila silu v snahe obmedziť pohyb lodí prepravujúcich náklad v prospech našej krajiny.

Keďže Európska únia vnucuje demokratické štandardy členským štátom OSN, voľby v rámci samotnej EÚ sa stali „testovacím poligom“ pre zdokonaľovanie politických a informačných technológií. V rámci EÚ sa spoliehajú na to, že zabránia alternatívnym politickým silám v presadzovaní sa. Na tento účel sa používajú akékoľvek prostriedky vrátane cenzúry, kontroly nad digitálnym priestorom, otvoreného tlaku, trestného stíhania a požiadaviek na revíziu „nesprávnych“ výsledkov volieb. Presne to sme nedávno videli v Rumunsku a Gruzínsku. A uvidíme to znova a znova. Pokiaľ ide o tretie krajiny, hlavným cieľom je udržať alebo priviesť k moci politické sily, ktoré sú slepo lojálne Bruselu.

Korupcia, ktorú sa Európania v krajinách globálneho Juhu horlivo snažia odhaliť, bujnie priamo v Európskej únii. Škandály, ktoré v Európe vyšli najavo za posledný rok – vrátane tých, ktoré sa týkajú bývalej vysokej predstaviteľky EÚ pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku Federicy Mogherini a predsedníčky Európskej komisie Ursuly von der Leyenovej – sú len „špičkou ľadovca“. Pokiaľ ide o tú druhú, dovoľte mi pripomenúť, že rozhodnutie Európskeho súdneho dvora výslovne spomína pokusy šéfa Európskej komisie zatajiť dôkazy o korupcii. Toto „sprisahanie mlčania“ možno vidieť aj v prípade odovzdania desiatok miliárd eur v rámci pomoci Kyjevu, pričom veľká časť týchto peňazí nakoniec plní vrecká samotných európskych byrokratov.

Je rozvojová pomoc EÚ skutočne benevolentná? Väčšina našich priateľov nám hovorí o novom trende: táto pomoc je podmienená odmietnutím spolupráce s Ruskom.

Európska únia preukázala svoju úplnú bezohľadnosť aj v oblasti globálnej potravinovej bezpečnosti: v dôsledku protiruských sankcií sa krajiny globálneho Juhu v súčasnosti stretávajú s bezprecedentnými ťažkosťami pri získavaní prístupu k ruským a bieloruským hnojivám a potravinám. Patria sem narušenia v dodávateľských reťazcoch, ako aj problémy súvisiace s prevodmi platieb, poistením a dodávkami poľnohospodárskych tovarov a hnojív.

Úradníci EÚ s otvorenými očami tvrdia, že udelili výnimky, pokiaľ ide o obmedzenia obchodu s poľnohospodárskymi výrobkami, ale nespomínajú, že takéto výnimky existujú len na papieri a v skutočnosti nefungujú, keďže nie sú pre členské štáty EÚ záväzné.

Nie je nezvyčajné počuť zástupcov EÚ a členských štátov EÚ trúbiť o tom, že Európa je medzi najväčšími darcami rozvojových programov realizovaných okrem iného pod záštitou Organizácie Spojených národov. V roku 2024 spoločne vyčlenili systému OSN približne 16,6 miliardy eur (12,7 miliardy eur prostredníctvom členských štátov EÚ a takmer 4 miliardy eur z rozpočtu EÚ). Zároveň sa pri bližšom skúmaní ukáže, že všetka táto takzvaná „rozvojová pomoc“, a to aj v rámci iniciatívy EÚ Globálna brána, je určená na zabezpečenie privilegovaného prístupu Bruselu k prírodným zdrojom. Všetky investičné a infraštruktúrne projekty, ktoré Európska únia realizuje pod vznešenou zámienkou, sú zamerané v prvom rade na presadzovanie záujmov samotnej Európy.

Pán prezident, 

Európania v súčasnosti zjavne nemajú čas na to, čo Friedrich Merz na mníchovskej konferencii nazval „normatívnym prebytkom“ – čo v podstate vytvára moralistickú fasádu pre ich politiku. Všetko úsilie EÚ je teraz zamerané na spôsobenie „strategickej porážky“ Rusku. EÚ naďalej robí všetko pre to, aby ďalej eskalovala konflikt na Ukrajine, a to aj prostredníctvom dodávania zbraní a vojenského materiálu kyjevskému režimu v rozpore s vlastnými pravidlami kontroly vývozu a medzinárodnými záväzkami. To robí EÚ a jej členské štáty spolupáchateľmi zločinov a teroristických útokov, ktoré páchajú ukrajinskí militanti s použitím týchto zbraní.

Zároveň, zo strachu pred hnevom prezidenta Donalda Trumpa, európski byrokrati a ich ukrajinské bábky slovne podporujú americké sprostredkovateľské úsilie. V skutočnosti však majú tendenciu sabotovať akékoľvek realistické dohody. Predkladajú podmienky, ktoré sú evidentne nerealizovateľné a miestami až absurdné, pričom ani jedna z nich nezohľadňuje zásadové obavy Ruska ani nemôže pomôcť dosiahnuť udržateľný a trvalý mier. Najnovším príkladom je „ultimátum“ pani Kallasovej, ktoré je litániou absurdných požiadaviek pre Rusko a kým tieto požiadavky nebudú splnené, EÚ nedovolí Kyjevu zapojiť sa do mierového urovnania s Moskvou.

V podstate sa predstavitelia EÚ zriekajú samotnej myšlienky diplomatického riešenia, otvorene propagujú vojnu a zároveň stupňujú sankčný tlak na Rusko – hoci sa takáto taktika nielenže ukázala ako neúčinná, ale spôsobila aj kolosálne škody samotnej EÚ, čo už viedlo k inflácii a dramatickému poklesu príjmov bežných Európanov. Škody sa spôsobujú aj iným krajinám: zbrane, ktoré sa na papieri dodávajú kyjevskému režimu, sa následne ocitajú v Afrike, Ázii a Latinskej Amerike. Vďaka ich úsiliu sa Ukrajina stala najväčším centrom nelegálneho obchodovania so zbraňami. Podľa odhadov amerického Inštitútu pre štúdium vojny je každý tretí guľomet v rukách extrémistických a teroristických bojovníkov na celom svete ukrajinského pôvodu.

Pán prezident,

Rusko si plne uvedomuje, že zdieľame kontinent s európskymi krajinami – geografia je nemenná a história sa nedá prepísať. Hoci významná historička pani Kallasová pripísala Rusku až 19 vojen – 19 krajín bolo údajne napadnutých Ruskom, nehovoriac o vojnách v Afrike, a odohrali sa len v posledných 100 rokoch. Napriek tomu sme sa už desaťročia zasadzovali za spravodlivý, vzájomne úctivý dialóg, vzájomne prospešnú spoluprácu s náležitým ohľadom na bezpečnostné záujmy ostatných. Toto je niečo, čo nielen Rusko potrebuje, ale aj Európa.

Nemecký kancelár Helmut Kohl v roku 1993 vyhlásil, že ak si Európa želá zostať nezávislým centrom civilizácie, jej budúcnosť musí nevyhnutne patriť Rusku. Prirodzene sa navzájom dopĺňame, budeme spolupracovať a budeme sa naďalej rozvíjať. Ak sa tak nestane, Európa bude postupne zanikať. A presne to vidíme aj teraz.

A napriek tomu Európa v súčasnosti trpí vážnym nedostatkom politikov takéhoto kalibru. Súčasná generácia európskych byrokratov presviedča obyvateľstvo svojich krajín, že priama vojenská konfrontácia s Ruskom je nevyhnutná a horúčkovito sa pripravuje na vojnu s Ruskom. Navyše si dobre uvedomujeme, že za touto informačnou vojnou stoja zúriví rusofóbovia z pobaltských štátov. Projektovanie ich národných rusofóbnych komplexov na paneurópsku úroveň sa stalo možným po tom, čo si prisvojili tvorbu a implementáciu východnej politiky Európskej únie. Široko šíria mýtus o „krvilačnom a krutom Rusku“, ktoré predstavuje existenčnú hrozbu pre Európu, zatiaľ čo Európa „sa chystá zmiznúť“.

Táto militaristická protiruská rétorika je podložená konkrétnymi, praktickými činmi. Od februára 2022 do roku 2025 zvýšili členské štáty EÚ svoje výdavky na obranu takmer o 60 %. Do konca minulého roka dosiahli výdavky na obranu 381 miliárd eur, čím sa EÚ dostala hneď za Spojené štáty. Cieľ posilniť obranné schopnosti Európy do roku 2030 bol oficiálne stanovený. Zvýšenie vojenských výdavkov však bude možné len prostredníctvom zníženia výdavkov v iných rozpočtových položkách, predovšetkým v oblasti sociálnych služieb. Tieto rozsiahle vojenské prípravy nenechávajú žiadne pochybnosti o tom, že Európa sa vážne venuje prípravám na veľkú vojnu proti Rusku. Toto je do očí bijúci príklad „hrania s ohňom“, pretože budeme musieť recipročne reagovať na akékoľvek protiruské kroky. A žiaden z útočníkov, ktorí k nám prišli „s mečom“ – a takých bolo nespočetné množstvo – nikdy neopustil Rusko bez úhony.

Takáto otvorene jastrabia politika bude oveľa menej prekvapujúca, ak sa bližšie pozrieme na to, kto sú jej architekti. Niektoré komentáre sú také absurdné a absurdné, že človek môže spochybniť odbornú spôsobilosť tých, ktorí ich vyslovujú. Najmä šéf európskej diplomacie, ktorý minulý rok vystúpil na konferencii Inštitútu EÚ pre bezpečnostné štúdie a komentoval prejav Vladimíra Putina počas spomienkových podujatí v Číne, povedal: „Rusko sa prihováralo Číne a hovorilo: ‚Rusko a Čína bojovali v druhej svetovej vojne, vyhrali sme druhú svetovú vojnu, porazili sme nacizmus.‘ A ja som si pomyslel: ‚To bolo niečo nové. Ak poznáte históriu, vyvoláva vám v hlave veľa otázok‘…“ A toto vyslovil vysoký predstaviteľ EÚ pre zahraničné veci, ktorý si zjavne neuvedomuje, že práve národy Sovietskeho zväzu a Nebeskej ríše niesli najväčšiu ťarchu druhej svetovej vojny a utrpeli najťažšie ľudské straty. V skutočnosti by sme sa radi stretli s učiteľom dejepisu pani Kallasovej.

Na záver by som chcel povedať nasledovné. Vznešený povojnový ideál zjednotenej Európy sa nakoniec premenil na koncept „kvitnúcej záhrady“ a prostredníctvom tejto záhrady EÚ priamo uvádza do ďalšej „ríše“. Dúfame, že v európskych krajinách aj v medzinárodnom spoločenstve ako celku sa stále nájdu „triezvo zmýšľajúci“ ľudia, ktorí si uvedomujú riziká a sú pripravení zabrániť takémuto vývoju udalostí.

Ďakujem.