Rusi sa upokojovali tým, že Ukrajinci nikdy nedovolia zatiahnuť svoj štát do NATO a Kyjev – matka ruských miest – sa ani v najstrašnejšom sne neodhodlá na vojnu s Moskvou. Poďme si však vypočuť človeka, ktorý žije na Ukrajine, varí sa v jej politických a hospodárskych kruhoch a veľmi dobre vidí k čomu štát kráča. Dôležité je, že o tom aj pokojne a čestne hovorí. Týmto človekom je bývalý minister hospodárstva a člen Rady národnej bezpečnosti a obrany Ukrajiny Viktor Suslov. Odpovedal na otázky ukrajinskej novinárky Jeleny Vavilovej pre kyjevské vydanie „2000.ua“.

Rusko neustále predpovedá ukrajinskému hospodárstvu kolaps. Ukrajinské úrady, naopak, hovoria o hospodárskom raste, o stabilizácii hrivny. Pochopiteľne, že propaganda funguje na oboch stranách. Čo však hovorí ekonomická veda?

Rusi tradične chybujú pri svojich hodnoteniach a predpovediach. Ukrajinská ekonomika neskolabuje – bez ohľadu na stav samotnej ukrajinskej ekonomiky. Preto, lebo to nedopustí Západ. Západu je Ukrajina potrebná ako baranidlo v boji s Ruskom. Preto Ukrajine bezodplatne dajú aj zbrane, pretože tie sovietske sa už končia. Aj armádu vycvičia. Aj s vojensko-vlasteneckou výchovou mládeže pomôžu. Poradia tiež ako prepísať dejiny.

Zatiaľ čo Rusko čaká na rozpad ukrajinského hospodárstva, čas pracuje proti Rusku. Za ten čas sa Ukrajina bude upevňovať vo vojensko-politických vzťahoch. A rokovacie pozície Západu sa budú stále posilňovať. Tak sa bude diať dlho, do „veľkého obchodu“.

Čo sa týka hospodárskeho rastu, veda hovorí, že rast sa začína vtedy, keď je prekonaná predkrízová úroveň výroby. Pre Ukrajinu bol predkrízovou úrovňou rok 2013, teda do majdanu. Dnes je HDP Ukrajiny o 15 % nižší, ako bol v roku 2013. Čiže keď prekonáme úroveň roku 2013, potom môžeme hovoriť, že sa začal rast. Pri našich tempách obnovovania hospodárstva na to budeme potrebovať 5 – 10 rokov. Posledné údaje za priemysel opäť ukazujú pokles. Len čo sa ukázal rast, tak samotná ukrajinská vláda blokádou odsekla priemyselné podniky Donbasu, ktoré patrili Ukrajine. Stratili sme 33 miliárd hrivien daní, prichádzajúcich do rozpočtu, zbavili sme sa valút za export kovov a dodávok lacného antracitu pre ukrajinskú energetiku, stratili sme podniky, ktoré sa ocitli pod „vonkajšou správou“ separatistov… Teraz sa chválime, že sme sa dohodli na dodávkach antracitu z USA. Ba čo viac! Dokonca aj samotný Trump nás za to vychválil! K tomu ďalej plánujeme dovážať skvapalnený plyn z USA. Dovoľte mi opýtať sa: blokáda bola zavedená v záujme majiteľov amerických šácht? Nech sa niekto pokúsi ma presvedčiť, že toto všetko sa robilo akože v záujme Ukrajiny.

A v koho záujme sa očisťujú banky, čo sa razantne deje?

Očividným „úspechom“ v bankovej sfére je zatvorenie 90 ukrajinských komerčných bánk. Vo výsledku zahynuli stovky miliárd hrivien úspor podnikateľov a občanov. Pre niekoho je to úspech, pre iných strata. No a niekto to vníma ako úmyselné začistenie ukrajinského bankového sektoru s cieľom, aby sem prišla zahraničná mena. A tak by sme mohli pokračovať jedno za druhým. Treba však chápať: keďže sa tieto reformy vedú v koryte ideológie MMF a jeho programov, tak to najhoršie pre Ukrajinu ešte nenastalo. Dokonca pri nominálnom raste príjmov sa ukrajinskí občania stávajú chudobnejší, pretože prebieha rast cien potravín a spotrebiteľských tovarov, prebieha neustály rast cien elektriny, plynu, tepla. Práve preto sa u nás obrovské množstvo ľudí nachádza pod hranicou chudoby. Teraz sa budú znižovať výdaje rozpočtu na pomoc sociálne odkázaným. Jedným slovom, prebieha masové prerozdeľovanie spoločenského bohatstva v prospech oligarchov, monopolistov a predstaviteľov skorumpovanej moci. Stav sa bude naďalej zhoršovať, všetko sa bude diať za sprievodu pekných propagandisticky ideologických hesiel.

Získanie bezvízového styku s EÚ sa podľa Porošenka stalo historickou udalosťou, pretože označilo kompletný rozvod s Ruskom. Čo tým oba štáty získali a čo pritom stratili?

Neraz som dokazoval kritickú dôležitosť priemyselných a vedeckých vzťahov ukrajinského hospodárstva s Ruskom. Už som o tom prestal hovoriť. Tieto vzťahy sú stratené a obnoviť sa nedajú. Tam, kde boli kriticky dôležité pre Rusko, to si ich za mnoho miliardové výdaje nahradilo. Rusko pri tom minulo desiatky miliárd dolárov, ktoré stratila Ukrajina. My sme stratili perspektívu mnohých unikátnych firiem a technológií. Najznámejšou je „Južmaš“. Keď Ukrajina vyrábala raketu „Zenit“ na vynášanie družíc, tri štvrtiny súčiastok boli ruskej výroby. Potom sme zaviedli obmedzenia, vzdali sme sa výroby týchto rakiet na ruské objednávky. Pozastavený je aj obrovský podnik „Motor Sič“, ktorý vyrábal motory pre všetky ruské helikoptéry, pre mnohé druhy lietadiel a krídlatých rakiet. Keď sme zaviedli obmedzenia, Rusko stratilo niekoľko rokov a mnohé miliardy pri zavádzaní vlastnej výroby motorov. Pričom za minulý rok celý letecký priemysel Ukrajiny vyrobil až (!) jedno lietadlo.

A ako sme sa pýšili tým, že sme zastavili dodávky do Ruska motorov zo známeho vysoko technologického Nikolajevského závodu „Zarja – Mašprojekt“! Boli to lodné motory, na ktorých jazdilo celé vojenské námorníctvo Sovietskeho zväzu a potom Ruska. Nedávno ruský prezident vyhlásil, že boli nútení vytvoriť celé odvetvie lodného strojárstva, pričom k sebe pozvali mnohých špecialistov z Nikolajeva a teraz už ukrajinské motory nepotrebujú.

Čo teda vyhrala Ukrajina keď stratila trh vysokotechnologickej produkcie a nenašla žiadne nové trhy? Stratila mnohomiliardové príjmy z exportu, stovky tisíc pracovných miest a tisíce unikátnych vysoko kvalifikovaných špecialistov? Boli všetky tieto rozhodnutia prijaté v záujmoch Ukrajiny?! Všetky tieto podniky nemôžu dodávať produkciu do EÚ – ich technologické procesy nezodpovedajú európskym technickým reglementom a štandardom, nezhodujú sa so systémom výrobnej kooperácie. Aby sa dali previesť na európske štandardy a modernizovať, to si vyžaduje kolosálne investície, ktoré Ukrajina nemá a Západ ich nikdy neinvestuje, pretože on analogické podniky už má. Navyše nepotrebuje konkurenciu vo vysoko technologických oblastiach.

A Rusko nakoniec pochopilo, že stratilo Ukrajinu?

Myslím, že áno. Rusko opäť prehralo ďalšiu geopolitickú vojnu. Vrátane informačnej. Západ veľmi gramotne a múdro diriguje tento proces. Pomalý, postupný vývoj krízy na Ukrajine a intenzívne „premývanie mozgov“, osobitne u mládeže, nevyhnutne a efektívne prináša svoje plody. Mnohé procesy pri tom majú nezvratný charakter. Deindustrializácia, ničenie infraštruktúry, strata vedeckého potenciálu, nevyhnutný pokles úrovne vzdelanosti, masové vycestovanie mládeže do cudziny – to všetko sú nezvratné procesy, vedúce k degradácii štátu. Za takú Ukrajinu už ani Rusko nebude bojovať. No Západ bude spokojný – bez priemyselného a vedeckého potenciálu, bez „Južmašu“ Ukrajina už nikdy nedokáže posilniť Rusko. Aj keby sa hneď chcela vrátiť do zostavy s RF.

Lenže odvolávajúc sa na ťažkú ekonomickú situáciu, vedenie štátu stále vyhlasuje, že tranže od MMF a finančné injekcie od iných západných štruktúr sú pre Ukrajinu životne dôležité. Naozaj sme úplne závislí na úveroch? Je ešte na Ukrajine možný život bez tranží?

Udalosti december 2013 – február 2014 označili preorientovanie sa Ukrajiny na západný vektor rozvoja vo všetkých vzťahoch – v politickom, ekonomickom, ideologickom i kultúrnom. Náš štát sa vydal cestou vystúpenia z geopolitického vplyvu Ruska a vstúpenia do geopolitického vplyvu Západu. Ak si neuvedomíme faktor boja Západu s Ruskom o prerozdelenie geopolitického vplyvu vo svete, potom ani nepochopíme to, čo sa deje na Ukrajine. Všetci poprední svetoví špecialisti na geopolitiku po rozpade ZSSR poukazovali na rozhodujúci význam kontroly Ruska nad Ukrajinou v rámci spôsobenia mu rozhodujúcej porážky. Geopolitická voľba Ukrajiny obsahuje dostatočné množstvo komponentov. Úvery MMF sú len jedným z nich. Nie je správne vidieť v úveroch len dôležitý zdroj financovania. Treba si uvedomiť, že ich poskytovanie je podmienené plnením programov spolupráce s MMF. Práve realizácia tohto programu nakoniec zabezpečuje prechod Ukrajiny na západné štandardy štátneho systému a určuje miesto Ukrajiny v systéme svetového hospodárstva.  V tomto zmysle je nový geopolitický život Ukrajiny bez tranží MMF nemožný. Bez peňazí MMF, pri roztrhnutí hospodárskych vzťahov s Ruskom, by Ukrajina už dávno zbankrotovala.

Poskytovaním úverov nám MM diktuje aj podmienky, núti nám reformy. Môžete opísať všeobecné smerovanie súčasných ukrajinských reforiem?

Všeobecne treba chápať, že všetky politické a ekonomické reformy na Ukrajine idú v riečišti spomenutej prozápadnej geopolitickej voľby a teda pri realizácii hesla: preč od Moskvy! Práve v tomto je zmysel a cieľ všetkých najnovších ukrajinských reforiem, počínajúc od prvého kroku – príprave na podpis Dohody o asociácii medzi Ukrajinou a EÚ.

Toto sa stalo začiatkom ukrajinsko-ruského konfliktu, počnúc letom 2013. Mimochodom, vtedy dokonca aj niektorí vedúci ukrajinskej vlády predpovedali nevyhnutnú vojnu s Ruskom v takej alebo onakvej forme, len čo prezident Janukovič podpíše túto dohodu. Janukovič dohodu nepodpísal. Potom bol majdan, zmena moci a Ukrajina aj tak dospela k vojne, zatiaľ „hybridnej“. Z nedávnych udalosti stačí spomenúť, že 8. júna Verchovna rada zahlasovala za zmeny v zákone v zahraničnej politike, kde je zreteľne napísané, že Ukrajina sa vydala smerom na vstup do NATO. No a to je smerovanie ku skutočnej vojne. Rusko neraz vyhlasovalo o neprípustnosti ďalšieho rozširovania aliancie, zdôrazňovalo, že sa to rovná prekročeniu „červenej línie“. Možno, NATO ani neprijme Ukrajinu do svojej zostavy, no teraz sa to už stane samostatnou témou rozhovorov medzi Západom a Ruskom. Je úplne očividné, že rokovacie pozície Západu sa razantne posilnili a Ruska oslabli. Druhý dôležitý krok je poskytnutie vízového režimu s EÚ a paralelné objavenie sa  návrhu zákona o zavedení vízového režimu s Ruskom. Nečudoval by som sa keby pre Rusko boli zavedené aj vstupné víza. Nie náhodou ukrajinský inštitút národnej pamäte už odporúčal Ukrajincom aby znížili kontakty s Rusmi. Vrátane svojich príbuzných.

Zdá sa mi, že toto vyhlásenie je zjavný prešľap. Nebodaj príbuzenské vzťahy ohrozujú našu národnú bezpečnosť?

Mýlite sa. Obmedzenie osobných kontaktov je veľmi dôležité, ako element prípravy na vojnu. Rovná sa tomu aj blokovanie ruských sociálnych sietí, zákaz ruskej televízie, zákaz na dovoz kníh, kvóty a ďalšie obmedzenia na používanie ruštiny, obmedzenia kultúrnych kontaktov. Na rade je zatvorenie mnohých ukrajinských médií, nezávisle od jazyka, v ktorom sú vydávané. Sú to tie, ktoré sa neradia do rámca oficiálnej štátnej propagandy. Alebo sú opozičné voči súčasnej moci a preto sú obviňované z „podpory separatistov“, proruskosti“ a náležitosti k „agentom Putina“. Nepriateľ musí byť odosobnený a odľudštený. Potom sa do neho aj ľahšie strieľa a potom aj rastie efektivita vnútornej propagandy. Dôležité je tiež prepísať minulé spoločné dejiny, zmeniac ich na hrdinský boj Ukrajincov proti ruskému útlaku, ponechať na Rusoch zodpovednosť za hladomor a vysvetľovať ho ako genocídu Ukrajincov zo strany Rusov. Na tieto ciele sú nasmerované kampane na „dekomunizáciu“ a „derusifikáciu“. Všetci sme sa ocitli vo svete, ktorý vynikajúcou opísal George Orwell s regulárnymi „päťminútkami nenávisti“ na „televíznej obrazovke“ s uvedenými do života heslami vládnucej strany „Vojna – to je mier“, „Sloboda – to je otroctvo“, „Nevedomosť – je sila“, „Kto ovláda minulosť – ten riadi budúcnosť“,  so zavedením trestnej zodpovednosti za „myšlienkové zločiny“, napríklad za myšlienky uverejnené na facobooku… Takéto je najobecnejšie (i hlavné) smerovanie ukrajinských reforiem, ak máme hovoriť o ich medzinárodnom i politickom aspekte.

Táto geopolitická voľba Ukrajiny nás vychádza na sumu 72,4 mld. USD štátneho dlhu a pokračujeme sa kĺzať do dlhovej jamy. Naozaj bez vonkajších vkladov Ukrajina neprežije?

Prežije, neprežije. Takto by som to nestaval. Samozrejme, že prežijeme, no k čomu prídeme? Na pozadí začínajúceho sa zápasu za prerozdelenie sveta osud Ukrajiny málokoho zaujíma. Zápasiace krajiny zaujíma iba kontrola Ukrajiny. Ak by sa o osud Ukrajiny zaujímali aspoň naši ukrajinskí politici, vybrali by sa smerom obhajoby ukrajinských národných záujmov – držali by sa politiky neutrality, nedopúšťali by sa vojny, uskutočňovali by politiku protekcionizmu, podporovali by národnú priemyslovú výrobu, vedu, vzdelávanie… Keďže je však zvolené iné smerovanie, treba prijať aj pravidlá hry, ktoré rátajú s tým, že MMF a  Svetová banka nám „učesáva“ ekonomiku na západné štandardy. Preto Ukrajina musí súhlasiť s tým, že sa jej hospodárskou politikou bude odteraz zaoberať MMF, ktorý bude tvoriť a už aj tvorí všetky programy našich reforiem. Musíme súhlasiť s tým, že výsledkom reforiem podľa receptov MMF bude deindustrializácia štátu, prehĺbi sa sociálne a majetkové rozvrstvenie ukrajinskej spoločnosti, základná masa národa sa ocitne pod hranicou chudoby. Veľká časť ľudí stratí dostup k takým sociálnym blahám, ako je kvalitné vzdelanie a zdravotníctvo, spravodlivé dôchodkové zabezpečenie… V tomto zmysle sa udeje konečná „dekomunizácia“.

Môžete uviesť kladné historické príklady reformátorskej činnosti MMF?

Vo svete sú nahromadené obrovské množstvá skúseností činnosti menového fondu v mnohých štátoch. Záver, ktorý sa dá z toho urobiť je nasledovný: MMF zabezpečuje hlavným spôsobom uskutočnenie ekonomickej politiky, ktorá prevracia tieto štáty na surovinový prívesok rozvitých štátov Západu. Pri takých reformách sa štát spravidla začína špecializovať alebo na agrárnu výrobu alebo na ťažobný priemysel a dodávky surovín do omnoho rozvinutejších štátov alebo na nasadenie veľkého množstva málo kvalifikovanej a lacnej pracovnej sily. Jednoducho povedané, politika MMF zabezpečuje nadvládu rozvinutých západných štátov vo svetovom hospodárstve. Doposiaľ ani jeden štát, ktorý uskutočnil reformy podľa receptov MMF, sa nestal vysokorozvinutým a industriálne bohatým štátom.

Ahá, tak preto v ostatnom období často počujeme nadšené proroctvá o tom, že Ukrajinu čaká budúcnosť veľkej agrárnej mocnosti. Ako hodnotíte tieto perspektívy?

Na Západe pracujú na analýzach veľmi seriózni ľudia so strategickým uvažovaním. Práve oni určujú miesto a úlohu štátu vo svetovej ekonomike. Pamätáte sa na vyhlásenie predchádzajúceho veľvyslanca USA na Ukrajine G. Payetta, ktoré vyslovil pri opúšťaní postu? On povedal, že Štáty vidia Ukrajinu agrárnou superveľmocou. Lenže svet nepozná ani jeden štát, ktorý by sa premenil na prekvitajúcu superveľmoc len vďaka rozkvetu agrárneho sektoru. Štáty, ktoré sa špecializujú na agrárnu výrobu sa nestanú bohatými, pretože blahobyt štátu, spravidla, zabezpečuje intenzívny rozvoj priemyslu, osobitne vysoko technologickej a inovovanej výroby. Na to je tiež potrebná vysoko rozvinutá veda a vysoká úroveň vzdelanosti. A potom nasleduje rozvoj sféry služieb a poľnohospodárstva.

Na akom základe sú postavené vyhlásenia o možnostiach Ukrajiny ako superveľmoci? To, čo nám ostalo ako posledné nerozpredané bohatstvo je pôda? Treba však do nej investovať kolosálne prostriedky a sily, lenže nám stoja už dve traktorové fabriky…

Stoja, pretože výroba traktorov má vzťah k industriálnej mocnosti a nie k poľnohospodárstvu. Jeden z popredných poľských politikov kedysi povedal: „Dobrá koncepcia: Ukrajina – agrárna superveľmoc, no pritom traktory jej budeme vyrábať my, Poliaci?“ Nehovoriac o tom, že za sovietskych časov poľnohospodárske strojárstvo bolo jedným z najväčších odvetví ukrajinského priemyslu. Ukrajina exportovala svoje traktory do celého sveta, kombajny, pluhy, sejačky… Čo všetko len nevyrábala! Čo sa týka agrárneho potenciálu Ukrajiny, poľnohospodárstvo je na dnešný deň naozaj základným exportným odvetvím i základným dodávateľom valút pre štát. Najväčšie západné investície smerujú práve sem. Západ neinvestuje do nášho leteckého závodu Antonov, ani do výroby rakiet. Zato veľké zahraničné holdingy si už prenajímajú milióny hektárov pôdy a celkom úspešne rozvíjajú rastlinnú výrobu.

Aké následky bude mať pôdna reforma, ktorú od nás požaduje MMF a vytvorenie voľného trhu s pôdou? 

Táto reforma pomôže určiť akú budeme mať štruktúru agrárneho sektoru a do akej miery bude efektívny, pretože jeho rozvoj bude nevyhnutne spojený obrovským agrárnym preľudnením. Ukrajinská dedina bude po prechode k trhu s pôdou odsúdená na úplne zruinovanie. Pre súčasný agrárny sektor západného typu, naša infraštruktúra, naše veľké dediny nie sú vôbec potrebné. A teda ak pôjdeme touto cestou, vznikne nám veľmi ťažká situácia. Predstavte si: obrovské holdingy, majúce veľké parky mohutnej techniky, začínajú zber úrody. Z juhu od Odeskej, Chersonskej oblasti na sever ide po poliach technika, žnúc obilie ako dozrieva, cukrovú repu alebo nejaké iné kultúry. Pracujú dostatočne efektívne a rýchlo s veľmi vysokou produktivitou, obchádzajú tie dediny a neberú z nich nikoho do práce, ľudia nie sú nikomu potrební. A čo sa týka samotnej reformy, zatiaľ sa na Ukrajine vytvorila kultúra poľnohospodárstva na základe odovzdania do prenájmu individuálnych pôdnych častí. Efektívne farmárstvo sa na Ukrajine nezžilo, preto ani niet normálnych podmienok a neexistuje ani kultúra súkromného farmárčenia. Dedinčania nemajú peniaze na to, aby si kúpili nevyhnutnú techniku a s rodinou obrábali polia. Zdalo by sa, že každý z nich veľa rokov žije na pôde, pracuje, má podiely v niekoľkých hektároch, no nemôže si zorganizovať továrenskú výrobu. Preto je nútený odovzdávať svoju pôdu za halier do prenájmu holdingom. Preto sa mýlia tí, vrátane vedenia štátu, ktorí stavajú na rozvoj farmárskeho hospodárstva na Ukrajine. Farmárstvo už navždy prehralo súboj s obrovskými agrárnymi korporáciami.

K čomu v takomto prípade privedie sňatie moratória na predaj pôdy, ak za to zahlasuje Najvyššia rada? Nestane sa to, že pôdu za halier vykúpia práve tie agroholdingy alebo zahraniční investori?

Západ veľmi čaká na tento zákon a preto bude odhlasovaný. Voľby nemáme. Však si len všimnite, aká obrovská propaganda prebieha pod heslom „Dajme pôde slobodu!“. V momente sa mi pripomína Anglicko v XVIII. storočí, kde počas prvého nakopenia kapitálu taktiež oslobodzovali pôdu od roľníkov. S ľuďmi sa pri tom nikto nebabral – jednoducho ich vyhnali z pôdy a územia si oplotili. Pravdou je, že na Ukrajine sa tomuto procesu chystajú dať punc demokracie – znak dobrovoľného predaja pôdy. Lenže skončí to rovnako – pôda bude oslobodená od roľníkov. Výsledkom pôdnej reformy sa teda nestane rozvoj farmárskeho hospodárenia. Ukrajinec už nikdy viac nebude pánom na svojej pôde.

Je očividné, že v koncepcii „veľkej agrárnej mocnosti“ nemá miesto priemyselná výroba. Deindustralizácia Ukrajiny bude pokračovať?

Nepochybne.  Koncepcia voľného trhu, do ktorého rozvinuté štáty vťahujú menej rozvinuté, má za výsledok, že v týchto štátoch vždy hynie priemysel. Pretože je nekonkurencieschopný – kvalitou, technológiou, úrovňou rozvoja. V prípade Ukrajiny je to prehĺbené ešte aj tým, že podpisom asociačnej dohody s EÚ si prevzala záväzky používať technické štandardy a technické odporúčania EÚ. Čiže produkcia, vytvorená na základe euroštandardov, nemusí byť dodatočne certifikovaná na Ukrajine – Európa tým získala možnosť priamo jej dodávať a realizovať svoje tovary. Lenže ukrajinská produkcia musí zodpovedať európskym kritériám, ktoré u nás ešte nie sú zavedené. Dostali sme sa k tomu, čo sa nazýva technickými bariérami v obchode. Napriek tomu, že Ukrajina nebola konkurencieschopná, ešte sa aj zaviazala k cudzím požiadavkám voči kvalite produkcie. Vo výsledku teda málo čo môžeme v Európe certifikovať, preto tam posielame len surovinové produkty, ktoré certifikáciu nepotrebujú. Toto upevňuje surovinovú špecializáciu Ukrajiny.

Vyzerá to tak, že Porošenko chytračí, keď hovorí, že Ukrajina sa stáva plhohodnotným členom európskej rodiny, kde má prichystané dôstojné miesto. Je to miesto sluhu?

Chápte, mnohí naivne predpokladajú, že cieľom moci je veľkosť štátu. Lenže v skutočnosti, ako to uviedol aj Orwell je: „Cieľom moci je moc“. A peniaze, na získanie ktorých sa moc požaduje. Ciele ukrajinskej vládnucej elity sa veľmi dobre ukazujú v ich priznaniach o príjmoch. Vidíme, že títo ľudia vlastnia po desať pozemkov, po 20 bytov, série automobilov a milióny v hotovosti. Toto je psychológia všetkých postsovietskych činiteľov, neudržateľné snahy o bohatstvo. No a títo ľudia, ktorí dostali do podriadenosti štát, začali hľadať čo sa tu dá ešte urvať. Preto štát nemá hodnotu pre ukrajinskú elitu, je len objektom na rozkrádanie. Oni nepotrebujú veľký štát, potrebujú len veľké osobné majetky. Elitu netrápi únik mozgov, nedostatok kvalifikovanej pracovnej sily. Ich nevzrušuje, že z krajiny odchádzajú najlepší. Dokonca sa im to aj hodí – nech si idú! Aspoň bude menej tlaku na moc pri požiadavkách práce, miezd, bytov, menej bude brojenia proti moci. Ste nespokojní, že klesá životná úroveň? Otvorili sme pre vás štrbinu – môžete vycestovať. Im je jedno, či tu zostane bývať 15 miliónov služobníctva vládnucej triedy. Veď aj podľa oficiálnej štatistiky klesol počet obyvateľov Ukrajiny za 26 rokov jej nezávislosti z 52 na 42 miliónov. Pričom aj z tých 6-7 miliónov trvalo pracuje v cudzine. Ukrajina tak klesla na 134. miesto v HDP prepočítanom na obyvateľa. Toto je skutočné zrkadlo jej európskej voľby.

Ak je v štáte tak ťažko, prečo národ mlčí? Prečo nevyjde na majdan? 

Dovolím si zažartovať: „washingtonský ústredný výbor“ nevydal taký pokyn. Preto národ mlčí. Samozrejme vystúpenia na uliciach a námestiach nejakých samostatných skupín boli a budú. No nemajú žiadnu koncovku. Maximum na čo sa zmôžu, tak to je rozbiť zopár vitrín a poprehadzovať zopár aut. Treba chápať, že majdan je veľmi vážne podujatie z pohľadu organizácie. Vyžaduje si to detailný plán, organizáciu, štruktúru, seriózne financovanie a materiálovo-technické zabezpečenie, rozdelenie úloh, vrátane budúcich funkcií pri moci. Ľudia tam vedia za čo idú protestovať, navyše „masu“ treba tiež vedieť dvihnúť.

Jednoducho na Ukrajine niet politických síl, schopných organizovať a uskutočniť majdan s výsledkom. Možno by sa mohol konať v prípade sprisahania základných vplyvných ukrajinských oligarchov. Lenže tí to teraz vôbec nepotrebujú. Preto majdan 3 vylučujem.

Avšak možnosti niečoho na spôsob vojenského prevratu, pripúšťam. Myslím, že hlavnou hrozbou sú pre súčasnú moc nacionalistické sily.

Má v takom prípade pre úrady Ukrajiny prinavracať Krym a Donbas? Ako sa zlučujú s koncepciou geopolitickej voľby?

Toto je veľmi zaujímavá otázka. Oficiálne sa Krym vždy považoval za dotačný región a jeho odchod za otázku viac politickej ako ekonomickej straty. V tejto otázke sa i sám snažím pochopiť postoj našej pomajdanovskej moci. Lebo v skutočnosti neexistoval ani pokus o zachovanie Krymu. Napríklad bývalý predseda vlády Krymu Anatolij Mogylevskij tvrdí v jednom rozhovore, že ak by bol vydaný rozkaz z Kyjeva nevzdať Krym, tak by sa ho nevzdali. Prišiel však rozkaz neodporovať, nestrieľať. Toto navádza na myšlienku, že tak to aj bolo zamýšľané. Možno bol Krym „predaný“. Hoci za pravdepodobnejšie považujem iné. V marci 2014 od predstaviteľov ukrajinskej moci bolo často počuť vyhlásenia, že neodporovať požadovali Američania. Pre Západ bola anexia Krymu Ruskom politicky výhodná: ako výrazné narušenie medzinárodného práva, neustály dôvod na vojnu, na sankcie, na tlak na Ruko. Teda je Rusko dlho „na háčiku“. USA a Západ celkovo získali posilnenie rokovacej pozície, možnosť „veľkého“ a pre Rusko veľmi drahého obchodu v budúcnosti. Pričom za cudzí účet, za účet Ukrajiny. Odchod Krymu a Donbasu znamená, že na prezidentských voľbách už žiadny kandidát z východnej Ukrajiny nemôže vyhrať. To stabilizuje systém moci v štáte. Teraz bude vláda úplne prozápadná.

No napriek tomu, porovnajme politické výhody a ekonomické straty: povedzme, Krym bol vždy dotovaný, no Donbas vždy nazývali „priemyslovým srdcom“ Ukrajiny. Ako vojnový konflikt udrel na hospodárstvo štátu?

Udrel silno. Donecká a Luganská oblasť dávali štvrtinu valutových príjmov z exportu metalurgickej a inej priemyselnej produkcie. Donbas bol pre Ukrajinu vždy efektívny. Bol jej donorom. A ak ho tiež nazvali dotačným, tak to len kvôli schéme prerozdelenia peňazí cez ústredný rozpočet: keď všetky prostriedky stekajú do Kyjeva a potom sa regiónom z neho vydávajú subsídie.

Úrady tvrdia, že chcú prinavrátiť kontrolu nad Donbasom. Ako sa bude priemyselný región prispôsobovať k reáliám agrárnej „superveľmoci“?

Ak chce vláda reálne prinavrátiť kontrolu nad Donbasom – to je veľká otázka. Chápe, že bude musieť riešiť problém nepriateľsky naladeného obyvateľstva. Donbas je zónou kompaktného rusky hovoriaceho obyvateľstva a aj prorusky naladeného. Súčasná moc nie je presvedčená, tak sa mi to javí, že túto zónu potrebuje. Práve preto neprijíma dostatočne energické úsilia na reintegráciu Donbasu. Minské dohody sa predsa neplnia. Tak separatistami, ako aj ukrajinskou mocou.

Podľa kp.ru, srspol.sk /12. 7. 2017 výňatok/