Na jeseň 1958, krátko po tom, čo 82 % voličov podporilo novú ústavu pre pravdepodobne najmenej spravovanú krajinu západnej Európy, sa Charles de Gaulle obrátil na svojho dôverníka Alaina Peyrefitta a s očividným uspokojením poznamenal, že sa mu podarilo úspešne zmieriť monarchiu a republiku.

Ale keď sa tento rok blíži 65. výročie vzniku Francúzskej piatej republiky, v jej histórii bolo len málo okamihov, keď sa zdala byť viac sporná – a zdá sa, že najväčšiu vinu na tom nesie ústava, ktorá povýšila prezidenta krajiny takmer na voleného monarchu.

“Preč s Piatou republikou!” je jedným zo skandovaní miliónov demonštrantov, ktorí už 13-krát vyšli do ulíc, niekedy aj násilne, v rámci celonárodného protestu.

Kritici tvrdia, že ústava piatej francúzskej republiky je v Európe jedinečná, pretože posilňuje výkonnú moc na úkor zákonodarnej a v podstate zveruje kontrolu nad ňou do rúk jedného muža (doteraz to bol vždy muž): akéhosi najvyššieho vodcu.

Francúzsky prezident vymenúva ministrov vlády a je veliteľom ozbrojených síl. Rozpúšťa parlament. Vyhlasuje zákony (alebo ich môže dočasne vetovať) a vymenúva niektorých členov Ústavnej rady, ktorá rozhoduje o tom, či sú nové zákony skutočne legálne.

V zásade väčšinu týchto činností vykonáva v súčinnosti s predsedom vlády. Ale keďže je to prezident, kto vymenúva predsedu vlády – hoci ten môže mať parlamentnú väčšinu – názory predsedu vlády sú, pochopiteľne, len zriedkakedy prekážkou pre prezidentove želania.

Ústava, ktorú navrhol De Gaulle a vypracoval Michel Debré, profesor práva, ktorý sa stal prvým premiérom piatej republiky, obsahuje nástroje, ktoré vláde umožňujú radikálne obmedziť parlamentnú diskusiu a presadiť zákony v Národnom zhromaždení bez hlasovania.

Predchádzajúci prezidenti ich často využívali: od roku 1958 bol 100-krát použitý najmä článok 49 ods. 3, ktorý výmenou za parlamentné hlasovanie o nedôvere vláde umožňuje výkonnej moci obísť parlament, ak si nie je istá, či získa väčšinu.

Macronovo využitie všetkých týchto nástrojov na schválenie reformy, proti ktorej sa postavilo viac ako 70 % voličov, však zabezpečilo, že súčasný prezident, ktorého už mnohí považovali za arogantného a nekontaktného, je teraz široko obviňovaný aj z autokratizmu – a urýchlilo to, čo niektorí komentátori nazývajú krízou francúzskej demokracie.

V nestabilnej a roztrieštenej politickej krajine a v čoraz hysterickejších diskusiách kritici piatej republiky, medzi ktorých patrí aj krajne ľavicový ohnivák Jean-Luc Mélenchon a jeho strana La France Insoumise (Nepokorené Francúzsko), tvrdia, že centralizovaná a osamotená moc francúzskych prezidentov len prehlbuje rozpory a prehlbuje nedôveru ľudí v demokraciu.

Podľa nich sa Piata republika už vyčerpala.

“Autoritárske prvky Piatej republiky sú známe od jej vzniku,” hovorí Patrick Martin-Genier, autor knihy s názvom Smerom k šiestej republike, ktorý tvrdí, že tento problém je taký významný, že Francúzsko nemožno správne nazvať parlamentnou demokraciou porovnateľnou napríklad s Nemeckom.

“Je to vertikálny systém moci, ktorý v podstate konfiškuje parlamentnú demokraciu a umožňuje prezidentovi robiť si, čo chce. Postupom času je to čoraz zjavnejšie a menej prijateľné a takto to nemôže pokračovať.”

S tým súhlasia aj ďalší. “Hyperprezidentský systém” piatej republiky plodí “odstup, izoláciu, koncentráciu moci, rozhodnutia prijímané osamote alebo v úzkom kruhu, nedostatok transparentnosti a nakoniec – ak narazí na opozíciu – autoritárstvo”, tvrdí Raphaël Porteilla, politológ z Burgundskej univerzity.

Francúzsko čakajú štyri roky od ďalších plánovaných prezidentských volieb, ale vzhľadom na klesajúcu Macronovu popularitu a krajne pravicovú líderku Marine Le Penovú, ktorá to naplno využíva, mnohí vyjadrili znepokojenie nad tým, čo by sa mohlo stať, ak by sa prezidentom piatej republiky niekedy stal skutočný autoritár.

Súčasná ústava zámerne obmedzuje úlohu parlamentu ako protiváhy, poznamenáva Porteilla, a to nielen prostredníctvom článku 49 ods. 3, ale aj článkov, ktoré umožňujú výkonnej moci obmedziť čas na diskusiu a vynútiť si hlasovanie o návrhu zákona, pričom si ponechá len tie pozmeňujúce návrhy, ktoré schválila. Azda najvýznamnejšie je, že udržiava ľud “na okraji” politického procesu, ktorý uplatňuje svoju údajnú suverenitu len počas pravidelných volieb a nemá žiadnu inú ústavnú možnosť konať: referendum môže iniciovať len prezident alebo 20 % poslancov, ktorých podporuje 10 % voličov – približne 4,8 milióna ľudí.

“Verejnosť je obmedzená na úlohu diváka a čoraz viac aj nevoliča,” hovorí. Účasť v druhom kole prezidentských volieb v roku 2022, ktoré vrátilo Macrona do Elyzejského paláca, bola najnižšia od roku 1969, zatiaľ čo v druhom kole parlamentných volieb v tom istom roku sa obťažovalo odovzdať svoj hlas sotva 46 % voličov.

“Tvárou v tvár demokratickej kríze, ktorá spochybňuje samotnú legitimitu súčasného režimu, nie je otázkou, či by Francúzsko malo zmeniť svoju ústavu, ale či by malo zmeniť ústavu vôbec,” tvrdí.

Bude teda Francúzsko, ako sa to stalo už viackrát od roku 1789, čoskoro nútené v dôsledku ďalšieho záchvatu sociálnych a politických nepokojov – po chaotickom rádoby ľudovom povstaní gilets jaunes (žltých viest) v roku 2018 – zásadne zmeniť spôsob vládnutia? Existujú dobré dôvody, prečo nie.

Piata republika sa zrodila uprostred vojny v Alžírsku a pokusu o vojenský prevrat v máji 1958. Predovšetkým bola potrebná stabilita a legislatívna účinnosť: predchádzajúca, viac parlamentná Štvrtá republika, založená v roku 1946, zažila dva tucty vlád, ktoré sa vystriedali v priemere za sedem mesiacov.

De Gaulle, vojnový hrdina a “homme de providence”, dospel k záveru, že Francúzsko a plná parlamentná demokracia nie sú prirodzenými partnermi, a preto vytvoril svoj výkonnejší režim (ktorý o štyri roky neskôr posilnil referendom, ktoré zabezpečilo, že prezident bude odteraz volený priamo).

Mnohí z tých, ktorí sa domnievajú, že ústava by sa mala opäť zmeniť (od roku 1958 bola revidovaná 24-krát), a nie zrušiť, sa domnievajú, že podstata súčasného problému spočíva v tom, že Macron sa pokúša reformovať krajinu proti jej vôli, bez parlamentnej väčšiny, s využitím právomocí, ktoré sú síce ústavné, ale v 21. storočí sa už nepovažujú za demokratické.

Mnohí, ako napríklad profesor histórie David Bellamy, tvrdia, že v čase politickej neistoty by bolo napísanie a prijatie úplne novej ústavy “nebezpečným cvičením”. Opätovné postavenie parlamentu do centra tvorby zákonov by podľa nich znamenalo prijatie konsenzu a kompromisu, ktoré nie sú súčasťou francúzskej politickej kultúry, a to na úkor efektívneho rozhodovania.

Okrem toho, hovorí Bellamy, Piata republika preukázala svoju prispôsobivosť, keď Francúzsko prešlo “dekolonizáciou, vojnou, občianskymi nepokojmi, odstúpením a smrťou prezidentov, rozdelením moci medzi prezidentmi a parlamentmi rôznych presvedčení, malými a veľkými väčšinami, vyhranými a prehratými referendami”.

Pod jeho vedením sa formovalo moderné Francúzsko v mieri a prosperite. Mnohí tvrdia, že by stačilo niekoľko zmien – revízia sporných článkov, pomerné zastúpenie, viac participatívnej demokracie. Koniec koncov, ako naznačuje ďalší historik Marc Lazar, Francúzi sú dosť pripútaní k myšlienke všemocného vodcu v Bonapartovom štýle.

“Francúzi majú radi niečo na ‘republikánskom monarchovi’,” povedal Lazar. “Mnohým z nás sa to páči. To je dôvod, prečo stále prichádzame v takom množstve k prezidentským voľbám. Minulý rok bola síce účasť nízka, ale stále bola 72 %.”

Z historického hľadiska Francúzsko menilo ústavu len v časoch vojny, revolúcie a existenčnej krízy – čo tohtoročné masové demonštrácie, aspoň zatiaľ, nie sú.

Neexistuje ani dohoda o tom, ako by mohla šiesta republika vyzerať. Systém v štýle USA, v ktorom sú právomoci výkonnej a zákonodarnej moci vyvážené? Režim európskeho typu s prevažne reprezentatívnou hlavou štátu? Alebo, ako by chcel Mélenchon, bežné referendá, ktoré by dali moc do rúk ľudu?

Ale možno najväčším dôvodom, prečo sa šiesta republika nemusí blížiť, je to, že v súčasnom roztrieštenom stave francúzskej politiky pre ňu neexistuje väčšina medzi poslancami – aj keby sa parlament posilnil. Ako často, Francúzsko volá po zmene. Len sa nevie dohodnúť, aké zmeny vlastne chce.

PREČÍTAJTE SI TIEŽ

Je to začiatok francúzskej revolúcie?

Vo Francúzsku to vrie: Aj na 1. mája pokračujú masívne protesty