Všetky v článku uvádzané skutočnosti sa týkajú aj môjho väzobného rozhodovania. Neuvádzam odkazy na konkrétne citácie z rozhodnutí o väzbe v mojom prípade, a to z nasledovných dôvodov:
1. Uvedené skutočnosti sa vyskytujú aj v iných väzobných konaniach a rozhodnutiach.
2. Citáciou z konkrétnych rozhodnutí by došlo k enormnému rozsahu článku.
3. Keďže stále už 17-ty mesiac som väzobne stíhaný, odkazom na konkrétne rozhodnutia nechcem ovplyvňovať rozhodovanie v mojom väzobnom konaní a chcem sa vyhnúť akémukoľvek aj zdanlivému ovplyvňovaniu citáciou z rozhodnutí, ktoré by mohlo byť vyhodnotené v môj neprospech zo strany OČTK.
4. Po ukončení môjho väzobného stíhania uvediem konkrétne citácie z konkrétnych rozhodnutí týkajúce sa mnou uvádzaných negatívnych trendov vo väzobnom rozhodovaní.
Väzobné stíhanie predstavuje bez akýchkoľvek pochybností najzávažnejší zásah do práv obvineného, tento zásah do osobnej slobody obvineného vyžaduje počas celého trvania väzby kontrolu jej zákonnosti a ústavnej kompatibility ( III. ÚS 26/01).
Všeobecné súdy – teda vrátane Špecializovaného trestného súdu a Najvyššieho súdu SR ako sťažnostného súdu v tých najvážnejších prípadoch – majú povinnosť s osobitným zreteľom na prezumciu neviny skúmať všetky okolnosti spôsobilé vyvrátiť alebo potvrdiť existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho výnimku z pravidla rešpektovania osobnej slobody a uviesť ich v rozhodnutiach o väzbe (rozsudok ESĽP vo veci Toth vs. Rakúsko, sťažnosť č. 11894/85).
Konajú všeobecné súdy v intenciách vyššie uvedeného?
Domnievam sa, že najmä v poslednej dobe je možné vo zvýšenej miere identifikovať špecifické negatívne trendy v rozhodovaní všeobecných súdov o väzbe, ktoré sú v príkrom rozpore s vyššie uvedenými povinnosťami.
Téma väzby je čoraz častejšou témou tak odbornej ako i laickej verejnosti. Oprávnene. Ako advokát, ktorého ťažiskom výkonu advokácie bola od počiatku obhajoba v trestných konaniach, som počas praxe prišiel do kontaktu s množstvom rozhodnutí o väzbe všetkých stupňov súdov. Od začiatku môjho väzobného stíhania som sa mal možnosť oboznámiť s množstvom rozhodnutí o väzbe nielen v mojej veci, ale aj s desiatkami rozhodnutí o väzbe všeobecných súdov, a taktiež s ohľadom na množstvo času vo väzbe aj s rozsiahlou judikatúrou Ústavného súdu SR, ESĽP týkajúcou sa väzobného rozhodovania.
Ambíciou tohto môjho článku je poukázať na určité negatívne trendy v rozhodovaní väzobných súdov všeobecne, ale najmä v skupinových veciach.
Chcem výslovne zdôrazniť, že každý jeden mnou uvádzaný argument o negatívnych trendoch v rozhodovaní väzobných súdov viem preukázať na konkrétnom prípade a podložiť konkrétnymi rozhodnutiami súdov o väzbe, konkrétnymi návrhmi na vzatie do väzby, zmenu dôvodov väzby ( v neprospech obvinených), návrhmi na predĺženie lehoty trvania väzby a stanoviskami, vyjadreniami prokuratúry k podaniam obvinených – k žiadostiam o prepustenie z väzby, k návrhom o náhradu väzby, k ich vyjadreniam proti predlžovaniu lehoty trvania väzby, či k sťažnostiam obvinených proti rozhodnutiam o väzbe.
Pri rozhodovacej činnosti všeobecných súdov o väzbe dochádza v zvýšenej miere v porovnaní s minulosťou:
– K porušovaniu práva na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia.
– K porušovaniu povinnosti súdov vysporiadať sa so všetkou argumentáciou obvineného proti väzbe, s výnimkou tej, ktorá (i) nie je relevantná vo vzťahu k predmetu rozhodovania, (ii) je nepodstatná, bez možného vplyvu na výsledok rozhodnutia, (iii) je opakovaná a už sa ňou konajúce súdy relevantne vysporiadali.
– K porušovaniu práva na riadny výkon obhajoby tým, že sa súdy s konkrétnou námietkou proti väzbe vôbec nevysporiadajú a to bez uvedenia z akého dôvodu.
– K opakovanému iracionálnemu nezdôvodneniu možností náhrad väzby.
– K akceptácii nadkvalifikácie skutkov u obvinených a prehliadanie, nevysporiadanie sa s námietkami obhajoby v tomto smere.
– K odkazovaniu na predchádzajúce rozhodnutia o väzbe , odkazovanie na odôvodnenia podaní prokurátora – pričom, ani v predchádzajúcich rozhodnutiach o väzbe, ani v podaniach prokurátora sa nenachádza relevantná odpoveď, vysporiadanie sa s námietkami proti väzbe.
– K porušovaniu zásady dvojinštančnosti väzobného konania, kedy až sťažnostný súd sa zaoberá argumentáciou proti väzbe vznesenou pred prvostupňovým súdom, ktorou sa prvostupňový súd vôbec nezaoberal
Uvedený postup je v rozpore s normami všeobecného práva – najmä ust. § 72 ods. 2 Tr. por., § 176 ods. 2 Tr. por., relevantných noriem Ústavy SR – čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 5, čl. 46 ods. 1, čl. 50 ods. 3, Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd – článku 5 – čl. 5 ods. 1 písm. c), čl 5 ods. 4, článku 6 – čl. 6 ods. 1,
Uvedený postup je v rozpore s mimoriadne rozsiahlou judikatúrou ÚS SR a ESĽP ( len príkladmo: III. ÚS 38/01, II. ÚS 116/2011, III. ÚS 220/04, III. ÚS 29/2015, III. ÚS 79/02, I. ÚS 157/07, III. ÚS 135/04, IV. ÚS 149/09, III. ÚS 311/07, IV. ÚS 14/07, IV. ÚS 115/03, III. ÚS 108/08, ESĽP – Suominen vs. Fínsko, Tatishvili vs. Rusko, Bochan vs. Ukrajina, Pronina vs. Ukrajina, Toth vs. Rakúsko …)
Taktiež je možné pri rozhodovaní súdov o väzbe v poslednej dobe pozorovať:
– Prehliadanie, nevysporiadanie sa s námietkami obhajoby o rozhodovaní vo väzobnom konaní na základe dôkazov, ktoré sú podľa názoru obhajoby vykonané v rozpore s ustanoveniami Trestného poriadku, často s odôvodnením, že sa jedná o väzobné konanie. Uvedené námietky ohľadne zákonnosti či nezákonnosti dôkazov budú podľa súdov predmetom hodnotenia vo veci samej. Domnievam sa, že uvedený postup je nesprávny, pretože súdy by pri rozhodovaní o väzbe, predovšetkým pri rozhodovaní o vzatí/nevzatí obvineného do väzby pri skúmaní dôvodnosti stíhania ako materiálnej podmienky väzby mali skúmať, či konanie predchádzajúce väzobnému rozhodovaniu bolo vedené v súlade s ustanoveniami Trestného poriadku.
– V skupinových veciach – pri organizovanej skupine, najmä pri zločineckých skupinách – pričasto dochádza k porušovaniu princípu prísnej individualizácie trestnej zodpovednosti vo vzťahu k jednotlivým obvineným, uvedené je nahrádzané princípom akejsi skupinovej, kolektívnej trestnej zodpovednosti s poukazom na trestnú činnosť páchanú organizovanou, či zločineckou skupinou.
– Konajúce väzobné súdy akoby suplovali činnosť prokuratúry, v mnohých prípadoch akoby absentovala nestrannosť súdov pri rozhodovaní. Uvedené sa prejavuje okrem iného nekritickým preberaním argumentácie prokuratúry a niekedy takmer doslovným prepisom argumentácie z podaní prokuratúry v odôvodneniach súdov o väzbe.
Vo všeobecnosti má súdna moc prejavujúca sa rozhodovacou praxou súdov plniť predovšetkým nasledujúce funkcie:
– zabezpečiť vymožiteľnosť práva,
– zabezpečovať rovnováhu, vyváženosť jednotlivých zložiek moci, byť aktívnym prvkom v systéme bŕzd a protiváh medzi zákonodarnou, ale predovšetkým výkonnou mocou,
– zabezpečiť ochranu základných práv a slobôd fyzických a právnických osôb garantovaných Ústavou SR a ratifikovanými medzinárodnoprávnymi dokumentmi a zmluvami.
Uvedené funkcie – predovšetkým protiváha proti výkonnej moci a ochrana základných práv a slobôd akoby sa v poslednej dobe dostávajú do úzadia – akoby sa súdna moc (až na výnimky) chcela „zapáčiť“ médiám, verejnosti a politikom.
Média a politici sú tí, ktorí formujú verejnú mienku, tí ktorí „určujú“ kto by mal byť stíhaný, kto by mal „dýchať zamrežovaný vzduch“ vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody a takto sa často aj vyjadrujú navonok.
Sudcovia, ktorí rozhodnú v rozpore so spoločenským očakávaním, v rozpore s predstavami niektorých politikov a niektorých médií sú pranierovaní, „mediálne lynčovaní“, je spochybňovaná ich nezávislosť a odbornosť …
Mnou prezentované výhrady sa samozrejme netýkajú všetkých rozhodnutí o väzbe, a už vôbec nie rozhodovania všetkých súdov. Ako uvádzam v úvode, mnou prezentované výhrady sa objavujú vo zvýšenej miere vo väzobných konaniach v poslednej dobe, a som presvedčený, že je nutné ich zreteľne pomenovať a označiť, aby mohlo prísť k eliminácií týchto negatívnych trendov vo väzobných konaniach.
Taxatívne uvádzam najmarkantnejšie negatívne trendy v rozhodovacej praxi väzobných súdov v ostatnej dobe (s ohľadom na mnohosť a rozsiahlosť tejto problematiky určite nedokážem obsiahnuť všetky negatívne trendy):
– Arbitrárnosť rozhodnutí, prílišná všeobecnosť, nekonkrétnosť väzobných dôvodov
– Krátkosť času od posledného rozhodovania o väzbe ako dôvod zamietania žiadostí o prepustenie z väzby, pričom ako argument sa uvádza, že pre krátkosť času od posledného rozhodnutia o väzbe (vzatie do väzby, predĺženie väzby, neprepustenie z väzby) sa nič podstatné v prospech obvineného zmeniť nemohlo – t.j. nie NEZMENILO, ale ZMENIŤ NEMOHLO.
– Neakceptovanie náhrad väzby bez relevantného odôvodnenia takéhoto postupu s odkázaním na všeobecné formulácie, že náhrady väzby navrhované obvineným nie sú spôsobilé, aby splnili a nahradili účel väzby.
– Absolútne nezohľadnenie plynutia času a dlhodobého výkonu väzby ako dôvodu na oslabenie dôvodov väzby.
– Porušovanie dvojinštančnosti väzobného konania v prípade, ak sa väzobnými námietkami obvineného ako prvý vysporiadava sťažnostný súd, pretože prvostupňový súd sa nimi vôbec nezaoberal.
– Poukazovanie sťažnostného súdu na odôvodnenie prvostupňového súdu, s ktorým sa stotožňuje, pričom odôvodnenie prvostupňového súdu ohľadom väzobných námietok de facto neexistuje.
– Odôvodnenie rozhodnutia o väzbe odvolávajúce sa na predošlé rozhodnutia prvostupňových i sťažnostných súdov bez reálneho sa vysporiadania s novými, aktuálnymi väzobnými námietkami.
– Štatisticky výrazný nárast väzobných stíhaní – v porovnaní s minulosťou výrazný nárast rozhodnutí súdov v neprospech obvinených.
– V odôvodneniach väzobných rozhodnutí poukazovanie na obsah konkrétnych dôkazov (napr. označenie výpovedí konkrétnych osôb ) bez citácie konkrétneho obsahu dôkazov, pričom označené dôkazy REÁLNE vôbec neobsahujú tie skutočnosti, ktoré sú prezentované súdom – často EXTRÉMNY nesúlad reálneho obsahu konkrétneho dôkazu tým, čo o obsahu dôkazu uvádza súd (konkrétny prípad: súd poukazuje na výpoveď osoby A, ktorá má preukazovať trestnú činnosť obvineného, jeho kolúznu činnosť – avšak v skutočnosti osoba A vypovedá, že obvineného vôbec nepozná a preto o jeho trestnej činnosti nevie nič, a to ani z počutia).
– Odmietanie väzobných námietok obvineného, ktorý spochybňuje dôkazy proti jeho osobe, predkladá dôkazy vo väzobnom konaní, spochybňuje zákonnosť dôkazov proti nemu – s odôvodnením, že uvedené neprináleží súdu vo väzobnom konaní, pretože toto je predmetom konania vo veci samej, konania o vine a treste – čo je popieraním zásady kontradiktórnosti, ktorá je aj vo väzobnom konaní prítomná.
– Aplikovanie zásady v pochybnostiach v prospech väzby. Skutočnosti, ktoré nie sú zrejmé, jednoznačné, o ktorých sú pochybnosti sú vyhodnocované v neprospech obvineného.
– Obrovský rozsah odôvodnenia rozhodnutí o väzbe pozostávajúci z kompletného prepisu návrhov prokurátora, stanovísk prokurátora, žiadostí či stanovísk obvineného, jeho obhajcu, prepis uznesenia o vznesení obvinenia, prípadne aj rekapitulácia minulých rozhodnutí s uvedením častí ich obsahu, vyčerpávajúcich zákonných citácií, doslovných prepisov výsluchov obvineného pred súdom … – avšak de facto absentuje reálne odôvodnenie, ktoré je často veľmi krátke a často obsahujúce iba všeobecné formulácie o väzobných dôvodoch, dôvodnosti stíhania avšak bez konkrétnej argumentácie vo vzťahu k väzobným námietkam.
– Absolútne nekonkretizované dôvody väzby obsahujúce len poukaz na povahu trestnej činnosti, závažnosť trestnej činnosti, dobu páchania trestnej činnosti, v skupinových veciach odkaz na množstvo páchateľov, na rozsiahlosť páchanej trestnej činnosti, množstvo skutkov – a to všetko len vo všeobecnej rovine bez konkretizácie k jednotlivým obvineným.
– Odôvodnenie rozhodnutí nekriticky preberajúce takmer doslovne argumentáciu prokurátora z jeho písomných podaní – pričom tieto neobsahujú žiadnu reakciu na argumentáciu prednesenú obvineným počas výsluchu pred súdom, a ktorá niekedy vôbec nereaguje na námietky obvineného proti väzbe, stáva sa, že hoci poukáže obvinený na zjavné chyby v písomných podaniach prokurátora (napr. prokurátor nesprávne označí mená obvinených, svedkov, časov, miest), súd v odôvodnení doslovne preberie aj túto zjavne nesprávnu argumentáciu.
– Nezaoberanie sa namietanou zjavnou nesprávnou nadkvalifikáciou skutkov, pričom práve táto nadkvalifikácia je argumentom o závažnosti trestnej činnosti a argumentom proti náhradám väzby (napr. nadkvalifikácia skutku ako obzvlášť závažného zločinu oproti správnej kvalifikácií skutku ako zločinu je „dôvodom“ nemožnosti nahradenia väzby a preukázaním závažnosti trestnej činnosti) – je nutné uviesť, že väzobné súdy sú povinné v zmysle judikatúry ÚS SR a ESĽP skúmať možnú nadkvalifikáciu skutkov.
– Dĺžka rozhodovania väzobných vecí v rozsahu presahujúcom 60 dní celkovo, presahujúc 30 dní na súde jedného stupňa – čo je v rozpore s ústavnoprávnou judikatúrou.
– Opakované rozhodovanie súdov v rozpore s § 72 ods. 4 Trestného poriadku, kedy k rozhodovaniu nie je priložený kompletný spisový materiál, hoci to obvinený/obhajoba namieta – súd sa s uvedenou námietkou nijako nezaoberá.
– Sudcovia pri výsluchoch obvinených veľmi skrátene protokolujú argumentáciu obvineného, obhajoby – hoci títo takúto protokoláciu namietajú.
– Porušovanie práva na obhajobu – porušovaním práva na nahliadnutie do spisového materiálu PRED rozhodovaním o väzbe – poskytnutie veľmi krátkeho času pri rozsiahlych spisoch, nemožnosť vyhotovenia kópií, ba až neumožnenie nahliadnutia do spisu pred výsluchom.
– Prehliadanie, úplná ignorácia dôkazov predkladaných obvineným či obhajobou pri výsluchu obvineného (napr. listinné dôkazy ) – akoby obhajoba žiadne dôkazy ani nepredložila.
– Prehliadanie dôkaznej situácie v prospech obvineného, ktorá vyplýva priamo z vyšetrovacieho spisu, ktorá sa v jeho prospech vykonala v čase od posledného rozhodovania – paradoxne v rozpore s uvedeným sa rozhodnutie súdu v neprospech obvineného odôvodňuje tým, že NEBOL produkovaný ŽIADEN dôkaz, ktorý by oslabil dôvodnosť stíhania a tým aj väzby.
– Väzobné súdy prehliadajú porušovanie povinností OČTK konať vo väzobných veciach s osobitnou starostlivosťou a urýchlením ako jednu z ústavných podmienok pri dlhšie trvajúcej väzbe, bagatelizujú námietky obhajoby v tomto smere, dokonca ospravedlňujú takýto postup „ taktikou“ vyšetrovateľa.
– Absolútne prehliadajú porušovanie ust. § 2 odst. 10 Trestného poriadku o náležitom ustálení skutkového stavu a povinnosti z úradnej povinnosti zabezpečovať dôkazy aj v PROSPECH obvineného zo strany OČTK. Stáva sa, že OČTK aj dlhšie ako ROK nevykonali žiadne dôkazy navrhované obvineným/obhajobou, hoci takýto postup je v rozpore s ust. § 2 ods. 10 Trestného poriadku a ust. § 201 ods. 2, ods. 3, ods. 4 Trestného poriadku.
– Veľmi špecifickým trendom v rozhodovaní súdov o väzbe je NEKRITICKÉ akceptovanie pravdivosti a hodnovernosti výpovedí KAJÚCNIKOV ako dôvodu rozhodovania v neprospech tých obvinených, ktorí popierajú trestnú činnosť a ktorí popierajú tvrdenia KAJÚCNIKOV – to všetko BEZ preverovania pravdivosti a hodnovernosti výpovedí kajúcnikov, a to dokonca za situácie, keď obhajoba poukazuje na závažné rozpory vo výpovediach jednotlivých kajúcnikov, či výpovedí kajúcnikov navzájom, ba dokonca aj vtedy, keď existujú dôkazy o nepravdivosti tvrdení kajúcnikov.
– Takéto výpovede kajúcnikov tvoria PODSTATU odôvodnenia rozhodnutí o vzatí do väzby, predlžovaní lehoty trvania väzby či zamietaní žiadostí o prepustenie z väzby.
– Uvedené je často jediným dôvodom na predlžovanie lehoty trvania väzby, na zotrvanie obvinených vo väzbe aj pri dlhotrvajúcej väzbe, hoci z judikatúry ESĽP – konkrétne rozsudok Labita vs. Taliansko, sťažnosť č. 26772/95 – vyplýva, že v prípadoch predlžovania väzby môžu síce na začiatku výpovede kajúcnikov prijateľne odôvodniť väzbu, ale v priebehu času nevyhnutne strácajú relevanciu, najmä ak postup vo vyšetrovaní neodhalil ďalší dôkaz.
– Extrémne negatívnym fenoménom pri rozhodovaniach o väzbe je dôvodné podozrenie, že návrhy na vzatie do väzby predkladajú OČTK konkrétnym sudcom, u ktorých je reálny predpoklad na vzatie obvineného do väzby výrazne vyšší – a o väzbe rozhodujú aj naďalej ako sudcovia pre prípravné konanie. (medializované vyjadrenia bývalého predsedu ŠTS JUDr. M. Trubana).
– Taktiež výrazne negatívnym fenoménom je veľmi „kladný“ vzťah niektorých sudcov s vybranými médiami. (medializované vyjadrenia bývalého predsedu ŠTS JUDr. M. Trubana)
S ohľadom na všetky hore uvedené skutočnosti je zrejmé, že aj právna úprava väzobného konania potrebuje ZMENU. Je nutné podrobovať väzobné konania a väzobné rozhodnutia väčšej kontrole, za úvahu by stála aj povinnosť ex offo preskúmavania dôvodnosti väzby v relatívne krátkych intervaloch – min. 2 x počas základnej výmery väzby, limitovanie doby pri predlžovaní väzby v trvaní kratšom ako je základná výmera väzby, skrátenie základnej výmery väzby, skrátenie celkovej možnej dĺžky výmery väzby, časové obmedzenie trvania kolúznej väzby atď.
Martin Ribár
Môj profil 
Predplatné
.JPG)
.jpg)
.jpg)
