-Pôžičky PS ukazujú spôsob, ako sa dá na kampani v súlade so zákonom aj zarobiť.

– Strana s preferenciami dlhodobo okolo 20 % ponúka aj vlastným ľuďom zárobok s minimálnym rizikom.

– Pôžičku aj dohodnutý úrok napokon splácajú daňoví poplatníci. Štát sa zatiaľ len prizerá.

Progresívnym Slovenskom otriasa škandál s financovaním kampane. PS sa snaží škody zmierniť, druhá strana z kauzy vyťažiť čo najviac. Lenže skutočný problém je širší než jedna strana. Zákon dnes umožňuje, aby ľudia z vedenia alebo z vnútorného okruhu strany požičiavali vlastnej strane za úrok a splatnosť si naviazali na budúci štátny príspevok. To už nie je len problém PS. To je diera v pravidlách, ktorú zákon necháva otvorenú.

Problém nie je len v tom, kto požičal. Problém je v tom, kto to po voľbách zaplatí

Zákon o politických stranách hovorí, že strana dostane príspevok za hlasy už vtedy, keď vo voľbách získa viac ako 3 percentá. Nemusí vyhrať voľby ani zostavovať vládu. Stačí prekročiť túto hranicu. Po voľbách odovzdá záverečnú správu o kampani a ministerstvo financií jej potom peniaze vyplatí v zákonnej lehote. Do celej veci tak nevstupuje len volebný výsledok, ale aj verejné peniaze.

Zákon vytvára dojem, že drží nad príspevkami kontrolu, lebo prikazuje, aby štátne príspevky išli na osobitný účet v Štátnej pokladnici. Teda štát sám vie, že tieto peniaze treba oddeliť a sledovať. Lenže vzápätí dovolí, aby sa časť z nich previedla na iný účet strany a aby sa posielali aj na účet kampane. Inými slovami, štát tie peniaze najprv zamkne bokom, aby ich potom sám pustil ďalej tam, kde sa ich čistá stopa začína strácať.

A aby toho nebolo málo, zákon síce vymenúva, na čo sa tieto peniaze použiť nesmú: strana ich nesmie požičiavať iným, ručiť za iných ani ich darovať. Lenže jasný zákaz splácať z nich vlastné pôžičky a úroky v ňom nevidno. V praxi to znamená jednoduchú vec. Štát pošle strane peniaze a strana si z nich vie vyrovnať aj vlastné dlhy, dokonca aj dlhy voči vlastným ľuďom.

A práve tu už nejde len o jednu kauzu. Ide o pravidlá, ktoré pustili do politiky model, na ktorom sa dá nielen robiť kampaň, ale aj zarobiť.

Keď je veriteľ vo vnútri tímu, nie je to pomoc zvonka

Zoznam pôžičiek PS za rok 2023 ukazuje túto dieru v zákone ešte jasnejšie. Opakovane sa v ňom objavuje 3-percentný úrok a pri viacerých veľkých pôžičkách aj splatnosť „do 60 dní po vyplatení príspevku za hlasy“. To už nevyzerá ako obyčajná pomoc strane. Je to nastavené tak, aby sa peniaze vracali až vtedy, keď strane príde štátny príspevok.

Najlepšie to vidno na Michalovi Trubanovi. V zverejnenej evidencii má tri pôžičky, 200 000 eur, 100 000 eur a 60 000 eur. Pri prvých dvoch je uvedený 3-percentný úrok a splatnosť do 60 dní po vyplatení príspevku za hlasy, pri tretej pevný termín 31. decembra 2023. Spolu ide o 360 000 eur. Pri 3 percentách je to 10 800 eur. A to už nie je symbolická pomoc strane, ale suma, pri ktorej sa oplatí pýtať, kto v politike len bojuje a kto na nej vie aj zarobiť.

Navyše Truban nie je človek zvonka. Aj dnes je podpredsedom strany a poslancom parlamentu. Teda nie náhodný sympatizant, ale človek z vedenia. V jeho prípade už nejde len o vernosť strane. Ide aj o to, že na úspechu vlastnej strany môže sám zarobiť.

Toto nie je banka. Tu sa na politike dá aj zarobiť

Niekto môže namietať, že strana si predsa môže požičať a pôžičku musí raz splatiť. To je pravda. Len nie celá. V banke je úrok cenou za riziko a banka nemá politický záujem na tom, kto vyhrá voľby. Tu je to iné. Ak požičiava človek z vedenia alebo z úzkeho okruhu strany, nejde len o peniaze. Ide aj o vplyv, o lojalitu a o priamy záujem na volebnom úspechu.

Trochu to pripomína situáciu, ako keby futbalisti mohli staviť na vlastný zápas. Nie preto, že by to bolo právne to isté. Ale preto, že aj tu sa mieša vnútorný vplyv s osobným záujmom. Človek nebojuje len za úspech svojho tímu. Bojuje aj o to, aby na tom úspechu zarobil.

A čím vyššie má strana preferencie, tým menej to vyzerá ako riziko a tým viac ako celkom pohodlný zárobok. Na príspevok za hlasy totiž netreba vyhrať voľby. Stačí viac ako 3 percentá. Pri strane, ktorá sa dlhodobo drží vysoko nad touto hranicou, veriteľ neriskuje to isté ako pri malej strane, ktorá bojuje o prežitie.

A práve tu sa rozpadá rozprávka o obetavej podpore. Ak niekto z vnútorného okruhu strany požičia veľkú sumu za úrok a vie, že jeho strana má vysokú šancu na štátny príspevok, nejde len o presvedčenie. Je v tom aj celkom slušný zárobok.

Výnos veriteľa nesie aj človek, ktorý tú stranu nikdy nechcel

Štátne príspevky stranám nejdú len od ich voličov. Idú od všetkých. Aj od ľudí, ktorí PS nikdy nevolili a nikdy by ju voliť nechceli. Systém sa to snaží obhájiť tým, že ide o financovanie politickej súťaže. To by sa ešte dalo prijať. Lenže daňovník dnes neplatí len súťaž strán. Môže platiť aj úroky ľuďom, ktorí vlastnej strane požičali za odmenu.

Ešte horšie to vyzerá vtedy, ak pri požičaných peniazoch vzniknú pochybnosti o ich pôvode. Ak systém dovolí, aby strana tieto peniaze najprv použila v kampani a až potom sa riešilo, odkiaľ vlastne prišli, je to zle od začiatku. Peniaze splnia svoj účel a po voľbách ich už strana vie vyrovnať z účtu, na ktorý prídu aj verejné príspevky. Občan sa tak môže dostať do situácie, že platí účet aj za peniaze, pri ktorých sa najprv malo poriadne vysvetliť, odkiaľ prišli.

Výročná správa PS za rok 2024 ukazuje, že hnutie v tom roku prijalo zo štátneho rozpočtu 2 833 383,36 eura a zároveň vykázalo úrokové náklady 52 518,07 eura. Zároveň už neevidovalo žiadne pôžičky a úvery. Z týchto čísel nevieme poctivo povedať, ktoré euro išlo ku ktorému veriteľovi. Ale systém, v ktorom strane natečú verejné peniaze a jej súkromné dlhy sa medzitým stratia, nevie presvedčivo ukázať, že sa to neplatilo aj z peňazí daňovníkov.

Ak má štát financovať politiku, musí oddeliť súťaž od súkromného zárobku

Toto sa nedá vyriešiť moralizovaním nad jednou stranou. Ak je v zákone diera, je málo pravdepodobné, že ju pred PS nevyužil už niekto iný. A je rovnako málo pravdepodobné, že ju nik nevyužije ani v budúcnosti. Strán s dlhodobo vysokými preferenciami bolo a bude dosť. Stačí mať dosť peňazí, dosť vplyvu a dosť sebavedomia. Preto treba hovoriť o pravidlách, nie len o menách.

Štát môže zakázať splácanie prijatých pôžičiek a úrokov zo štátnych príspevkov. Môže zaviesť jasný strop na úrok pri pôžičkách politickým stranám. Môže sprísniť režim pre pôžičky od funkcionárov, kandidátov a ľudí z úzkeho vedenia. A ak sa po voľbách ukáže, že strana použila v kampani peniaze s vážne spochybneným pôvodom, nemalo by stačiť len vrátenie problematickej pôžičky. Na stole má byť aj otázka, či nemá prísť o celý alebo o časť štátneho príspevku za voľby.

Štát sa nemôže tváriť, že verejné peniaze stráži, keď ich v jednom odseku oddelí a v ďalšom ich sám pustí do miešania s ostatnými peniazmi.

Kým zákon dovolí, aby si ľudia z vnútra strany požičiavali vlastnej strane za úrok a po voľbách ich vyplácali aj peniaze daňovníkov, dovtedy sa politika nezbaví podozrenia, že nejde len o súťaž o hlasy, ale aj o príležitosť pohodlne zarobiť.