Humanizmus mutuje, v ére digitálneho občianstva bude všetko inak

Otázky augmentácie človeka prístrojmi nie sú nové, z hľadiska využívania počítačov siahajú do druhej polovice 20. storočia. Vzniká teória tzv. posthumanizmu, ktorá otvára otázky práve ohľadom ontologických zmien jednotlivca i spoločnosti ako takej (podľa francúzskeho filozofa Michela Foucaulta je pojem človek zanikajúci konštrukt).

Sústavné „napojenie” na počítače, tablety a mobily totiž mení našu existenčnú situáciu, naše bytie ako také – sme na displejoch závislí, o tom už sa dnes asi nemožno sporiť. Lenže tým sa mení aj prostredie okolo nás, resp. celospoločenský diskurz. Smerujeme do epochy digitálneho/dátového/posthumánneho občianstva (zaujímavú a rozsiahlu vedeckú štúdiu k terminologickým otázkam problému nájdete TU).

So mnou nikdy nezostarneš

Zaujímavosť: uvedený fenomén má také rozsiahle dôsledky, že dnes existuje dokonca aj juhokórejská Spoločnosť pre štúdium posthumanizmu. Tá organizuje v lete v Rumunsku odbornú konferenciu na témy vplyvu AI na nás; presnejšie, hľadajú priesečníky medzi humanizmom, transhumanizmom (snaha o vylepšenie človeka prostredníctvom technológií, napríklad Muskov neuralink) a posthumanizmom.

Transhumanizmus je pritom samostatná kapitola, veď existujú prúdy, ktoré chcú zabrániť starnutiu práve prostredníctvom rôznych implantátov, vylepšujúcich vaše telesné i mentálne schopnosti (pokročilým formám digitálnej protetiky sa venuje kybernetika). Prostredníctvom desiatok elektród v mozgu je napríklad možné hýbať robotickou rukou do určitej vzdialenosti od subjektu

Vedci pochopiteľne zdieľajú svoje nadšenie – otázka je, čo prinesie rozvoj na tomto poli, keď sa z medicínsky prospešných testov presunie do privátneho sektoru pre tých, čo si to budú môcť dovoliť. (Samotné, nedigitálne úpravy tela – napríklad pod vplyvom hormónov či estetických operácií, alebo aj podkožné implantáty – už sú široko akceptované priaznivcami „progresu” ako „oslobodenie” od vrodených limitov) Nehovoriac o využití v zbrojárskom priemysle.

Vidíte to optimisticky, alebo…?

Posthumanizmus ako filozofia ide ešte ďalej – v presvedčení, že ľudská rasa sa mení na niečo nové, iné. Aj keď človeka nevníma viac ako stredobod vesmíru, predsa len si kladie otázky o jeho aktuálnej situácii. Eviduje stieranie hranice medzi živým a digitálnym, a prináša koncept tzv. posthumánneho občianstva v spoločnosti, ktorú „poháňajú” dáta.

Dátová infraštruktúra v online priestore prostredníctvom algoritmov i cielenej reklamy utvrdzuje jednotlivca v jeho názoroch na svet. To značí, že namiesto toho, aby vstrebával vedomosti o svete z rozmanitých, fyzicky dostupných zdrojov (klasický rešerš v knižnici) a podrobil ich kritickej komparatívnej analýze, tak sa mu prednostne dostávajú do pozornosti názory či prieskumy a štúdie, aké potvrdzujú, že jeho svetonázor je ten správny – o alternatívach je potom diskusia vylúčená, lebo veď „dáta hovoria jasne”.

Nie je toto len obyčajný dôsledok sledovania/mapovania nášho online správania (vstúpili sme pritom do tej vody dobrovoľne, veď každú chvíľu odklikneme nejaký ten súhlas…)?

Orwell mal teda pravdu, že budeme raz všetci sledovaní – akurát sa mýlil v tom, že proti našej vôli…

Dodajme, že aj četovacie jazykové AI modely fungujú na základe algoritmov, ktoré niekto naprogramoval podľa istého kľúča – ich odpovede teda vôbec nemusia byť „nezávislé”. Túto tézu potvrdzuje šokujúci poznatok, že Izrael investoval milióny dolárov do mechanizmov AI tak, aby jeho štát vyobrazovali v pozitívnejšom svetle – inak povedané, je prípustné financovať „optimalizáciu” AI modelov tak, aby to vyhovovalo potrebám platiteľa…

Neviem, ako vy, ale ja tomu hovorím manipulácia verejnej mienky.

Takto sa potom profilujú aj voliči – spoza obrazovky, ako pasívni príjemcovia hotového obsahu, šitého na mieru. Možno jedného dňa začne fungovať rovno „volebný asistent” – aplikácia, ak nie rovno inteligentná digitálna entita, ktorá vám neporadí, ale priamo nadiktuje, koho máte po správnosti voliť vzhľadom na váš osobnostný profil (v dotazníkovej online forme už podobné programy bežia)…

Má vlastne ešte občan možnosť suverénne sa rozhodnúť na základe dobrej informovanosti alebo sme nadobro skončili ako zblúdenci v zajatí počítačových sietí?

No predovšetkým: Fungujú vôbec demokratické princípy v digitálnom svete tak, ako boli pôvodne zamýšľané?