„Teplá vlna” porazila kresťanské Grécko, je na ceste k nám

Konkrétne Lucia Plaváková (PS), známa apologétka právnej legalizácie spolužitia homosexuálov a lesieb. Najvyšší súd v Grécku totiž rozhodol, že adopcie takými pármi nie sú proti záujmom dieťaťa (od roku 2024 sú tam legalizované manželstvá rovnakých pohlaví – ako v prvej krajine s výraznou pravoslávnou cirkvou). Ona toto vidí ako najvyšší prejav dobra: „Je to dôkaz, že spoločnosť sa môže posúvať dopredu – smerom k rovnosti, rešpektu a skutočnej ochrane rodiny. Dôkaz, že nad nezmyselnými predsudkami nakoniec preváži dobro a spravodlivosť.”

Kto je Plaváková, že si trúfa definovať, čo je dobré a spravodlivé? Aké sú východiskové body jej životnej filozofie? Označuje azda „nezmyselnými predsudkami” náboženské presvedčenie?

Ale pozrime sa na to z hľadiska občanov. Ako vyplýva z online debát k téme, agentom neoliberalizmu sa podarilo zakoreniť v hlavách ľudí falošnú dilemu: buď vyrastá dieťa v temnom detskom domove, alebo v láskyplnom rodinnom kruhu (aký určite ponúka každý homo/lesbický pár…), inej možnosti očividne niet. My ale nevieme, čo z dlhodobého hľadiska spôsobuje so psychikou človeka takýto rodinný formát. Iste sa obe názorové strany dokážu vytasiť s rôznymi prieskumami (dávnejšie som ich porovnával pre HS pri inej príležitosti), no konkrétne hĺbkové analýzy nezávislých odborníkov stále chýbajú, dovolím si tvrdiť. Len ilustračne odkážem na reprezentatívny prieskum z roku 2011, ktorý preukázal, že americké dievčatá vychovávané lesbickým párom majú výraznejšie sklony k bisexuálnemu správaniu. Obhajcovia fenoménu samozrejme prídu s vlastným výskumom a výsledkami, a tak ďalej, v nekonečnej špirále.

Požiadavka štandardného vývinu kde?

Slovom, keď vás progresívci postavia pred otázku „decák alebo rodina”, nedajte sa nachytať, je to argumentačná pasca. Z rovnice totiž vylúčili iný podstatný aspekt veci, aký dotvára komplexnú osobnosť človeka, a tým sú morálne kódexy, resp. náboženské presvedčenie. Z hľadiska morálky i zdravého vývoja dieťaťa budete so mnou zrejme súhlasiť, že nachytať heterosexuálnych rodičov „v spálni” môže byť traumatizujúce – čo potom nachytať v spálni dvoch mužov? Je to ako tá myšlienková hra „nemysli na modrého slona” – už ten obraz nedostanete z hlavy.

A nie, nie je nevhodné hovoriť o intímnych záležitostiach dvojíc LGBTi, ako sa nám tiež snažia nahovoriť. Ich láska predsa nie je platonická, ale romantická, all inclusive – dieťa vidí dotyky, bozky, a možno niekedy aj viac, než by si želalo. Ja za tie dvere rozhodne nemienim nahliadnuť podrobnejšie.

Druhá vec je náboženské presvedčenie a doktrína. Progresivizmus vidí všetko, čo sa prezentuje nadčasovými hodnotami, ako rigidné, ťažkopádne, „regresívne” či rovno zavrhnutiahodné. Lenže naše dnešné hodnoty definovalo dvetisíc rokov staré kresťanstvo ako najvyšší vzor Dobra, na to netreba zabúdať, bez ohľadu na to, či sa kostoly vyprázdňujú. Boh stvoril muža a ženu do páru z istého dôvodu – sme biologicky jediná kompatibilná kombinácia. Po psychologickej stránke zas prinášame dieťaťu mužský a ženský pohľad na svet, teda dva základné princípy, s ktorými sa bude celý život stretávať. Toto je normalita nielen podľa Boha, ale aj z hľadiska vedy a zdravého rozumu.

Alternatívy nech si slobodne žijú v jednej domácnosti, ale prečo by mali rozbúrať spoločenský poriadok, ktorý je prirodzený a prirodzene daný? (Aj keď som si vedomý súčasnej krízy inštitúcie manželstva, to by však bolo na samostatnú analýzu spojenú s konzumným spôsobom života v dnešnom západnom kapitalizme).

Ideológia, ktorá tlačí do kúta

Takže keď je reč o tom, že tradičná slovenská domácnosť údajne stojí na otcovi alkoholikovi, ktorý trieska do stola, a že lesbickí rodičia sú lepší než detský domov, potom sme svedkami radikálneho zjednodušovania obrazu sveta, ktorý nemožno rozdeliť jednou hrubou deliacou čiarou na jasnú voľbu medzi dobrom (homo-rodina) a „zlom” (tradičná rodina, vidiecke pomery či štátna ustanovizeň). A rozhodne by to nemala byť téma politického boja (ale ani súdnych rozhodnutí), lež serióznej odbornej debaty (na viacerých úrovniach).

Existuje taká ešte vôbec vo verejnom priestore?

Pretože progresívci sa svojimi jednoznačnými, uzavretými predstavami o binárnej opozícii dobro-zlo už dávno pasovali do rolí nových totalitárov: buď ste s nimi, alebo buďte ticho.